Dievča žabka a smutný princ

Hovorieva sa niekedy, že pre chudobných ľudí sú deti jediným pokladom.
Platilo to aspoň v jednom smutnom kráľovstve. V tom kráľovstve mal panovník jediného syna. Dávno sa už mal syn oženiť, princ však nechcel. Zdalo sa mu, že žiadna princezná, ktorú mu ponúkali za ženu, netúži po jeho srdci, ale všetky len po jeho majetku. Márne mu princezné nosili najkrajšie kvety, márne sa naňho usmievali. Princ sa im pozeral do očí a doteraz každej vždy za návštevu a dary len poďakoval. Starý kráľ sa preto trápil. Synovi však rozumel a schvaľoval to. A tak princezné pomaly prestali prichádzať, princ sa prechádzal po krajine a starý pán kráľ márne blúdil po komnatách a len hladkal kolísku pripravenú pre vnúča.
V tom kráľovstve žil aj jeden chudobný starček so starenkou, a žili sami. Deti nemali žiadne, márne po nich túžili. Už si na to skoro zvykli, len babka si občas posťažovala, komu že chystala výbavu, keď teraz nemajú žiadneho dediča. Dedko ju však vždy nejako utešil.
Raz išiel dedko kosiť trávu. Ako tak kladie rad za radom, uvidel, že sa v tráve na kraji lesa niečo pohlo. Ide sa pozrieť, a čo vidí: zlá vretenica sa plazí po suchej tráve a pred ňou sa bojazlivo krčí malá žabka. Vyľakane vyvaľuje oči, od strachu sa ani pohnúť nemôže. Dedko hneď dupol, zamával kosou a zlú vretenicu tak postrašil, že sa otočila k lesu a hneď preč. Dedko sa sklonil k žabke, posadil si ju na ruku, pohladkal ju a hovorí:
„Aké máš pekné oči! Takéto som si vždy predstavoval u nášho dieťatka, keby sme nejaké mali. Ty sa teraz túliš a pozeráš ako nejaké dieťatko. Vezmem ťa domov, azda nám s babkou budeš na radosť, chcela by si?“
Žabka sa spamätala, zažmurkala a ústočkami pohla. A prekvapený dedko v tú chvíľu s úžasom začul libezný spev:

„Nech sa, milý tatíčku,
koleso šťastia točí!
Nikdy nezostane sám,
kto má dobré oči.“

Obzerá sa starček, obzerá sa naokolo, hore aj dole, nikoho nevidí. Len žabku vo svojej ruke drží a tá mu tým nežným hláskom, čo pred chvíľou počul, hovorí:
„To som vám spievala ja, tatíčku, nemýlite sa. Zachránili ste mi život a ja by som si teraz veľmi priala byť u vás ako vaša dcéra.“
Sedliaka to oslovenie „tatíčku“ zahrialo pri srdci. Už sa vôbec nečudoval, že žabka rozpráva, schmatol ju a hneď, hneď s ňou pospiechal k babke. Tá sa bude čudovať, keď to začuje a uvidí!
A čudovala sa, to sa vie. Hlavne však bola rada. Hneď sa začala starať, kam žabku ..... dcérku uloží, kam ju bude posadzovať k stolu, aby jej blízko ohniska nebolo horúco a sucho, hľadala najjemnejšie osušky, aby ju po umytí neodrela. Skrátka ako keď ľudia dostanú dieťatko. Starenka skoro ani hovoriť nemohla od radosti, že už nebudú sami.
O krátky čas bola žabka naozaj ako ich dieťa. Keď išiel dedko okopávať vinicu, hopkala žabka za ním, keď sa vracal, pospiechala už chvíľu pred ním k babke domov. Pomáhala doma so všetkým, čo chalupa vyžaduje, čoskoro zvládla všetky práce. Keď sa potom navečerali a chystali sa na spánok, starčekom spievala alebo počúvala ich rozprávky. A tak im čas plynul v radosti, smútok od nich už dávno niekam zmizol.
Raz babka akosi ochorela. Mala jedinú starosť, nie o seba, ale o to, kto zanesie dedkovi na pole obed. Keď sa to žabka dozvedela, len sa zasmiala. Veď je tu ona!
„Tak ty myslíš, že by si uniesla obed?“
„No iste, babka, ja predsa viem viac než len do vody skákať a pesničku spievať. A cestu tiež dobre poznám, len sa nebojte!“
Babka tomu síce veľmi neverila, čo sa však dalo robiť. Zabalila obed do šatky, dala uzlík žabke na krk a hop, hop, už to šlo. Za chvíľu jej žabka aj s uzlíkom zmizla z očí.
Skáče žabka, poskakuje a na obed dáva pozor, aby sa jej nevysypal. Keď už bola blízko poľa, začula dedka, ako si robí starosti.
„Čo tá babka nejde? Už dávno prešlo poludnie, slnko sa začína k zemi skláňať, a babky nikde!“
Na obed ani nepomyslel, len o babku mal strach, aby sa jej azda niečo nestalo. Nevšimol si ani, že ho od lesa sleduje nejaký pekne oblečený mladík. Vtom vpadol dedkovi do myšlienok známy jasný hlas, známa libezná pesnička, ako by ho chcela upokojiť:

„Nech sa, milý tatíčku,
koleso šťastia točí!
Nikdy nezostane sám,
kto má dobré oči……“

Dedko hneď zdvihol hlavu a čo nevidí! Po ceste k nemu poskakuje uzlíček, žabku za ním ani nevidno. Starček sa zo všetkej starosti dal do smiechu a hneď schmatol šatku s obedom aj so žabkou. Kým sa však stihol opýtať, čo sa vlastne stalo s babkou, padol naňho tieň a ozval sa milý, láskavý hlas:
„Kto ti to tu, sedliak, tak krásne spieval?“
Dedko vzhliadol a uvidel pekne oblečeného mladíka.
Pamätáte sa, ako sa pozeral od lesa na svet? To bol on. Mal smutné, dobré oči, v hlase však mal nádej a radosť.
„Vidím, že sa ma bojíš. Neboj sa, rád by som len vedel, kto tak libezne spieva. Dlho už chodím smutný po kráľovstve, až dnes ma potešil ten hlas. Až dnes som po dlhom čase spoznal, ako chutí radosť. Môžeš mi povedať, kto to bol?“
„Moja dcérka, pane,“ odpovedal dedko po chvíľke váhania.
„Dcérka? A koľko má rokov? Veď tu nikoho nevidím!“ čudoval sa mladík.
„No…. stará…. stará nie je,“ vyhýbal sa dedko odpovedi, lebo bol v rozpakoch.
„Pekne ťa prosím, sedliak, nech mi ešte zaspieva, dávno som sa už tak nepotešil,“ hovorí ten cudzí mládenec tak smutne a prosebne, že dedko jeho pohľadu neodolal.
„Ako chceš, pane, nebuď však prekvapený. Moja dcérka nie je dievča ako iné, je to žabka.“
Ukázal žabku na dlani a pekne ju pohladkal. Žabka zažmurkala a mladíkovi tak krásne zaspievala, že ho prešiel skoro všetok smútok. V očarení ani nevnímal, že to spieva žabka, počul len ten libezný nežný hlas. A pretože krásne je pre nás to, čo sa nám páči, zvolal mládenec bez rozmýšľania:
„Prosím ťa, starček, aby si mi dal svoju dcéru za ženu. Som princ, dedič tejto krajiny, a budem svoju nevestu očakávať zajtra na kráľovskom hrade.“
Nečakal ani na odpoveď alebo súhlas, to princovia málokedy robievajú, len žabku pohladkal a s radosťou a nádejou v očiach odišiel do lesa. Kým sa dedko stihol spamätať, mladík bol preč.
Princ! A chce jeho dcéru ..... žabku za ženu! To sa bude babka zase raz čudovať! Dedko ani nepomyslel na obed a hneď domov. Pribehol do chalupy, hneď k babke a už jej všetko po poriadku rozpráva. Babka z toho bola rada aj nebola rada. Žabku chce za ženu sám princ ..... to je radosť, ibaže to zase znamená, že oni s dedkom zostanú sami, a to je smutné. Tiež sa starala, či to princ myslel so svadbou naozaj. To robí mamičkám vždy starosť.
„Myslel, mamka, iste myslel. Mal také smutné a dobré oči a potom ich mal tak veselé, že to ani inak myslieť nemohol.“
Obaja starkí v tom rozmýšľaní celkom zabudli na tú, koho sa to vlastne najviac týkalo ..... na žabku. Tá predsa bola vo všetkom hlavnou osobou. Žabka však na seba zabudnúť nedala.
„Len sa o mňa, otecko a mamka, nebojte, však ono to dobre dopadne. Len vás prosím, aby ste mi na ráno pripravili na cestu bieleho kohúta, ostatné si sama zariadim. Však ja sa na tom hrade nestratím, uvidíte.“
„Máš pravdu, dcéra naša, bola si dobrá a mnohému si sa u babky naučila. Syn sa poznáva po otcovi a dcéra po matke, preto ti verím, že sa tam nestratíš. V šťastí ti brániť nechceme. Bola si šťastím nám, budeš aj svojmu mužovi, nech je to ktokoľvek,“ zakončil reč dedko a išiel po kohúta.
Ráno bol biely kohút pripravený. Žabka si obliekla zlatú korunku a slnečné šaty, sadla na bieleho kohúta, do ruky si vzala žitný klas, pobádla týmto klasom kohúta a hybaj na hrad!
Princ sa na hrade zatiaľ ani rána dočkať nemohol. Stále v duchu počul ten hlas a cítil tú radosť, ako keď na poli počúval. Zbehol k hradnej bráne a netrpezlivo vyhliadal. Hneď ako sa objavila čudná jazdkyňa na bielom kohúte, bežal jej princ hneď oproti a na úžas všetkých strážnych ju zovrel do náručia: tak sa mu za spevom cnelo. Pche, žaba! Hovorili si strážni, ako sa však pozadivovali! Len čo princ žabku objal, zablesklo sa a pred princom stál namiesto kohúta nádherný belko. A v náručí držal princ namiesto žabky krásnu princeznú v slnečných šatách a so zlatou korunkou na hustých vlasoch. Princ nemohol ani uveriť vlastným očiam. Hneď ku kráľovi, starému tatíčkovi!
Ako bleskom sa rozniesla novina po hrade, a tak starý kráľ už o princeznej vedel. Napriek tomu ho jej krása prekvapila. Ešte viac však chválil, že priniesla žitný klas.
„Je vidieť, že budeš múdrou vládkyňou, keď myslíš predovšetkým na chlieb. Vznešeným dokáže byť hocikto, stačí myslieť len na seba. Byť však dôstojným a múdrym vládcom, to znamená predovšetkým myslieť na druhých. Preto ťa prosím, aby si bola mojou dcérou a manželkou môjho syna. Ty si ho urobila šťastným. Chcela by si u nás zostať?“
„Samozrejme, kráľovský otecko, veď som preto prišla. Len by som si priala, aby som mohla k sebe vziať tých, ktorí ma vychovali. Chcela by som sa im za všetko odvďačiť.“
Kráľ rád súhlasil, a tak mohla byť hneď slávna svadba. Princezná ..... žabka potom s princom šťastne žila a pomáhala mu spravodlivo vládnuť. Aj na tróne sa múdry vládca svojej múdrej manželky na radu pýta. A keď mal princ nejaké starosti, zaháňala mu ich jeho obľúbenou piesňou, ktorú mu teraz spievavala už spolu s ich deťmi:

„Nech sa, milý muž môj,
koleso šťastia točí!
Nikdy nezostane sám,
kto má dobré oči.“