Zlatý kolovrat

Jedna chudobná vdova mala dve dcéry, dvojičky. Boli si v tvári také podobné, že sa nedali rozoznať. O to rozdielnejšie však boli ich povahy. Dobrunka bola dievča poslušné, pracovité, priateľské a rozumné, skrátka dievča nadmieru dobré. Zloboha bola naproti tomu zlá, pomstivá, neposlušná, lenivá a pyšná, ba mala všetky nectnosti, ktoré môžu byť len pri sebe. A matka mala predsa len Zlobohu rada, a kde len mohla, uľahčovala jej. Býjali v lese v malej chalúpke, kam sa človek málokedy zatúlal, hoci to bolo neďaleko mesta. Aby sa Zloboha niečo naučila, zaviedla ju matka do mesta do jednej služby, kde sa jej celkom dobre darilo. Dobrunka musela zatiaľ doma spravovať malé hospodárstvo. Keď ráno kozu nakŕmila, skromné, ale chutné jedlo pripravila, izbietku a kuchynku čisto pozametala a upratala, musela ešte, ak nemala práve potrebnejšiu prácu pred rukami, zasadnúť ku kolovratu a usilovne priasť. Jej tenučkú priadzu potom matka v meste predala a často zo zárobku kúpila Zloboze šaty; úbohá Dobrunka z toho však nikdy ani za vlások nedostala. Predsa však matku milovala, a hoci od nej za celý deň ani milé oko nevidela, ani dobré slovo nepočula, predsa ju vždy bez zlostenia a bez odvrávania poslúchala, takže ani Pánboh od nej nepočul reptavé slovo.
Raz odišla matka do mesta.
„Hovorím ti, aby si nezaháľala, kým budem preč!“ prikazovala Dobrunke, ktorá jej kus cesty za chalúpku vynášala uzlíček s priadzou.
„Veď viete, mamička, že ma k práci nemusíte nútiť, aj dnes, keď si poupratujem, budem usilovne priasť, aby ste so mnou boli spokojná.“
Keď matke podala uzlík, vrátila sa späť do chalúpky. Len čo poupratovala v pitvore, kuchynke a izbietke, zasadla ku kolovratu a začala priasť. Bol to jej zvyk, že keď bola sama doma, pri kolovrate spievala; preto aj vtedy, len čo sa usadila, začala jemným hláskom spievať všetky piesne, ktoré vedela, jednu po druhej. Vtom počuje vonku konský dupot. I myslí si: Kto sa to asi k nám zatúlal? Musím sa pozrieť. Vstane teda od kolovratu a malým okienkom pozerá na dvorček, kde vidí mladého muža zosadať z bujného vraníka. To je krásny pán, šepká Dobrunka sama pre seba, stále pri okne stojac. A ako mu pristane ten kožený odev a čiapka s tým bielym perom na tých čiernych vlasoch! Teraz priväzuje koňa a ide k nám; musím sa pozrieť, čo chce.
Vtom vkročil mladý pán do dverí; lebo vtedy ešte neboli žiadne závory a zámky, a predsa sa nikomu nič nestratilo.
„Pozdrav ťa Boh, dievča!“ povedal Dobrunke.
„Aj vás, pane!“ odpovedala Dobrunka. „Čo si želáte?“
„Prosil by som ťa o trochu vody, mám veľký smäd.“
„Hneď vám poslúžim; zatiaľ si sadnite.“
Bežala, vzala džbánok, a keď ho čisto vymyla, nabrala pri studničke vody a pánovi doniesla.
„Rada by som vám poslúžila niečím lepším, ale nemám nič iné.“
„Pozri, ako mi to chutilo,“ odpovedal pán, vracajúc jej prázdny džbánok. Dobrunka ho zase dala na miesto, ani si potom nevšimla, že jej mladý pán zatiaľ potajomky strčil do postele mešec plný peňazí. „Teraz ti ďakujem za občerstvenie, a ak dovolíš, prídem zajtra zase.“
„Ak vám to urobí radosť, príďte.“
Potom podal Dobrunke ruku, a vyšiel na dvorček, vyhupol sa na koňa a odcválal preč. Dobrunka zasadla zase ku kolovratu, ale obraz mladíka jej stále ostával na mysli. Ešte nikdy sa jej niť tak často neodtrhla ako vtedy.
Večer prišla matka domov, rozprávala veľa o tom, čo všetko Zloboha vie a ako sa z nej denne robí krajšie dievča. Napokon sa spýtala Dobrunky:
„Veď si nič nepočula, bol tu vraj veľký hon?“
„Ach, áno, zabudla som vám povedať, že sa tu nejaký pán zastavil; prosil ma o trochu vody, ktorú som mu hneď dala; bol pekne odetý v koženom odeve. Veď viete, ako sme raz boli spolu v meste, videli sme tam tiež takto odetých pánov, v takom koženom odeve, na hlave malú chlpatú čiapočku s bielym perom; na pleciach mal kušu, nepochybne to bol jeden z poľovníkov. Keď sa napil, sadol na vraníka a išiel zasa ďalej.“ To však Dobrunka zamlčala, že jej pri odchode ruku stisol a sľúbil, že druhý deň zase príde.
Večer, keď Dobrunka matke chystala lôžko, vypadol z postele ťažký mešec s peniazmi. Dobrunka ho s údivom zdvihla a matke podala.
„Kto ti dal toľko peňazí?“
„Mne nikto. Ale azda ich ten pán sem strčil, inak neviem, kde by sa tu boli vzali.“ Matka vysypala peniaze na stolík. Bolo to samé zlato.
„Ach, pre pánaboha, toľko peňazí!“ čudovala sa stará; „to musí byť bohatý pán; videl asi, že to u nás vyzerá chudobne, a vykonal milosrdný skutok; Boh mu za to nech dá šťastie.“ Potom peniaze zhrnula a do truhlice schovala.
Inokedy, keď si Dobrunka ľahla, po dennej práci celá zmorená rýchlo zaspala; tej noci však nemohla za nijakú cenu zaspať; stále a stále mala pred sebou obraz mladého jazdca, a až neskoro v noci klesla do náručia spánku. Tu sa jej snívalo, že je vo veľkom zámku a manželkou mocného pána, pán však že je jazdec, ktorého včera videla. Dávajú sa veľké hody, na ktorých je mnoho hostí; vtedy vstane so svojím manželom od stola a ide s ním do inej izby; on ovinie ruku okolo jej pása a chce ju objať; vtom skočí medzi nich čierna mačka a zatne Dobrunke ostré pazúry do srdca tak, že jej krv zaprskala na bielostné šaty; Dobrunka vykríkne a vtom sa prebudí.
„To bol čudný sen,“ povedala sama sebe. „Čo to asi bude? Tak pekne sa začal, ale tá ukrutná mačka ho pokazila; to neznamená nič dobré.“ S takýmto výkladom čudného sna vstala Dobrunka a začala sa obliekať. Inokedy na to nepotrebovala veľa času, vtedy však nemohla na sebe nič dosť pekne uhladiť a poupravovať. Vlasy si zapletla a červenými stuhami popretkávala, čo robievala len vo sviatok; sukňu mala len z cajgu, ale čistú a stuhou obšitú, k tomu šnurovačku z damasku a košieľku bielu ako sneh. Keď sa tak vystrojila, bolo milo na ňu pozrieť. Potom išla za svojou prácou.
Keď sa blížila poludňajšia hodina, nemala pri kolovrate nijaký pokoj; stále si vyhľadávala vonku nejakú prácu, ale to len preto, aby mohla vyzerať mladého jazdca. Ten nedal na seba dlho čakať. Dobrunka však, len čo ho z diaľky zočila, bežala rýchlo ku kolovratu, aby ju nevidel a nepomyslel si, že ho vyzerala. Keď prišiel na dvorček, rýchlo zoskočil z koňa a vošiel do izbietky a uctivo ju pozdravil. Dobrunke pritom srdiečko bilo, že jej div nevyskočilo spod šnurovačky. Matka zbierala v lese drevo, a Dobrunka bola teda s ním sama. Keď ho pozdravila a vyzvala, aby si sadol, išla opäť ku kolovratu.
„Ako si sa vyspala, Dobrunka?“ pýtal sa mladík, berúc ju za ruku.
„Dobre, pane.“
„Čo sa ti snívalo?“
„Ach, ja som mala čudný sen.“
„Povedz mi ho, ja viem dobre vykladať sny.“
„Vám to práve povedať nemôžem.“
„Prečo?“
„Veď preto, lebo to bolo o vás.“
„Práve preto mi to povedať musíš.“ Takto sa spolu škriepili, až mu Dobrunka sen predsa povedala.
„Pozri, až na tú mačku,“ povedal cudzinec, „sa môže tvoj sen splniť.“
„Ako by sa to mohlo stať, aby som bola takou pani?“
„Nechceš byť mojou ženou?“
„Pane, veď ja žartu rozumiem.“
„Nie, Dobrunka, to nie je žiaden žart, myslím to vážne a dnes som schválne prišiel po odpoveď, chceš mi podať ruku?“
Dobrunka sa zamyslela a s ľahkým začervenaním podala jazdcovi ruku. Vtom vstúpila matka do dverí. Mladík ju pozdravil a hneď bez okolkov vyznal, že Dobrunku miluje, ona že ho tiež rada má, takže im k úplnému blahu chýba len súhlas matky.
„Mám svoj dom,“ dodal, „a môžem sa so ženou dobre uživiť; aj pre vás, mamička, mám dosť miesta v dome i pri svojom stole.“ Keď to stará počula, nezdráhala sa dlho dať im svoje požehnanie. Potom povedal Dobrunke:
„Priadž len, moja milá, premilá, až napriadieš na svadobnú košeľu, prídem si po teba.“ A pobozkajúc ju, podal matke ruku, vyhupol sa na vraníka a rýchlo odcválal.
Od tej chvíle zaobchádzala matka s Dobrunkou oveľa milšie. Za tie peniaze, čo mali od mladého pána, kúpila stará Dobrunke tiež všeličo potrebné, hoci z nich predsa len najviac dostala Zloboha. Dobrunka si to však takmer ani nevšímala, jej radosťou bolo, keď mohla len pri kolovrate sedieť, usilovne priasť a myslieť na svojho milého.
Tak jej čas rýchlo bežal, a skôr než sa nazdala, bolo na košeľu napriadené. Jej milý to musel mať dobre vypočítané, lebo prišiel v ten istý deň, ako bol prisľúbil. Dobrunka mu vybehla v ústrety a on ju úprimne privinul k srdcu.
„Máš napriadené na košeľu?“ pýtal sa jej žartujúc.
„Mám.“
„Môžeš teda hneď so mnou ísť?“
„Prečo tak narýchlo?“
„Nemôžem inak, moja drahá; zajtra už musím do boja, a preto by som rád, aby si ma zatiaľ doma zastupovala, a keď sa vrátim, aby si ma ako moja žena opäť privítala.“
„Čo však na to povie matka?“
„Tá musí byť spokojná.“ Išli teda k matke do izbietky, kde jej ženích predniesol svoju žiadosť. Tá sa, pravda, zamračila, lebo v jej hlave bol uložený úplne iný plán. Ale čo mala robiť? Musela sa podvoliť vôli bohatého ženícha.
Keď ich požehnala, povedal jej tento:
„Pozbierajte si veci a príďte za mojou Dobrunkou, aby jej nebolo clivo. Keď prídete do mesta, pýtajte sa len v kniežacom zámku na Dobromila, ľudia vám ukážu, kam máte ísť.“ Potom vzal uplakanú Dobrunku za ruku, posadil ju pred seba na koňa a uháňal k svojmu domovu.
V kniežacom zámku bolo množstvo ľudí pokope, všetko sa chystalo do boja. Niektorí z nich však stáli pri bráne, a zdalo sa, že niekoho očakávajú. Vtom sa žene jazdec k zámku, majúc pred sebou na koni pannu krásnu ako deň.
„Už ide!“ kričali všetci, až sa to po zámku rozliehalo; každý nechal prácu ležať a ponáhľal sa k bráne. Keď Dobromil s Dobrunkou až na dvor pricválal, zhrnuli sa všetci, kde kto bol, a akoby si to boli povedali, začali jedným hlasom volať:
„Zdravá nech je naša kňažná, zdravý nech je náš knieža!“
Dobrunka bola ako vo videní a nevedela, čo si o tom má myslieť.
„Veď či si, Dobromil, knieža?“ pýtala sa, hľadiac do jeho jasnej tváre.
„Áno, a nie je ti to milé?“
„Mne je to všetko jedno, čímkoľvek by si bol, ale povedz, prečo si ma tak oklamal?“
„Ja som ťa neoklamal, veď som ti sľúbil, že sa ti sen vyplní, ak si ma vezmeš za muža.“
Vtedy ešte nebolo treba toľko príprav na manželský stav; keď sa dvaja mali radi a rodičia súhlasili, bolo po všetkom; a preto Dobromil Dobrunku hneď svojim poddaným predstavil ako svoju ženu, načo sa všetci odobrali do hodovnej siene, kde (okrem kniežaťa a kňažnej) jedli a pili až do neskorej noci.
Na druhý deň sa mladý manžel rozlúčil s drahou Dobrunkou a odišiel do boja.
Ako blúdiaca ovca chodila mladá kňažná po nádhernom zámku, a bola by sa radšej túlala po lese a v osamelej chalúpke očakávala návrat manžela ako tu, kde jej bolo ako v cudzine clivo. To však netrvalo dlho; za pol dňa si naklonila každé srdce svojou prirodzenou dobrotivosťou a úprimnosťou. Druhý deň poslala po svoju matku; tá prišla a priniesla jej aj kolovrat. Teraz bola dlhá chvíľa tatam. Dobrunka myslela, že to bude pre matku milé prekvapenie, keď sa dozvie, čím sa jej dcéra stala; tá sa však škaredo tvárila, lebo si potajomky v srdci priala, aby to šťastie bolo radšej stretlo Zlobohu. To ju hnietlo. Keď takto niekoľko dní uplynulo, povedala Dobrunke:
„Viem, dcéra milá, že ti tvoja sestra často krivdila, ale ona to teraz ľutuje; preto jej odpusť a vezmi ju k sebe.“
„Bola by som to od srdca rada hneď urobila, keby som bola tušila, že by ku mne išla.
Ak chcete, pôjdeme po ňu hneď.“
„Áno, urob tak.“
Kňažná prikázala, aby zapriahli do voza; potom si do neho s matkou sadli a išli k lesu. Keď prišli až na kraj, obe vystúpili. Dobrunka rozkázala sluhovi, aby tam na ne počkal, a išla s matkou k chalúpke, kde ju sestra očakávala. A keď prichádzali k chalúpke, vybehla im Zloboha oproti a bozkávala šťastnú sestru, želajúc jej, aby sa jej vždy tak dobre darilo. Odtiaľ ju tie podvodníčky viedli do izbietky. Tu však sotva prekročila prah, schmatli ju obe a Zloboha do nej vrazila pripravený nôž. Potom jej poodrezávali ruky a nohy, oči vylúpili a telo tak zohavené zaniesli do lesa, oči však, nohy a ruky dobre ukryté vzali so sebou do zámku, v domnení, že by ich knieža nemal tak rád, keby nebolo niečo od predošlej ženy v dome. Zloboha si obliekla Dobrunkine šaty a s matkou z chalúpky odišla. Za lesom sadli do koča a išli domov.
V zámku nikto nespozoroval, že to nie je pravá pani; sluhom sa len zdalo, že ich pani bola prvé dni oveľa lepšia, než je teraz.
Zatiaľ však úbohá Dobrunka nebola mŕtva, po niekoľkých hodinách sa prebudila, a vtedy cítila, že ju teplá ruka natiera a do úst púšťa hojivé kvapky. Nevidela, pravda, kto to je, pretože nemala oči. Keď sa postupne na všetko rozpamätala, začala nariekať na neprirodzenú matku a krutú sestru.
„Mlč a nenariekaj,“ ozval sa vedľa nej tmavý hlas, „všetko sa dobre skončí.“
„Ach, ako by sa to mohlo stať, veď nemám oči, ani nohy ani ruky; ja už nikdy viac neuvidím to jasné slnko a ten zelený háj, nikdy viac neobjímem môjho Dobromila, ani mu už kedy na košele priasť nebudem. Čím som sa previnila, ty zlá matka a oveľa horšia sestra, že ste ma tak zničili?“
Medzitým vyšiel starec, ktorý predtým k nej hovoril, z jaskyne von a trikrát zavolal. Vtedy k nemu pribehol chlapec a pýtal sa, čo chce? On mu prikázal, aby počkal, kým sa vráti. Po malej chvíli doniesol zlatý kolovrat a povedal:
„S týmto kolovratom pôjdeš do mesta do kniežacieho zámku. Tam si s ním sadneš, a ak sa ťa niekto bude pýtať, koľko stojí, povieš: za oči; a tiež ho nikomu nedáš, kto by ti dve oči za neho nepriniesol.“ S takým rozkazom chlapca odoslal a sám sa opäť vrátil k Dobrunke.
Chlapec zatiaľ kráčal k mestu a priamo do zámku, kde sa pri bráne s kolovratom usadil, práve keď sa Zloboha s matkou vracala z prechádzky.
„Len sa pozrite, matka,“ zvolala, „aký skvostný kolovrat; na tom by som mohla priasť sama; počkajte, opýtam sa, či je na predaj.“ Išla teda bližšie k chlapcovi a pýtala sa ho, koľko stojí?
„Za oči, pani.“
„Za oči?“
„Áno.“
„To je čudná vec. Prečo práve za oči?“
„Ja neviem, otec mi tak prikázal, a preto ho nesmiem predať za peniaze.“ Zloboha si kolovrat stále prezerala, a čím viac naň hľadela, tým viac sa jej páčil; náhle si spomenula na Dobrunkine oči.
„Mamička, hľaďte, ako kňažná musím mať predsa niečo, čo nemá každý; až sa knieža vráti domov, bude chcieť, aby som priadla, a len si pomyslite, aká to bude krása, keď budem priasť na zlatom kolovrate; máme tie Dobrunkine oči schované, dajme ich za neho, veď nám ešte zostanú nohy a ruky.“
Matka, ľahkomyseľná ako dcéra, súhlasila; Zloboha priniesla sestrine oči a dala ich za kolovrat.
Chlapec pospiechal s očami k lesu. Keď prišiel k jaskyni, odovzdal ich starcovi a odišiel. Ten išiel s nimi k Dobrunke a zľahka jej ich vtlačil do jamiek. Tá náhle prezrela. Videla pred sebou starca, ktorému biele fúzy splývali až cez hruď. Sivý odev pokrýval jeho vysokú postavu od hlavy až po päty. Posledné lúče zapadajúceho slnka dopadali úzkym vchodom jaskyne na jeho vážnu a prívetivú tvár a zaliali ju ružovou žiarou. Dobrunke nebolo inak, než akoby pred ňou stál nejaký boh.
„Ako sa ti,“ povedala, „ty svätý muž, za tvoju lásku odmením? Ach, kiežby som mohla len tvoje ruky pobozkať!“
„Buď ticho,“ prerušil starec jej reč, „a očakávaj všetko pokojne.“ Potom opäť odišiel, doniesol Dobrunke na drevenom tanieri chutné ovocie a postavil ho na jej lôžko ustlané z voňavého lístia a machu; potom vyberal červené jahody a ako starostlivá matka drahé dieťa, tak on Dobrunku kŕmil; potom jej z dreveného hrnčeka dával zapiť.
Druhý deň zavčasu ráno stál starec opäť pred jaskyňou a volal na chlapca. Keď pribehol, dal mu zlatú praslicu a povedal:
„S touto praslicou pôjdeš zase do kniežacieho zámku a posadíš sa s ňou pri bráne; ak sa ťa niekto bude pýtať, koľko stojí, odpovedz: za nohy, a skôr ju nikomu nedávaj, kým ti nedá dve nohy.“
Chlapec s praslicou odišiel a starec sa vrátil do jaskyne. Zloboha stála pri okne a pozerala sa na dvor, práve keď sa chlapec s praslicou pri bráne usádzal. Hneď bežala k matke a povedala jej to.
„Poďte sa len pozrieť, pri bráne sedí zase ten chlapec a má prekrásnu praslicu.“ Išli teda k nemu.
„Koľko stojí tá praslica?“ pýtala sa chlapca.
„Za nohy, pani.“
„Za nohy?“
„Áno.“
„Povedz mi, čo s tým tvoj otec robí?“
„To vám nemôžem povedať, pretože sa nikdy otca nepýtam, prečo sa to alebo ono má stať; čo mi prikáže, to vykonám, a preto vám tú praslicu za nič iné dať nemôžem, len za nohy.“
„Počúvajte, mamička; keď ten kolovrat mám, bolo by príhodné, aby som k nemu mala aj praslicu; máme tie Dobrunkine nohy schované; čo keby som mu ich dala? Veď nám ešte ruky zostanú.“
„Rob, ako chceš,“ odpovedala matka. Zloboha priniesla teda zabalené nohy a chlapcovi ich dala za praslicu. Potom s radosťou odišla do svojich izieb a chlapec pospiechal k lesu.
Keď prišiel k jaskyni, odovzdal ich starcovi a odišiel. Ten sa s nimi uberal do jaskyne, vzal masť, natrel Dobrunke rany a nohy jej zase prirobil. Ona chcela vyskočiť z lôžka, ale starec jej nedovolil.
„Teraz zostaň ticho ležať, až budeš celkom zdravá, potom ti dovolím, aby si vstala.“ Musela sa uspokojiť, čo aj rada urobila, lebo bola presvedčená, že jej starec nič zlé neradí.
Tretieho dňa ráno zavolal pustovník chlapca, dal mu zlatý kužeľ a povedal:
„Dones ho zase do kniežacieho zámku na predaj; ak sa ťa niekto bude pýtať, koľko stojí, povedz: za ruky; a kto ti dá ruky, tomu daj kužeľ.“
Keď prišiel chlapec s kužeľom do zámku a pri bráne sa s ním postavil, pribehla k nemu Zloboha, ktorá sa práve s matkou prechádzala po dvore.
„Začo je ten kužeľ, chlapče?“ pýtala sa.
„Za ruky, pani.“
„To je ale čudná vec, že nič nepredávaš za peniaze.“
„Vzácna pani, ja nemôžem konať inak, než ako mi otec prikázal.“ Teraz bola Zloboha v rozpakoch. Kužeľ bol rozkošný, a ona by ho bola veľmi rada kúpila ku kolovratu, aby sa mala čím pochváliť. To ju však mrzelo, že by za neho musela dať ruky, lebo by jej potom nič od Dobrunky nebolo zostalo.
„Povedzte mi predsa, matka, či musím mať niečo od Dobrunky, aby ma knieža tak ako ju miloval?“
„Veď,“ odpovedala matka, „lepšie by predsa bolo, keby si si ich nechala; ja som aspoň často počúvala, že je to dobrý prostriedok na zachovanie domácej lásky. Pre mňa si však rob, ako chceš.“
Zloboha sa chvíľku rozmýšľala, potom však, vedená dôverou vo svoju krásu a márnomyseľnosťou, bežala po ruky a dala ich chlapcovi. Kužeľ, na ktorom sa leskol ľan jemnejší než hodváb, obtočený červenou stuhou, bol z ryzieho zlata. Potešená nad takým skvostným náradím, išla ho uložiť ku kolovratu a k praslici; matka však krútila hlavou a mrzela sa nad dcérinou nerozvážnosťou.
Chlapec bol zatiaľ už zase späť. Keď ruky odovzdal starcovi, zmizol. Ten išiel s nimi k Dobrunke, a natrúc jej rany ako deň predtým, prirobil ich k telu. Len čo Dobrunka mohla rukami pohybovať, nedala sa viac na lôžku držať. Vyskočila, a padnúc starcovi k nohám, bozkávala ruky, ktoré jej toľko dobrého urobili.
„Tisíceré vďaky tebe, dobrodinec môj!“ zvolala od radosti slzy prelievajúc. „Odmeniť sa ti nikdy nemôžem, to viem, ale žiadaj čokoľvek, a keby to bolo najťažšie, ja to najradšej pre teba urobím.“
„Ja od teba ničoho nežiadam,“ odpovedal starec a pomaly ju pozdvihol. „Čo som pre teba urobil, urobil by som pre každého iného; to je moja povinnosť. Teraz zostaň tu tak dlho, kým niekto po teba nepríde; o jedlo sa nestaraj, to ti pošlem.“ Ešte mu chcela Dobrunka všeličo povedať, ale on sa jej pred očami stratil, a viac ho nezočila. Teraz vybehla Dobrunka z jaskyne, aby sa zase raz mohla pozrieť na ten boží svet. Teraz až poznala cenu svojho zdravia.
I vrhla sa na zem a bozkávala ju, hneď tancovala a objímala štíhle jedle, hneď zase láskou roztúžená s plačom rozpínala ruky k mestu. Bola by sa azda aj do mesta rozbehla, keby ju neboli slová starcove pripútali na miesto.
Zatiaľ sa v zámku diali čudné veci. Cestujúci totiž priniesli správu, že sa knieža z boja vracia. Každý sa tešil na dobrého pána, lebo neboli s pani veľmi spokojní. Zloboha a matka sa však predsa trochu obávali, ako to asi dopadne. Za niekoľko dní knieža prišiel; s radostnou tvárou bežala mu Zloboha v ústrety a on ju vrúcne pritisol k srdcu. Nemala teda už žiadny strach, že ju spozná.
Chystali sa hody, lebo s kniežaťom prišlo mnoho hostí, ktorí si u neho chceli odpočinúť a v rozkoši sa zotaviť. Zloboha, ktorá sedela po boku Dobromilovom, sa nemohla na neho dosť vynadívať; zapáčil sa jej statný knieža, a ona bola rada, že sa im to tak dobre so sestrou podarilo.
Keď bolo po hostine, spýtal sa Dobromil svojej domnelej ženy:
„Čo si robila celý ten čas, moja drahá Dobrunka? Iste si stále priadla?“
„Máte pravdu, drahý manžel,“ odpovedala úlisne Zloboha; „ale môj starý kolovrat sa mi pokazil, a prišiel sem akýsi chlapec a predával prekrásny zlatý kolovrat, ten som si kúpila namiesto onoho.“
„Ten mi musíš hneď ukázať,“ povedal knieža, a chytiac Zlobohu pod pazuchu, viedol ju zo siene. Išla s ním do izby, kde mala kolovrat schovaný, a tam mu ho ukazovala. Dobromilovi sa kolovrat nesmierne páčil.
„Sadni si, Dobrunka,“ prehovoril k žene, „a zapradi na ňom, ja by som ťa už zase raz rád videl pri praslici.“
Tá sa nedala dlho nabádať a rýchlo zasadla ku kolovratu. Dáva nohu na šliapadlo, aby kolieskom zatočila, vtom začne niečo v kolovrate spievať:
„Never, pane, never jej,
oklame ťa, ver mi, hej,
tvojou ženou nebola,
tvoju ženu zabila.“
Zloboha zostala ako omráčená; knieža sa však striasol a s údivom preletel okom celú izbu, odkiaľ asi spev prichádza; keď však nikde nič nevidel, prikázal Zloboze, aby ďalej priadla. Celá sa trasúc poslúchla. Sotva však po druhý raz začala priasť, ozval sa znova hlások:
„Never, pane, never jej, oklame ťa, ver mi, hej; vlastnú sestru zabila, v lese ju pochovala.“
Celá bez seba chcela Zloboha od kolovratu odbehnúť, ale knieža, ktorý náhle v jej od strachu zohyzdenej tvári poznal, že to nie je jeho nežná Dobrunka, ju chytil za ruku, a mocou ju prinútiac k sedadlu, prikázal prísnym hlasom, aby ďalej priadla. Ešte raz nešťastným kolieskom zatočila, a vtedy sa ozval po tretí raz hlások:
„Sadni, pane, na vraníka, pospeš, bež do lesíka, v jaskyni Dobrunka sedí, s túžbou ti oproti hľadí.“
Na tie slová Dobromil Zlobohu pustil, a vyletiac z izby na dvor, prikázal, aby mu v okamihu osedlali najrýchlejšieho koňa. Čeľaď, preľaknutá nad strašným pohľadom svojho pána, bežala, čo jej sily stačili, aby jeho rozkaz splnila. V okamihu stál osedlaný kôň pred Dobromilom, a sotva ucítil vraník ostrohu pána, uháňal s ním cez hory a doly, že sa podkovy ani zeme nedotýkali.
Ako prišiel knieža do lesa, nevedel, kde má jaskyňu hľadať. Namieril si to teda priamo. Keď kúsok ujazdil, prebehne mu zrazu cez cestu biela laň; kôň sa jej zľakne, hodí sa na pravú stranu a uháňa s pánom cez krovie a húštie, a zostane stáť pod jednou skalou. Dobromil z neho zoskočí a priviaže ho k stromu, majúc na mysli, že pešo sa v lese po Dobrunke poobzerá. Vylezie teda najprv na skalu; tu vidí medzi stromami čosi sa belieť; dychtivý zvedieť, čo by to asi bolo, lezie ďalej, a tu sa ocitne zrazu pred jaskyňou. Ale aká to radosť pre neho, keď do nej vstúpi a svoju Dobrunku tu zočí! I padne jej okolo krku, objíma ju a bozkáva, a dlho sa do jej pôvabnej tváre pozerajúc, vraví:
„Kde som len oči mal, že som teba, ty anjel, od tvojej diabolskej sestry hneď nerozoznal?“
„Čo vieš o mojej sestre? Kto ti čo povedal?“ pýtala sa Dobrunka, ktorá o kolovrate a o ničom ani najmenšie nevedela. Vtedy jej až knieža všetko rozprával a ona potom zase jemu hovorila, čo sa s ňou po jeho odchode udialo.
„Od tých čias,“ dokončila svoje rozprávanie, „čo starec zmizol, nosí mi každý deň malý chlapec jedlo.“
Potom sa posadili spolu na trávu a ona mu priniesla na drevenom tanieri ovocie na občerstvenie. Keď zjedli a trochu si ešte pohovorili, vzali drevený tanier a hrnček so sebou na pamiatku a kráčali zo skaly dolu. Dobromil posadil svoju pravú ženu pred seba na koňa a uháňal s ňou domov.
Domáci ho už očakávali, aby mu povedali, čo sa za jeho neprítomnosti stalo; ale jeden na druhého pozeral ako pomätený, keď videli, že si pán vezie tú istú pani, ktorú pred nedávnom rarach aj s matkou pred ich očami odniesol vo vzduchu. Knieža, ktorý na nich pozoroval, čo im asi mätie hlavu, krátko všetkým príbeh svojej ženy rozpovedal. Vtedy jednohlasne všetci bezbožnej sestre želali zaslúžený trest.
Zlatý kolovrat bol tatam, Dobrunka si však vyhľadala svoj starý a usilovne priadla na košele pre svojho milovaného muža. Nikto v celej krajine nemal také tenké košele a nebol taký šťastný ako knieža Dobromil.