Majster Kopýtko

Majster Kopýtko bol malý, vychudnutý, ale čulý mužíček, ktorý ani chvíľu pokojne nepostál. Jeho tvár, z ktorej trčal predlhý nos, bola poznačená od kiahní a mŕtvolne biela, vlasy mal sivé a strapaté, očká malé, ale šmátral nimi neustále sem a tam. Všetko videl, všetko hanil, vedel všetko najlepšie a mal vždy pravdu.
Išiel napríklad po ulici, divoko mávajúc rukami, a zrazu udrel slúžku, ktorá niesla vedro vody, takže bol tou vodou celý zmáčaný, a divoko sa na ňu oboril, nech sa ona pozerá, kade ide.
Remeslom bol švec a pracoval s takým fortieľom, že šermoval dratvou tak usilovne, že každého, kto sa dosť ďaleko od neho nedržal, udrel päsťou do tela. Žiadny tovariš u neho dlhšie ako mesiac nevydržal, lebo majster Kopýtko aj na tej najlepšej práci stále niečo videl. Čoskoro boli stehy krivé, jedna topánka dlhšia, podpätok vyšší ako ten druhý, koža nedostatočne zmäkčená.
„Len počkaj,“ povedal učňovi, „ja ti ukážem, ako sa koža správne zmäkčuje,“ a schmatol remeň a uštedril mu pár rán po chrbte.
Všetkých nazýval lenivcami, lebo on sám nedokázal ani štvrťhodinku pokojne posedieť. Raz napríklad jeho žena vstala zavčas ráno a zakúrila, tu on vyskočil z postele a bosý bežal do kuchyne a začal na ňu revať, či mu chce dom podpáliť, že oheň ako keby celého vola chcela piecť, rozkladá, že drevo stojí peniaze a takto ho privedie na mizinu.
Inokedy stáli slúžky pri neckách a smiali sa a rozprávali si, keď im majster Kopýtko stanul za chrbtom a zlostne sa na ne oboril, že ako husi gágajú a pre to prázdne táranie zabúdajú na prácu, a načo im je nové mydlo, že to je bezbožné plytvanie a navyše hanebná záhaľčivosť, lebo ony svoje krásne ruky tak šetria, namiesto aby bielizeň riadne drhli. Nakoniec, keď chcel rozhorčený odísť, zakopol o vedro plné lúhu a prevrátil ho, takže bola celá kuchyňa zaplavená.
Alebo stavali nový dom, tak prišiel k oknu a pozeral sa von a bručal si popod fúzy, že stavajú múry z červeného pieskovca, že ten nikdy nevyschne a ľudia v dome budú potom stále chorí, že je vidieť, ako tovariši zle kamene na seba kladú, že do malty by patril skôr štrk a nie piesok, že sa dočká chvíle, keď tým ľuďom dom spadne na hlavy. Sadol si zase a urobil pár stehov, ale potom netrpezlivo vyskočil, strhol si svoju koženú zásteru a že tým ľuďom do svedomia musí prehovoriť, vybehol von.
Tam sa pustil do tesárov, že zašli príliš ďaleko, veď čo si myslia, že trámy im takto budú rovno stáť, že to predsa jedného dňa všetko v základoch povolí. A vytrhol jednému tesárovi sekeru z ruky, že mu ukáže, ako sa musí správne tesať, ale práve popri nich prechádzal voz plne naložený hlinou, odhodil sekeru a kričal na sedliaka, ktorý kráčal popri voze, či sa on pravda nezbláznil, že zapriahol mladého koňa pred plne naložený voz, že to úbohé zviera sa mu každú chvíľu zvalí na zem. Sedliak však nepovedal nič a majster Kopýtko bežal rozhnevaný do svojej dielne.
Sotva si sadol k práci, podal mu učeň jednu topánku. Tu sa majster Kopýtko na neho oboril, čo že to je, že on mu predsa niekoľkokrát povedal, že nemá podrážku tak veľkú vykrajovať, že kto si takú topánku kúpi, keď na nej nie je nič vidieť len podrážka, že si praje, aby jeho príkazy boli do písmenka plnené. A tu mu učeň odpovedal, že on tú topánku predsa neušil, že to je tá topánka, ktorú majster sám odhodil, než von vybehol, a on mu ju teraz len podal, a že jemu by sa ani anjel na nebesiach nezavďačil.
Raz v noci sa majstrovi Kopýtkovi prisnilo, že zomrel a vydal sa na cestu do neba. Keď tam prišiel, prudko zabúchal na nebeskú bránu a bručal, že na dverách nie je klopadlo, že si on svoje kĺby musí odrieť.
Otvoril mu apoštol Peter a čudoval sa, kto si tak nedočkavo žiada vstup:
„Ach, to si ty, majster Kopýtko? Rád ťa pustím dovnútra, ale musím ťa varovať, aby si upustil od svojho zvyku haniť všetko, čo v nebi uvidíš, inak ťa postihne niečo zlé.“
„Ach, svoje napomenutie si môžete ušetriť,“ odvetil majster Kopýtko, „ja dobre viem, čo sa patrí, a tu je, vďaka bohu, všetko v poriadku a nič na hanenie ako na zemi.“
Vošiel dovnútra a prechádzal sa po širokých nebeských priestranstvách sem a tam. Obzeral sa doľava a doprava, vrtel sa a stále si niečo mrmlal popod fúzy. Vtom uvidel dvoch anjelov, ako nesú jeden trám. Bolo to práve to brvno, ktoré mal jeden v oku, zatiaľ čo v očiach druhých hľadal triesky. Anjeli však nenesli brvno po dĺžke, ale naprieč. Tu si majster Kopýtko pomyslel, či niekto videl taký nerozum, avšak mlčal a nakoniec zostal pokojný, však je to jedno, ako trám nesú, rovno alebo naprieč, keď všade prejdú a skutočne vidím, že nikde nenarazili.
Čoskoro potom uvidel iných dvoch anjelov, ako vodu zo studne nabierajú do suda, a v tej chvíli uvidel, že ten sud je deravý a voda zo všetkých strán crčí von. Oni polievali zem dažďom.
„Tisíc hromov,“ vybuchol, ale včas sa našťastie zarazil a pomyslel si, že možno je to len kratochvíľa, robia si žarty a vyvádzajú nezmyselné veci, najmä tu v nebi, ale že on vidí, že tu nikto nie je lenivý, každý niečo robí.
Išiel ďalej a uvidel voz, ktorý zostal uviaznuť v hlbokej diere.
„Žiadny div,“ povedal mužovi, ktorý stál opodiaľ, „keď je tak nerozumne naložený, čo tam máte?“
„Zbožné priania,“ povedal ten muž, „ale nejako som doň nešťastne strčil a voz mi uviazol.“
Napokon prišiel anjel a zapriahol dva kone. Ale majster Kopýtko bručal, že dva kone stačiť nebudú, ešte dva bude treba zapriahnuť. A naozaj druhý anjel priviedol ďalší pár koní, ale nezapriahol ich dopredu, ale zozadu ich priviazal. No to už bolo na majstra Kopýtka priveľa a vybuchol:
„Ťulpasi, čo to robíte? Veď to kto kedy videl, odkedy svet stojí, takto kone zapriahať? Vy si asi myslíte vo svojej márnivej pýche, že všetko najlepšie viete, čo?“
Chcel ešte pokračovať, ale jeden z nebešťanov ho schmatol za golier a celou silou ho postrkoval von z nebeskej ríše. Pred bránou sa ešte majster Kopýtko pozrel smerom k vozu a videl, ako sa štyri kone vzniesli s vozom do výšky.
A v tom okamihu sa majster Kopýtko prebudil.
„Tak to v nebi chodí trochu inak ako na zemi,“ povedal si majster Kopýtko, „a človek musí viac odpúšťať, ale kto sa môže trpezlivo pozerať, keď sa kone zapriahajú dopredu aj dozadu. Dobre, majú krídla, ale kto to mal vedieť? Je to koniec koncov veľké bláznovstvo, koňom, ktoré majú rýchle nohy, ešte krídla pripínať. Ale musím vstávať, inak mi v dome urobia kdovieaké bláznivé veci. Je to predsa len šťastie, že som naozaj nezomrel.“