Kráľ Drozdia brada

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ a ten mal dcéru, najkrajšiu zo všetkých dievčat, ale takú pyšnú a nadutú, že jej nebol žiadny nápadník po vôli. Proti každému niečo mala, z každého si robila posmešky a úškrny, bola kráľovi len na zlosť. Raz kráľ už poniekoľký raz usporiadal veľkú slávnosť a pozval na ňu z blízka i z diaľky všetkých mužov túžiacich po ženbe. Teraz tam stáli zoradení podľa stavu a hodnosti, najprv králi, potom vojvodovia, kniežatá, grófi, baróni a zemania a princezná popri nich prechádzala, aby si vybrala. Ale akýže to bol výber! Na každom niečo videla. Prvý bol príliš tučný: „Ako vínna káď!“ povedala. Druhý príliš dlhý: „Ten nemá konca.“ Tretí zasa krátky: „To je drobec.“ Štvrtý bledý: „Ten je biely ako smrť.“ Piaty príliš červený: „Ten je červený ako kohút.“ Šiesty nebol dosť zrelý: „To je ale zelenáč.“ Mala sa k úškrnom a posmeškom, jazyčnosti a ostrému jazyku, až napokon došla ku kráľovi, ktorý stál na konci radu a ktorého brada bola naozaj trošku krivá. „Ale, pozrime,“ zvolala: „tento má bradu ako drozdí zobák.“ A od tých čias nik tomu kráľovi nepovedal inak ako Drozdia brada. Ale keď to videl starý kráľ, že jeho dcéra má ľudí len za posmech a všetkých ženíchov, ktorých pozval, len zahanbila, veľmi sa nahneval a prisahal, že princeznú dá za ženu prvému žobrákovi, ktorý vojde do dverí. A bolo to!

Za chvíľu prišiel na kráľovský dvor potulný spevák v rozdrapených a špinavých šatách, aby kráľovi a princeznej zaspieval, a keď skončil, prosil o almužnu. Ale kráľ mu povedal: „Vieš čo? Tvoj spev sa mi tak páčil, že ti namiesto almužny dám za ženu svoju dcéru.“ Princezná vypískla od úľaku, ale kráľ povedal: „Čo som sľúbil, to splním, dám ťa prvému žobrákovi, čo vošiel do dverí.“ A tak nebolo pomoci a poslali po farára a ten vyhlásil speváka a princeznú za muža a ženu. Keď sa tak stalo, kráľ povedal: „Ako žobrákova žena nemôžeš bývať na zámku, choď a nasleduj svojho muža!“ Tulák vzal princeznú za ruku a viedol ju zo zámku.

A išli a išli. Keď išli cez hlboký les, princezná sa spýtala: „Komu patrí tento les?“ „Patrí kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; no, mohol byť aj tvoj.“ Tu si zašepkala: „Ach, princezná úbohá, prečo si sa s osudom hádala? Pokorná si mala byť a kráľa Drozdiu bradu vziať si mala!“ Potom putovali cez lúky a princezná sa opäť pýtala: „Komu patria tieto lúky?“ „Tie patria kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; no, mohli byť aj tvoje.“ Tu princeznej zase skanula slza: „Ach, princezná úbohá, prečo si sa s osudom hádala? Pokorná si mala byť a kráľa Drozdiu bradu vziať si mala!“ Napokon prišli do veľkého mesta a opäť sa spýtala: „Komu patrí to obrovské mesto?“ „To patrí kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; no, mohlo byť aj tvoje.“ Tu jej vykĺzol vzlyk: „Ach, princezná úbohá, prečo si sa s osudom hádala? Pokorná si mala byť a kráľa Drozdiu bradu vziať si mala!“ „To sa mi vôbec nepáči,“ povedal potulný spevák: „že stále vzdychaš za iným. Veď či ja nie som pre teba dosť dobrý?“

A zase išli a išli, až prišli k malej chalúpke a princezná zvolala: „Ach, bože, ako je tá chalúpka malá, kto môže v takom úbohom hniezde bývať?“ Potulný spevák odpovedal: „To je môj a tvoj dom, budeme v ňom bývať.“ Princezná sa musela zohnúť, keď chcela vojsť dnu: „Kde sú sluhovia?“ spýtala sa. „Akí sluhovia?“ smial sa jej muž: „Všetko budeš robiť sama. Založ oheň a postav vodu, uvaríš mi niečo na jedenie; som hladný a unavený.“ Ale princezná nevedela ani založiť oheň, ani variť, a tak musel jej muž sám priložiť ruku k dielu, aby to aspoň bolo na jedenie. Keď skromné jedlo zjedli, ľahli si spať. Ráno ju však zobudil zavčasu zrána, lebo sa musela postarať o domácnosť.

Pár dní žili týmto biednym spôsobom, až zjedli všetko, čo mali doma. Tu muž povedal: „Ženo, takto to ďalej nejde, aby si jedla a nič nezarobila. Budeš plietť košíky.“ Vyšiel von, narezal vŕbové prúty a doniesol jej ich domov. Tak začala plietť košík, ale tvrdé prúty jej nežné ruky rozpichali do krvi. „Vidím, že takto to nepôjde,“ povedal muž: „skús radšej priasť, možno ti to pôjde lepšie.“ Sadla si teda ku kolovrátku a skúšala priasť, ale pevná niť jej čoskoro rozrezala jemné prsty a priadza bola krvavá. „Vieš čo?“ povedal muž: „Na žiadnu prácu sa nehodíš; s tebou som to teda naozaj vyhral! Vyskúšame, či vieš aspoň predávať. Pôjdeš na trh ponúkať hrnce a iné hlinené riady.“ To nebolo princeznej práve po vôli, pretože až ju ľudia z kráľovského dvora uvidia na rínku, budú sa jej kruto vysmievať. Ale zdráhanie jej nič nepomohlo, ak nechcela umrieť od hladu, musela sa podrobiť. Spočiatku to išlo dobre, keď ľudia videli, že tovar ponúka taká krásavica, kupovali a platili, čo si povedala, a tak vždy všetko predala a domov doniesla pekný peniaz a žili si dobre.

Raz zase sedela na rohu námestia a predávala, keď sa tu primihol opilý husár na koni a rovno do jej hrncov. A bolo to! Všade naokolo sa váľali črepy hrncov, mís a tanierov. Princezná sa dala do plaču, mala strach, čo na to povie jej muž, a tak bežala domov, aby mu o tom nešťastí povedala. „Ktorý čert ti nakukal, že máš sedieť práve na rohu?“ karhal ju muž: „Zanechaj ten nárek, veď sa aj tak na žiadnu poriadnu prácu nehodíš! Bol som na zámku a pýtal som sa, či tam nepotrebujú slúžku do kuchyne, sľúbili mi, že ťa prijmú, aspoň prinesieš občas aj niečo dobré na jedenie.“ A tak sa z princeznej stala tá najposlednejšia slúžka v kuchyni, ktorá musela byť kuchárovi k ruke a robila len tie najhoršie práce. Z domu si nosila v dvoch taškách hrnce, aby ich vždy naplnila zvyškami jedla, ktoré potom doma s mužom jedli.

Jedného dňa slávili na kráľovskom dvore kráľovskú svadbu, mal sa vraj ženiť následník trónu. Zvedavá princezná sa vybrala hore, postavila sa pred dvere sály a chcela sa pozrieť. Boli zažaté svetlá a schádzali sa hostia, jeden krajší ako druhý, toľko nádhery a prepychu, až si povzdychla nad svojím smutným osudom, nad svojou pýchou a nadutosťou, ktorá ju priviedla až sem, a do srdca jej vstúpil smútok. Z výberového jedla, ktoré sluhovia nosili do sály, jej občas strčili pár omrviniek a ona to dávala do hrncov, aby to neskôr donesla domov. Ale zrazu vyšiel zo sály kráľovský syn, bol v zamate a hodvábe a okolo krku zlatá reťaz. Keď uvidel vo dverách krásnu ženu, schmatol ju za ruky, že s ňou chce tancovať. Ale princezná sa vzpierala, lebo sa veľmi zľakla. Ten princ nebol totiž nik iný ako Drozdia brada, ktorý sa o ňu uchádzal a ktorému sa len posmievala. Ale jej vzpieranie bolo nanič, princ ju vtiahol dovnútra do sály. Tu sa jej pretrhla šnúrka, na ktorej viseli tašky, hrnce sa vysypali na podlahu, polievka vytiekla a zvyšky sa rozleteli naokolo. A keď to ľudia videli, mali sa k všeobecnému smiechu a metali po nej posmešky a úškľabky, až celá zahanbená vybehla z dverí.

Princezná utekala preč, ale pod schodmi ju zadržal nejaký muž a vliekol ju späť. A keď sa naňho lepšie pozrela, videla, že je to opäť Drozdia brada. „Neboj sa, ja som ten potulný spevák, s ktorým si žila v tom biednom domčeku. Z lásky k tebe som sa prezliekol; ten husár, ktorý ti rozbil hrnce, to som bol tiež ja. To všetko som robil len preto, aby som prekonal tvoju pýchu a potrestal ťa, že si sa mi vysmievala.“ Tu princezná horko zaplakala: „Ja som sa na tebe dopustila veľkej krivdy a nie som hodná byť tvojou ženou.“ Ale kráľ povedal: „Neblázni, moja milá! Zlé dni sú za nami, teraz budeme sláviť skutočnú svadbu.“

A pribehli komorné, obliekli jej nádherné šaty; potom prišiel aj jej otec s celým dvorom a požehnal jej k sobášu s kráľom Drozdou bradou.

A potom? Potom predsa žili šťastne až do smrti.