Psia listina

Raz zaškrtili psi zajačika. Uvidel to zajac so zajacou, zaúpeli plačom a bežali k medveďovi, lesnému starostovi, žalovať na psov.
Medveď zvolal sudcov ..... vlka a líšku a začal psov súdiť.
„Vy lupiči!“ zareval. „Ako ste sa opovážili zaškrtiť zajačika?“
„Zmiluj sa nad nami,“ prosili psi. „Mali sme strašný hlad.“
Sudcovia dlho rozmýšľali a potom si povedali:
„Ako ich máme súdiť? Kto z nás nemal hlad?“
Medveď by už bol takmer psov prepustil, ale tu všetky zajace začali zborovo nariekať:
„Teraz bude koniec nášmu životu. Psi nás všetkých zaškrtia!“
A tak dali sudcovia znova hlavy dokopy a rozhodli takto:
„Predovšetkým a po prvé, aby sa psi k žiadnej živej tvári ani na krok nepribližovali; ak však zviera padne, nech si ho potom zožerú.“
Aby už neboli žiadne ďalšie spory, zapísali sudcovia rozsudok na listinu a vydali ju psom.
Psi zobrali listinu a na veľkom psom sneme sa uzniesli, že ju dajú do úschovy starému ovčiackemu psovi Krancisovi.
Krancis strážil listinu jeden deň, strážil druhý deň a tretieho dňa sa zamyslel: Nie, túto listinu ja neuchránim. Musím chodiť za stádom na pašu, a čo ak sa zrazu spustí dážď a listina premokne? Dám ju radšej kocúrovi, ten býva v suchej izbe a len si líha na teplú pec.
No dobre. Kocúr vzal listinu, zaniesol ju na povalu a priviazal k trámu v tom najodľahlejšom kúte.
Uplynul nejaký čas. Jedného dňa psi zbadali, ako sa na lúke zabáva žriebätko. Spadlo na zem a váľalo sa po tráve. I vrhli sa na žriebä a zaškrtili ho.
Tu sa zo všetkých strán zbehli kone, zarehotali, zadupotali kopytami a odviedli psov k medveďovi na súd.
Medveď sa nahneval.
„Čo ste to urobili?“ zareval na psov. „Zasa začínate starú pesničku?“
„Nezačíname,“ odvetili psi, „žriebätko ležalo na zemi a sudcovia rozhodli, že ak zviera padne, môžu ho psi zožrať. Veď nám na to vydali aj listinu!“
„Na to sa akosi nepamätám,“ povedal medveď. „Ukážte mi tú svoju listinu!“
Psi sa pozreli jeden na druhého. Kdeže my len tú listinu máme? Tu si spomenuli, že je v úschove u Krancisa. A celá svorka letela k starému psovi. Zavyli:
„Kam si schoval listinu? Hneď nám ju vydaj!“
Krancis sa poškrabal labkou za uchom a bežal ku kocúrovi:
„Kocúre, potrebujeme listinu. Sem s ňou!“
Kocúr skočil na povalu, pozerá, listina nikde, len špagátik sa na tráme hojdá. Listinu zožrali myši.
Ó, teraz sa ale Krancis nahneval!
„Pekne si mi opatroval listinrrru, kocúrrre! No počkaj, ja ti dám!“
A skočil na kocúra, až chumáče chlpov lietali na všetky strany.
Ale čo to bolo platné? Listinu tým nevrátil.
No, keď teda listina zmizla, rozhodol medveď takto:
„Odteraz budú psi len kosti hlodať.“ Hm, toto sa psom veľmi nepáčilo. Ale kto sa bude s bručom hádať?
A tak sa museli psi uspokojiť len s kosťami. Kto za to mohol? Mačacie plemeno, to sa vie. Preto aj psi odvtedy na mačky zanevreli. Ani jeden poriadny pes neprejde popri mačke, aby sa s ňou nepobil.
Psi vedú vojnu s mačkami a mačky vyhlásili vojnu myšiam ..... prečo aj myši vtedy tú psiu listinu žrali? Kvôli nim teraz mačky nemôžu so psami vydržať.