O troch kráľovičoch

Bol jeden kráľ a mal troch synov, najmladšieho volali Ivan. Keď tí synovia dorástli, povedal im raz otec: „Milé deti! Vidíte, že som veľmi starý; ak ma milujete, preukážte mi láskavú službu. Počujem, že za trikrát deviatimi krajinami v tridsiatom cárstve v podslnečnom panstve je živá i mŕtva voda a popri tom v záhrade aj jabloň, na ktorej rastú jablká také, že nimi starý môže omládnuť.“ Vtedy povedal najstarší syn: „Milostivý pán otec! Dovoľte, aby som sa na cestu vydal najprv ja.“ Otec bol z toho rád, a kráľovič si dal osedlať koňa, nabral si veľa peňazí a išiel – dlho či krátko? blízko či ďaleko? Ľahko sa rozpráva rozprávka, ale ťažko sa vykonáva skutok. Nakoniec sa mu cesta stratila a pred sebou videl veľké hory a priepasti a nepreniknuteľné lesy; a keďže si nevedel dať ďalšiu radu, vrátil sa a povedal otcovi, že takéto panstvo nikde nie je. Potom sa vydal na cestu druhý syn a idúc tou istou cestou ako jeho brat, prišiel tiež k tým prekážkam a vrátil sa domov naprázdno. Vtedy prosil najmladší syn: „Dovoľte mi, otče, aby som aj ja šiel a presvedčil sa, či naozaj žiadne takéto panstvo nie je.“ Kráľ mu povedal: „Milý synu! Si ešte mladý, takú ťažkú cestu neznesieš.“ Ale keď syn neprestával prosiť, dal mu napokon predsa len svoje povolenie, a Ivan išiel. Nešiel však tou cestou, ktorou išli bratia, ale inou, a napokon prišiel k akejsi veľmi peknej doline, a v strede tej doliny videl chalúpku na kuracích nôžkach, ktorá sa sama otáčala. Keď k nej prišiel, povedal: „Chalúpka, chalúpka! Stoj k lesu zadkom a ku mne predkom.“ Na to chalúpka zostala stáť a stála k nemu predkom, a Ivan kráľovič zosadol z koňa, priviazal ho a vošiel do chalúpky. A sedela v nej Baba-Jaga a zlostne povedala: „Doteraz o ľudskej duši tu nebolo počuť, ani ju vidieť! A teraz zrazu ruská duša pred očami! Prichádzaš chtiac či nechtiac?“ Ivan kráľovič odpovedal, že sčasti nechtiac, ale nadovšetko dobrovoľne; a rozprával, kam ide. – „Škoda,“ povedala Baba-Jaga, „že ti nemôžem povedať; ale počkaj tu do rána, a zajtra ti dám iného koňa; ten tvoj je veľmi unavený.“ Ráno ho potom viedla do stajne a požičala mu svojho koňa, hovoriac: „Choď priamo po ceste, až prídeš k chalúpke, ako je tá moja, býva v nej moja sestra; povedz jej, že som ťa k nej poslala. Ak vie o tom, čo hľadáš, povie ti. A potom, až pôjdeš späť, môjho koňa mi zase vráť.“ Potom prišiel Ivan kráľovič k druhej Babe-Jage, a tá mu tiež požičala svojho koňa a poslala ho k tretej sestre, ktorá tiež bývala v takej chalúpke na kuracích nôžkach. Keď k nej prišiel a odovzdajúc pozdravy od oboch sestier oznámil, kam ide, požičala mu tiež svojho koňa a povedala, ktorou cestou má ísť a čo robiť: „Inak neprejdeš ako v noci, a musíš múr toho mesta koňom preskočiť; a keď budeš v meste, choď priamo k záhradnej bráne. V záhrade tam uvidíš tú jabloň, na ktorej rastú omladzujúce jablká, a pri jabloni tie dve studničky so živou a mŕtvou vodou. Nemeškaj tam a ponáhľaj sa; a keď zase pôjdeš cez mestský múr, daj pozor, aby si o žiadnu strunu nezavadil, čo sú tu natiahnuté, inak sa strhne hluk a nebudeš môcť ujsť.“
Kráľovič jej poďakoval a išiel, až napokon prišiel v noci do toho panstva k tomu mestu a k záhrade. Tu zbadal pri záhradnej bráne stĺp a na ňom dva kruhy, jeden zlatý, druhý strieborný; a nevedel, ku ktorému kruhu má svojho koňa priviazať, a preto pretiahol uzdu oboma kruhmi a vošiel do záhrady. Tu si natrhal omladzujúcich jabĺk a nabral do dvoch fľaštičiek živej a mŕtvej vody; potom odišiel zo záhrady, odviazal koňa a išiel z mesta. Ale keď preskočil cez mestský múr, nemohol sa uhnúť tak, aby jeho kôň nezavadil o struny; a hneď sa po celom meste strhlo zvonenie, bubnovanie a streľba. Cárska panna to začula, už vedela, čo sa stalo; bez meškania si dala osedlať koňa a pustila sa za kráľovičom. Zatiaľ prišiel Ivan k prvej Babe-Jage; tá mu hneď vymenila koňa a vyzvala ho, aby čo najrýchlejšie uháňal. A keď k nej čoskoro potom cárska panna prišla a pýtala sa, či tade nevidela ísť alebo kráčať nejakého človeka, odpovedala Baba-Jaga, že nikoho nevidela, a pod zámienkou, aby si cárska panna po takej ťažkej ceste odpočinula, zdržala ju u seba celý deň. Aj ostatné dve Baby-Jagy to urobili tak a cárska panna dohonila kráľoviča až na hraniciach jeho panstva, kde už nad ním nemala moc. „Máš šťastie,“ povedala, „že si mi nepadol do rúk; však vedz, že ťa navštívim.“ Na to sa vrátila domov. Kráľovič potom dal otcovi tie dve fľaštičky so živou a mŕtvou vodou a tie omladzujúce jablká, a kráľ ho za to urobil v panovaní svojím nástupcom. Po istom čase jedného dňa, keď bola u kráľa veľká slávnosť, pozrel kráľ náhodou von oknom a zbadal na svojej zakázanej lúke rozbitý stan. A hneď tam poslal svojho ministra, aby zistil, kto je ten opovážlivec. Minister prišiel k stanu, zosadol z koňa, zložil klobúk a vojdúc do stanu zbadal, ako tam sedí prekrásna panna. A povedal: „Milostivá pani! Tunajší kráľ žiada vedieť, kto ste a prečo ste prišli?“ Cárska panna odpovedala, že kráľ sa o nej už dozvie, kto je, a že prišla, aby jej vydal svojho syna, toho, ktorý je vinný; ak ho nevydá, že celé mesto zboria. Kráľ sa preto veľmi zarmútil a poslal k nej svojho najstaršieho syna, či je tento vinný? a potom druhého, prostredného; ale cárska panna oboch poslala domov, tých že nevolala, tí že vinní nie sú. Vtedy povedal Ivan kráľovič svojmu otcovi: „Milostivý pán otec môj! Priznávam sa, že volá mňa, lebo ja som vinný; dajte však urobiť most od nášho dvora až k tomu stanu a dajte ho celý pobiť zlatohlavom.“ Keď ten most bol hotový, dal Ivan kráľovič zobrať tridsať pijanov a prikázal im, aby hneď ako on vyjde z dvora a vstúpi na most, všetci naraz začali spievať, a ten zlatohlav aby trhali a brali si ho, ale dopredu aby nevyskakovali. A keď sa všetko tak dialo, cárska panna sa na to pozerala: vtedy kráľovič prišiel po tom moste k jej stanu a povedal: „Milostivá pani! Prichádzam k vám, ja vinník, ktorého voláte.“ A cárska panna povedala: „Čo mám s tebou robiť? Keď si sa osmelil pobrať drahé veci moje, ktoré som tak bedlivo chránila, vtedy žiadam byť tvojou ženou, ak ti je to milé.“ Kráľovič to počul a veľmi sa potešil; cárska panna mu potom podala ruku a išli potom na dvor. Tu im sám kráľ vyšiel v ústrety a cárska panna mu povedala: „Milostivý pane! Neprišla som preto, aby som rušila vaše veselie, ale aby som ho rozmnožila.“ A oznámila mu, že prišla v úmysle vydať sa za Ivana kráľoviča. Kráľ bol z toho veľmi rád a dal usporiadať slávnu svadbu. Po svadbe zostali mladí manželia ešte šesť mesiacov u kráľa a potom sa odobrali na ženino panstvo, kde potom Ivan z jej vôle kraľoval, kráľovstvo otcovské svojim bratom zanechajúc.