Päť otázok

Jeden chudobný pastier mal len jediného syna, a tak niet divu, že ten chlapec bol trochu rozmaznaný. Všetko išlo tak, ako si želal, a tak rástol ako drevo v lese, nič nerobil a ničomu sa neučil, len tak lumpačil. Keď mal dvanásť rokov, osamelý život v horách ho omrzel, tak rodičom povedal:
„Pôjdem žobrať, zaopatrím si tak svoj denný chlieb a ešte sa pri tom poobzerám po svete.“ Čo mali starí robiť? Museli ho nechať ísť a on sa pri tom potulovaní vyžobral až do jedného veľkého mesta, kde si sadol pred dvere bohatého kupca, z mošny vytiahol kus chleba a zahryzol sa doň s takou chuťou, akoby mu patrilo celé mesto a on sedel pri tej najlepšej pečeni na svete. A vtom prichádzal ten kupec domov a chlapec sa mu tak zapáčil, že ho vzal k sebe a poslal do školy. To učenie išlo pastierovmu synkovi veľmi dobre, bol vo všetkom vždy prvý. Keď vychodil školu, musel sa tiež naučiť kupecké remeslo a aj v tomto robil také pokroky, že jeho poručník si ho nemohol dosť vynachváliť. Potiaľ bolo všetko v poriadku, ale kupcovi sa vôbec nepáčilo, že jeho zverenec, z ktorého medzitým vyrástol krásny mladík, sa zbližuje s jeho dcérou a bál sa, že by sa tí dvaja mohli jedného dňa zasľúbiť. Tak sa nakoniec rozhodol, že ho pošle preč, aby videl kus sveta, lebo si myslel, že tak ľahko jeden na druhého zabudnú. Mladík sa veľmi zaradoval, že sa môže vydať do sveta, ale skôr než odcestoval, išiel tajne za dievčaťom a povedal:
„Ty si moja a ja som tvoj, nikdy sa neopustíme.“ Tu mu aj ona sľúbila zachovať vernosť, darovala mu krásny prsteň a potom sa v slzách rozlúčili.
Mladík putoval svetom, až prišiel k moru, kde si najal loď a plavil sa cez more do jedného veľkého kráľovstva, ktoré ležalo na ostrove. Keď dorazil do hlavného mesta, predviedli ho pred kráľa, ktorý sa ho pýtal, odkiaľ pochádza a čo hľadá?
„Chodím svetom a hľadám svoje šťastie,“ odvetil.
„Keby si tak dokázal nájsť aj to moje,“ povedal kráľ smutne.
„Čože by to malo byť?“ spýtal sa mladík a kráľ odvetil:
„Moje šťastie je strom, ktorý nosil zlaté ovocie, ale teraz nenesie žiadne. Keby si mi zariadil, aby ten strom opäť rodil, dal by som ti zo svojej pokladnice celý voz zlata.“
Mladík sľúbil, že sa bude usilovať, ako len bude môcť, a pretože videl, že na tomto ostrove svoje šťastie nenájde, opäť nasadol na svoju loď a vydal sa na more.
Za šesť dní a šesť nocí plavby dorazil k inej krajine, vystúpil a putoval do hlavného mesta. Keď ukázal pri mestských bránach svoj pas, zaviedli ho stráže rovno ku kráľovi, ktorý sedel ponorený do hlbokého zármutku.
„Kamže cestuješ?“ spýtal sa kráľ.
„Chodím svetom a hľadám svoje šťastie,“ odvetil mladík.
„Keby si tak dokázal nájsť aj to moje,“ povedal mu kráľ.
„Čože to má byť?“ spýtal sa mladík a kráľ odvetil:
„Moje šťastie je prameň, z ktorého kedysi tryskali zlaté perly, ale teraz je vyschnutý. Ak dokážeš, aby opäť tryskal, potom ti dám z mojej pokladnice celý voz zlata.“
Mladík sľúbil, že pre to urobí všetko, čo bude môcť, a ťahal ďalej, lebo videl, že ani tu mu šťastie nezakvitne. Dva mesiace tou krajinou putoval, potom prišiel opäť k moru, nalodil sa a ešte dva mesiace plával, až s loďou pristál pri brehoch veľkého ostrova. Vystúpil na breh a išiel do hlavného mesta, ktoré bolo potiahnuté čiernym súknom, a bol tam vydaný taký príkaz, že každý cudzinec má byť ihneď predvedený pred kráľa. A tak sa stalo aj jemu. Keď prišiel do zámku, kráľ sa ho pýtal:
„Kamže putuješ?“
„Chodím svetom a hľadám svoje šťastie.“
„Keby si tak dokázal nájsť aj to moje,“ povedal mu kráľ.
„Čože by to malo byť?“ spýtal sa mladík a kráľ odvetil:
„Mám tri dcéry a pred rokmi mi tú najmladšiu ukradli. Ak mi ju privedieš späť, darujem ti polovicu kráľovstva.“
Mladík sľúbil urobiť všetko, čo bude v jeho silách, a šiel ďalej svojou cestou, lebo tam, kde vládne toľko smútku, nemôže byť jeho šťastie. Mal za sebou opäť pekný kus cesty, keď pred sebou jedného dňa uvidel starý zámok. Stráž pri ňom držal jeden strašný obor, ktorý na pleciach niesol ten najväčší kanón na svete. Keď mladíka zbadal, zareval:
„Ty zemský červík, čože tu pohľadávaš?“
„Chodím svetom a hľadám svoje šťastie.“
„Potom mi prines aj to moje, keď nájdeš to svoje, rozumieš?“
„Keď mi povieš, čo to má byť, urobím to,“ odvetil.
„Stojím tu na stráži už tisíc rokov,“ povedal obor, „a zaujímalo by ma, kedy budem z tejto služby vyslobodený.“
„Dobre, popýtam sa,“ povedal mladík a ťahal ďalej, stále ďalej, kým neprišiel k jednej širokej rieke.
Tam sedela v lodičke jedna prastará žena, ktorá sa ho pýtala, či sa chce previezť.
„Áno, rád by som.“
„Kamže ideš?“ pýtala sa ho stará žena a on jej odvetil:
„Chodím svetom a hľadám svoje šťastie.“
„Potom mi prines aj to moje, keď nájdeš to svoje.“
„Čože to má byť?“
„Už tisíc rokov tu ľudí prevážam a neprichádza nikto, kto by ma z tej služby vyslobodil,“ odvetila žena.
Mladík jej to ochotne sľúbil, na druhom brehu vyskočil a čile kráčal ďalej, kým neprišiel k hlbokému lesu.
Blúdil tým lesom celý deň sem a tam, až k večeru natrafil na akýsi dom, zaklopal na dvere a otvorila mu krásna mladá žena, ktorá sa viditeľne zľakla, keď ho zbadala.
„Mohol by som tu zostať cez noc?“ spýtal sa.
„Ach, na nešťastie by si sem prišiel,“ povedalo dievča, „tu zostať nemôžeš, lebo tvoj život tu nie je v bezpečí. Býva tu ľudožrút, ktorý nikoho, koho tu nájde, nešetrí, a stalo by sa to aj tebe.“
„Ale som taký unavený, že nemôžem ďalej,“ povedal mladík. „Nemohla by si ma niekde ukryť?“
„To nemôžem,“ odvetila, „lebo on ťa ucíti, je to vševed, ktorý vie o všetkom, čo sa na zemi kde deje.“ Ale on ju prosil tak dlho, kým nakoniec nesúhlasila. Potom priniesla večeru a sadli si spolu k stolu. Kým sedeli, rozprával jej o svojej púti a o tých piatich, ktorým sľúbil priniesť ich šťastie, z čoho vzíde jeho vlastné šťastie, lebo by dostal od kráľov množstvo zlata a potom by bol zabezpečený na celý život. Tá žena mala dobré srdce a sľúbila mu, že to od ľudožrúta vyzvie, lebo on vie o všetkom na svete.
Odrazu to v lese zapraštalo a zahučalo, akoby padali stromy.
„Prichádza!“ zvolalo dievča a chlapec si rýchlo vliezol pod posteľ. Sotva tam zaliezol, už sa rozleteli dvere a dovnútra vstúpil ľudožrút:
„Cítim tu ľudinu! Koho tu máš?“
„Ach, ty hlupák,“ povedalo dievča, „ty si na mňa nikdy nezvykneš? Doma máš mňa a tu stojí tvoje jedlo, nech ti chutí!“ Chcel jej niečo odvetiť a mal dokonca nutkanie zohnúť sa a pozrieť sa pod posteľ, ale žena ho vtlačila do stoličky a do úst mu strčila plnú lyžicu jedla. Keď ho napchala tak, že sa sotva mohol hýbať, schmatla ho za krk a zvolala:
„Teraz hybaj do postele, ja ťa tam neodtiahnem. Už sa viac nenapchávaj, inak tu zaspíš za stolom!“ Ľudožravý vševed sa pomaly pozbieral a odpotácal sa k posteli, kde sebou tresol, a netrvalo to ani dve minúty a oddychoval ako kováčsky mech a čoskoro k tomu chrápal tak, že to bolo počuť ďaleko v lese. Tu tá krásna žena zavolala:
„Teraz dávaj dobrý pozor, čo bude hovoriť, keď sa ho budem pýtať.“ Položila sa k ľudožrútovi a prudko doň strčila. Ten sa zobudil a mrzuto zabručal:
„Čo ťa to chytilo, ty hlupaňa?“ Odvetila:
„Ale, snívalo sa mi, že jeden kráľ mal strom so zlatým ovocím, ale teraz nenesie a ja neviem prečo.“
„Ja to viem,“ zavrčal ľudožrút, „jedna z princezninych komorných tajne porodila dieťa, potom ho zabila a pochovala do koreňov toho stromu. Nevinne preliata krv volá po pomste a strom nenesie zlaté ovocie. Ale keď pozostatky dieťaťa vyzdvihnú a tú vrahyňu potrestajú, bude ten strom rodiť ešte viac ako predtým.“
Potom, čo toto vypovedal, obrátil sa na druhú stranu a opäť zaspal. Ale o nejakú chvíľu mu žena opäť uštedrila ranu do rebier, takže sa zobudil a zavrčal:
„Čo zase chceš?“
„Snívalo sa mi,“ povedala, „že jeden kráľ má studňu, z ktorej tryskali zlaté perly. Ale prameň vyschol. Ako sa to mohlo stať?“
„To je jednoduché,“ zavrčal ľudožrút, „dolu v studni na prameni sedí veľká ropucha. Keď ju vynesú, bude prameň tryskať ešte bohatšie ako predtým. Ale teraz ma nechaj spať!“
A ľahol si na bok a zaspal. Ale ešte nezachrápal veľa tónov, tu mu žena dala takú jednu za uši, že ho to vyhodilo do výšky a zareval:
„Ty si sa úplne zbláznila, alebo čo ti chýba?“
„Dnešné noci sa mi snívajú samé ťažké sny,“ povedala, „snívalo sa mi, že jeden kráľ mal tri dcéry, z ktorých mu jednu ukradli, a žiaden človek nevie, kde zostáva. To ty musíš každopádne vedieť.“
„To tiež viem,“ odvetil jej a priateľsky sa na ňu zaškeril, „tá princezná si ty sama a ja som ťa uchmatol, ale teraz ti dobre radím, nechaj ma spať!“
Touto odpoveďou sa tej krásnej žene náhle vrátili spomienky, videla sa v nádhernom paláci svojho otca, spomenula si na svoje milé a dobré sestry, na svoju matku, ktorá ju hýčkala a rozmaznávala, všetko opäť videla pred sebou. Tu na ňu padol obrovský stesk za domovom a z celého srdca si želala:
„Ach, keby ma tak ten chlapec vzal so sebou, priniesol by mojim milovaným rodičom šťastie a urobil by šťastnou aj mňa!“ Opatrne vstala a potichu, celkom potichučky zavolala na mladíka, ktorý sedel pod posteľou:
„Necháš ma tu u ľudožrúta alebo ma vezmeš so sebou? Ach, vezmi ma so sebou!“
„Neboj sa, bez teba neodídem,“ povedal mladík, „aj keby ma to malo stáť život!“ Tu sa dievčaťu vrátila dobrá nálada a dala ľudožrútovi opäť jednu za uši, až to zadunelo. Ten sa nahnevane posadil a zareval:
„Toto je už priveľa! Dáš mi pokoj alebo nie?“
„Ach, je také teplo, myslím, že mám horúčku,“ povedala, „lebo ešte nikdy som toľko nesnívala.“
„Čo sa ti zase snívalo?“ vyštekol a ona odvetila:
„Snívalo sa mi o jednom obrovi, ktorý už tisíc rokov stojí na stráži s ťažkým kanónom na chrbte a nevie, kedy bude vyslobodený.“
„Ach, ten hlupák,“ zabrblal ľudožrút a opäť sa uložil, „prečo ten kanón nepodá tomu prvému, kto pôjde okolo, potom by bol vyslobodený. Ale teraz ma nechaj s tvojimi snami na pokoji, alebo pocítiš, že so mnou nie sú žiadne žarty!“ A o malú chvíľu chrápal tak, že sa dom otriasal.
Ale ostala ešte jedna otázka, a tak sa dievča odvážilo ešte raz vyskúšať svoje šťastie a naposledy Vševeda plesklo tak, až to zadunelo. V tom istom okamihu sa ten netvor vzpriamil, nahnevane vycenil zuby a hnal sa za ňou. Keby tak rýchlo nevyskočila z postele, naozaj by ju hneď zožral, ale ona bola jedným skokom pri dverách a volala:
„Neubližuj mi, čože môžem za to, že mám také ťažké sny a že mám horúčku?“
„Tak to je naposledy, čo ťa nechám ísť,“ povedal ľudožrút, „ale ak to urobíš ešte raz, tak ťa zožeriem aj s tvojimi snami.“
„Už sa mi určite nebude nič snívať, len sa upokoj,“ povedala žena, „snívalo sa mi, že jedna stará žena už tisíc rokov jazdí v lodičke a prevádza ľudí cez rieku a nevie, kedy bude vyslobodená. Ty to určite vieš!“
„Ach, tá hlupaňa, keď odovzdá svoje veslo tomu prvému, ktorého bude prevážať, a potom vyskočí na breh, bude vyslobodená. Ale daj si pozor a neruš ma v mojom nočnom spánku, inak zaobstarám večný pokoj tebe aj sebe!“
„Teraz už budeš spokojný, starý bláznik,“ povedala žena a strapkala ho vo vlasoch. Vševed spokojne vrnel a za chvíľu opäť zaspal a udatne chrápal ako prv.
Dievča potichu vstalo a mladík vyliezol spod postele. Opatrne otvorili dvere a utekali tak rýchlo, ako len mohli, a skôr než sa rozvidnelo, stáli na brehu rieky. Tá stará žena volala na mladíka už z diaľky:
„Chlapče, máš moje šťastie?“
„Mám, prevez nás čo najrýchlejšie na druhú stranu a tam ti ho poviem.“
V okamihu boli na druhej strane rieky, obaja vyskočili na breh a mladík povedal:
„Keď budeš opäť niekoho prevážať a budeš na druhej strane, hoď mu svoje veslo a vyskoč z lodičky na breh, potom budeš vyslobodená.“
„Tak mi ukáž, ako to musím urobiť,“ povedala stará žena, ale na to boli príliš chytrí a pospiechali svojou cestou preč.
Keď mladíka uvidel obor, volal mu v ústrety:
„No, zemský červík, máš moje šťastie?“
„Mám ho, ale najprv počkaj, kým prejdeme popri zámku.“
Na druhej strane mu potom vypovedal jeho šťastie a ten obor sa radoval a zo srdca mu poďakoval.
V kráľovstve, kam teraz prišli, si najali krásny koč, ozdobili ho halúzkami a mladík povedal každému, kto chcel počuť:
„Vediem kráľovi stratenú dcéru.“
Tu sa všetok ľud rozbehol za kočom a jasot nebral konca. V hlavnom meste však zavládlo až to pravé pozdvihnutie, kráľ, kráľovná a princezné boli bez seba od radosti a tri mesiace oslava stíhala oslavu, jedna nádhernejšia ako druhá. Tu sa však chlapcovi zachcelo domov, a tak kráľ nechal predviesť šesť mulov naložených zlatom a povedal:
„Teraz si vyber, chcel by si radšej šesť nákladov zlata alebo moju dcéru za ženu?“
„Milý kráľ, keby som nebol už zasľúbený inej,“ odvetil, „potom by som si zvolil jednu z krásnych princezien za ženu, ale nemôžem a nesmiem porušiť sľub vernosti, lebo by to bol veľký hriech, preto volím tých šesť mulov so zlatom.“
„Ako si želáš,“ povedal kráľ a na druhý deň sa s nimi mladík rozlúčil a plavil sa po mori do ďalšieho kráľovstva.
Mladík šiel rovno cestou do kráľovského mesta a do kráľovského zámku a nechal sa ohlásiť u kráľa. Kráľ bol veľmi potešený, že ho opäť vidí, a hneď sa pýtal:
„Máš moje šťastie?“
„Áno, mám,“ odvetil a vysvetlil mu, že prameň v studni upchala obrovská ropucha. Tak priviedli majstrov studniarov a tí museli zostúpiť do studne; ako mladík povedal, tak to bolo. Sotva bola ropucha z prameňa preč, vyrazil prameň tak mocne, že sa studniari len ťažko pred prúdom vody so zlatými perlami zachránili, chýbalo málo a boli by sa všetci utopili. Kráľ sa z toho radoval tak, že rozkázal naložiť namiesto jedného hneď dva vozy plné zlata a k tomu nechal ešte vystrojiť loď, aby s ňou mohol mladík pokračovať v ceste.
Netrvalo dlho a dostal sa do toho prvého kráľovstva, kde ho hneď viedli ku kráľovi.
„Máš moje šťastie?“ pýtal sa kráľ.
„Áno, mám,“ povedal a vysvetlil mu, prečo strom nenesie žiadne zlaté ovocie.
Ihneď museli pribehnúť záhradníci, aby kopali pod stromom, a tu na svetlo božie prišli biele kostičky a tá komorná bola ihneď odsúdená. Ešte toho dňa vyhnal strom kvety a potom toľko zlatého ovocia, akoby chcel dohnať tie roky, v ktorých nič nenosil. A kráľ ako prejav svojej vďaky mladíka obdaroval namiesto jedného hneď dvoma vozmi zlata a k tomu mu pridal koč, kone a nádherne odeté služobníctvo. Šťastný mladík sa opäť vydal na more a nemohol sa dočkať, kedy znova zazrie svoju milú.
Keď loď pristála pri brehoch, sadol si do koča a išiel do mesta, kde býval kupec, a nasťahoval sa do hostinca oproti jeho domu. Ako sa ale podivil, keď uvidel v kupcovom dome všetky okná ožiarené a počul veselú hudbu! Spýtal sa hostinského, čo to znamená, a ten mu odvetil:
„Dcéra toho domu má zásnuby, ale konajú sa proti jej vôli. Milý Bože, človeku sa nad tým srdce zovrie, keď ju vidí, ako tancuje so svojím ženíchom, ale jej otec ju k tomu prinútil.“
„Pri tom by som chcel byť,“ povedal mladík, obliekol si nádherné šaty a išiel do toho domu. Ale uplynulo už veľa rokov, takže sa tak zmenil, že ho nikto nepoznal, dokonca ani nevesta. Kto by si to aj bol pomyslel, že ten pyšný pán by mohol byť on. Šiel rovno k dievčaťu a poprosil ju o tanec.
„Zo srdca rada,“ vydýchla si, tanec s ošklivým ženíchom ju omrzel. Keď teraz tancovali, držal mladík ruku tak, aby mala na očiach jeho prsteň. Dievča sa na neho pozrelo široko otvorenými očami a smrteľne zbledlo, ale on ju zaviedol do vedľajšej komnaty a povedal:
„Čo ma už nepoznáš?“ Tu dievča od samej radosti omdlelo, a keď sa opäť spamätalo, ležalo v jeho náručí.
Do komnaty vošli jej otec a matka a tiež ten ženích a všetci boli nemálo prekvapení, keď videli, ako sa má k tomu cudziemu vznešenému pánovi. Tu sa im dal mladík spoznať a rozprával, odkiaľ má toľko zlata a že je teraz bohatý rovnako ako nejaký kráľ. Hostia načúvali celí unesení, len ženích nie, ten sa potichu z hodovej siene vykradol a nikto o ňom už viackrát nepočul ani ho nevidel.
Toľko šťastia prebudilo v kupcovom srdci chamtivosť, a keď nasledujúceho dňa videl, koľko zlata si so sebou mladík priviezol, to mu nedávalo spať a povedal svojej žene:
„Poďme aj my do sveta vyskúšať svoje šťastie, keď ho tak ľahko našiel ten holobrádok, tak ho nájdeme aj my a mnohokrát väčšie ako on.“ Tak si zbalili kufre a vydali sa na more. Keď prišli do prvého kráľovstva a pýtali sa po kráľovi, neboli k nemu ani vpustení. V druhom kráľovstve im nechal kráľ odkázať, že u neho nič nestratili. V treťom kráľovstve boli síce prijatí, ale keď sa pýtali, či chce kráľ priniesť svoje šťastie, tu sa ich kráľ spýtal, či sa nezbláznili, a povedal:
„Odvtedy, čo sa mi opäť vrátila dcéra, žiadne šťastie viac nepotrebujem.“ A tak starí, teraz už bez nálady, ťahali ďalej. Keď ich uvidel obor, zavolal na kupca:
„Zastav, zemský červík, podržíš mi moju zbraň a budeš tu namiesto mňa držať stráž.“ A položil kupcovi na chrbát kanón a ten mu bol taký ťažký, že muža úplne pritlačil k zemi. Pri pohľade na obra sa jeho žena tak vyľakala, že dala na útek, ani sa za svojím mužom neobzrela. Pribehla k veľkej rieke a hneď sa hrnula do lodičky, a keď boli pri druhom brehu, tak stará žena povedala:
„Podrž mi pevne na chvíľu to veslo!“ Kupcová to urobila a stará žena bola jedným skokom na brehu, a tak bola kupcová zakliata, aby teraz prevážala ľudí ona. A tak je tomu dodnes, pokiaľ tí dvaja nešťastníci nenaložili svoje údely na niekoho iného.