Kačacie dvorisko

Jedna kačica prišla k nám až z Portugalska. Niektorí rozprávali, že je zo Španielska, ale to je jedno: volali ju Portugalka. Znášala vajcia, zarezali ju a upiekli: taká je kačacia životná dráha! Všetkým kačiciam, ktoré sa vyliahli z jej vajíčok, hovorili Portugalky, a to už niečo znamená. Teraz zostala v kačacom dvorisku z celého toho rodu len jediná kačica ..... vo dvorisku, kam mali prístup aj sliepky a kde vystupoval s nesmiernou pýchou kohút.
„Uráža ma svojím prenikavým kikiríkaním,“ sťažovala sa Portugalka. „Ale pekný je, to sa nedá poprieť, hoci to nie je kačer. Mal by sa mierniť, ale mierniť sa je umenie; svedčí o vyššom vzdelaní. Majú ho drobní spevavci na lipe v susednej záhrade: ako lahodne spievajú! V ich speve je čosi nesmierne dojemné, povedala by som portugalské! Keby som mala takého spevavca, rada by som mu bola matkou, milujúcou, dobrou matkou ..... mám to v krvi, vo svojej portugalskej krvi.“
A práve keď to hovorila, priletel tam malý vtáčik spevavec, priletel hlavou dolu zhora zo strechy. Naháňal ho kocúr, ale vtáčik mu so zlomeným krídlom unikol a spadol do kačacieho dvoriska.
„To sa podobá na kocúra, na toho vyvrheľa!“ povedala Portugalka. „Poznám ho ešte z čias, keď som sama mala kačiatka! Že také stvorenie smie vôbec žiť a prechádzať sa po strechách! Toto v Portugalsku určite nie je!“
Litovala maličkého spevavca a ostatné kačice, ktoré neboli Portugalky, ho tiež ľutovali.
„Úbohý maličký!“ hovorili; prichádzali hneď jedna, hneď druhá. „Samy síce nespievame,“ hovorili, „ale máme v sebe spevavú strunu alebo čosi také; cítime to dobre, aj keď o tom nehovoríme.“
„Ja však o tom chcem hovoriť,“ vyhlásila Portugalka, „a chcem pre neho niečo urobiť, je to predsa naša povinnosť!“
Vliezla do koryta a pleskala do vody, že by bola malého spevavca takmer utopila v záplave, ktorou ho zaliala; ale bolo to dobre myslené.
„Je to dobrý skutok,“ hovorila, „mali by si to ostatné všimnúť a vziať si z toho príklad!“
„Pip!“ zapípal vtáčik. Mal jedno krídlo zlomené a mohol sa len s námahou otriasť, ale chápal, ako dobre bolo to špliechanie myslené.
„Ste dobrá zo srdca, madame!“ vyhlásil, ale o ďalšie ošpliechanie už nepožiadal.
„Nikdy som neuvažovala o svojom srdci,“ povedala Portugalka, „ale viem, že milujem všetky stvorenia okrem kocúra, ale to odo mňa nemôže nikto žiadať! Zožral mi dve kačiatka. ..... Ale buďte tu teraz ako doma, to môžete! Sama som z cudzích krajov, však to iste vidíte na mojom držaní aj na mojom perovom šate. Môj kačer je domorodý, nemá moju krv, ja sa však nijako nevypínam! Ak tu u niekoho nájdete porozumenie, odvažujem sa tvrdiť, že ho nájdete u mňa.“
„Má v hrvoli portulaku, ‚kuriu nohu‘!“ vyhlásilo o nej jedno obyčajné kačiatko, ktoré malo vtip.
A ostatné obyčajné kačice nesmierne chválili jeho nápad s portulakou .....
„kuria noha“ znie to predsa ako „portugalská!“ Štuchali sa a volali „kač!“ Aké je to kačiatko hrozne vtipné!
Blahosklonne sa potom obrátili k malému vtáčikovi.
„Portugalka má samozrejme jazyk dobre namletý,“ hovorili. „My síce nemáme zobák plný veľkých slov, ale cítime s Vami rovnako. Keď pre Vás niečo robíme, nechávame si to pre seba. Zdá sa nám to takto krajšie!“
„Máte lahodný hlas,“ povedala jedna z najstarších kačíc. „Musí to byť krásne vedomie, potešovať toľko stvorení ako Vy. Ja sa v tom však vôbec nevyznám, preto tiež držím zobák. Je to vždy lepšie, než hovoriť nejaké hlúposti, ako Vám hovorí toľko iných.“
„Netrápte ho!“ napomínala Portugalka. „Potrebuje odpočinok a ošetrenie. Môj malý spevavče, nemám Vás znova ošpliechať?“
„Ach nie, len ma nechajte suchého!“ prosil vtáčik.
„Vodoliečba je jediné, čo mi pomáha,“ povedala Portugalka. „Rozptýlenie je tiež dobrá vec! O chvíľu prídu na návštevu sliepky zo susedstva. Sú medzi nimi dve čínske sliepočky, nosia nohavičky s volánikom okolo nohy. Majú skvelú výchovu a sú importované ..... to ich v mojich očiach povznáša.“
Sliepky prišli a prišiel aj kohút; bol dnes taký zdvorilý, že nebol ani hrubý.
„Ste naozajstný spevavý vták,“ povedali. „Dokážete vyloudiť zo svojho hlásku všetko, čo sa z takého hlásku vyloudiť dá. Ale treba mať trochu viac lokomotívnosti, aby bolo predsa počuť, že ide o samca!“
Obe Číňanky boli pri pohľade na malého spevavca celé unesené; bol po ošpliechaní, ktoré mu bolo udelené, veľmi strapatý, takže sa im zdalo, že sa podobá na čínske kuriatko. „Aký je rozkošný!“ A obe sliepky boli k nemu samá láskavosť. Hovorili s ním vznešenou čínštinou, šušlavým hlasom, vyrážajúc hlásku „pch“.
„Patríme vlastne k Vášmu druhu. Kačice, aj tá Portugalka, patria k vodným vtákom, ako ste už iste zbadal. Nás zatiaľ nepoznáte, ale kto nás vlastne pozná alebo sa vôbec namáha poznať! Nikto, ani medzi sliepkami, hoci sme sa narodili na to, aby sme sedeli vyššie na bidle ako väčšina ostatných. ..... Ale nech si, chodíme si pokojne svojou cestou medzi ostatnými, ktorých princípne založenie sa líši od nášho; ale prihliadame vždy len na dobré stránky a hovoríme len o tom, čo je kde dobré, hoci je ťažké nájsť niečo tam, kde nič nie je. Okrem nás dvoch a kohúta nie je v kurníku nikoho, kto by bol nadaný a pritom čestný! To sa o obyvateľkách kačacieho dvoriska povedať nedá. Varujeme Vás, milý spevavče, pred tou s useknutým chvostom, je zákerná! Tamtá strakatá, tá s krivým zrkadlom na krídlach, je pomätená do disputácií a nikdy nikomu nedopraje posledné slovo, a pritom nikdy nemá pravdu! A tá tučná kačica každého ohovára. Protiví sa to našej prirodzenosti: keď nemôžeš o niekom hovoriť pekne, radšej drž zobák! ..... Portugalka je jediná, ktorá tu má trochu vzdelania a s ktorou je možné sa stýkať, ale je vášnivá a hovorí príliš veľa o Portugalsku.“
„Čo toho tie dve Číňanky našepkajú!“ hovorili si kačice. „Unavujú ma. Za života som s nimi neprehovorila.“
Vtom prišiel kačer! myslel si, že malý spevavec je vrabec. „No to ja nerozlišujem,“ vyhlásil. „Je to aj tak za rovnaké peniaze! Je to taká hračička, len taký strojček na spievanie: mám ju, mám ju, nemám ju, nemám ju!“
„Nikdy nedajte na to, čo hovorí!“ šomrala Portugalka. „Má veľkú vážnosť, pokiaľ ide o obchody, a obchody sú mu pred všetkým. Ale teraz si pôjdem odpočinúť. Každý je povinný sám sebe tým, aby bol pekne tučný, až ho raz budú na plechu balzamovať jablkami a slivkami.“
Uvelebila sa na slniečku a žmurkala jedným očkom, ležala si tam pekne, bola pekná a pekne zaspala. Malý spevavec si upravil svoje zlomené krídelko a uložil sa celkom pri svojej ochrankyni. Slniečko krásne svietilo a hrialo, bolo mu tam naozaj dobre.
Sliepky zo susedstva chodili okolo a hrabali, prišli tam vlastne len za obživou, Číňanky odišli prvé a za nimi aj ostatné. Ono vtipné kačiatko sa vyjadrilo o Portugalke, že tá stará kačica sa pri svojom detinstve o chvíľu vráti do kačacích rokov, a ostatné kačice sa tomu dali do smiechu. „Je naozaj hrozne vtipné!“ A opakovali si jeho predošlý vtip s portulakou kuriou nohou. Bolo to také zábavné! A potom sa uložili.
Chvíľu ležali; vtom ktosi hodil do kačacieho dvoriska nejaké dobroty. Plesklo to a celé spiace osadenstvo dvoriska vyletelo, mávajúc krídlami. Aj Portugalka sa zobudila; prevalila sa a spevavca zle pritlačila.
„Pip!“ zanariekal. „Stlačili ste ma tak veľmi, madame!“
„Prečo ležíte v ceste!“ povedala mu. „Nesmiete byť taký citlivý! Mám tiež nervy, ale nikdy takto nepípam.“
„Nehnevajte sa!“ povedal malý spevavec. „Vyšmyklo sa mi to pípnutie zo zobáčika.“
Portugalka ho však nepočúvala, pustila sa do zhodenej maškrty a hodovala. Keď bolo po hostine a zase si ľahla, prišiel spevavec za ňou a chcel jej urobiť radosť:
„Tylilitýt! Chceš pieseň o srdci svojom mať? Keby som vzlietol, mohla by znieť, znieť, znieť.“
„Chcem si teraz po jedle odpočinúť,“ povedala. „Musíte sa naučiť tunajším mravom. Teraz chcem spať!“
Spevavec bol, ako keď ho obarí ..... myslel to predsa tak dobre! Keď sa neskôr Portugalka zobudila, stál pred ňou so zrniečkom, ktoré našiel, a položil ho pred ňu. Ale kačica sa zle vyspala a bola v mrzutej nálade.
„To dajte len nejakému kuriatku!“ povedala mu. „A nevešajte sa stále na mňa!“
„Vy sa na mňa hneváte,“ dohováral sa malý spevavec. „Čo som Vám len urobil?“
„Urobil!“ zvolala Portugalka. „To nie je práve najvýbernejší výraz, snažte sa to už raz odnaučiť!“
„Včera tu svietilo slniečko,“ vzdychol si vtáčik. „A dnes je zamračené a smutno. Veľmi ma to zarmucuje.“
„Zrejme sa nevyznáte v počítaní času,“ vyhlásila Portugalka. „Dnešný deň predsa ešte vôbec neskončil. A nestojte tu a netvárte sa tak hlúpo!“
„Hľadíte na mňa nahnevane ako tie dve zlé oči vtedy, keď som spadol sem do dvora.“
„To je nehanebnosť!“ zvolala Portugalka. „Porovnávať ma s mačkou, s tou dravkyňou! Nemám v sebe ani kvapku zlej krvi; ujala som sa Vás a naučím Vás teraz dobrému správaniu!“
A uštipla spevavcovi hlavičku; zostal tam ležať mŕtvy.
„Čo je to zas!“ povedala kačica. „Či ani toto nevydrží? No, potom sa naozaj nehodil pre tento svet! Správala som sa k nemu ako matka, viem to, mám predsa dobré srdce!“
Kohút zo susedstva vstrčil hlavu do dvoriska a zakikiríkal silno, ako keď píska lokomotíva.
„Pripravili by ste tým svojím kikiríkaním človeka o život!“ karhala ho kačica. „Beztak za všetko môžete len vy; úbohý spevavec stratil hlavu a ja ju takmer už tiež strácam.“
„Je ho ale len troška, ako tu tak leží,“ podotkol kohút.
„Hovorte o ňom s úctou!“ pohoršila sa Portugalka. „Mal v sebe krásne tóny, mal v sebe krásny spev a mal vysoké vzdelanie! Bol láskavý a jemný, ako sa sluší na zvieratá aj na takzvaných ľudí.“
Kačice sa zhromaždili všetky okolo mŕtveho spevavca. Kačice podliehajú silným vášňam, či už ide o závisť alebo o súcit; a pretože tu nebolo čo závidieť, pojali hlboký súcit ..... aj obe čínske sliepočky.
„Takého spevavca už nikdy nebudeme mať! Bol to skoro Číňanček!“ A plakali, až štikútali a kvokali, a všetky ostatné sliepky tiež štikútali a kvokali, a kačice zas mali oči celé červené.
„Máme predsa srdce,“ hovorili, „to nám nemôže nikto uprieť!“
„Srdce!“ zvolala Portugalka. „Veru že máme srdce ..... skoro rovnako veľké ako v Portugalsku!“
„Ale myslime teraz radšej na to, dostať niečo do žalúdka!“ povedal kačer. „To je najdôležitejšie! Keď sa niektorá z tých hračiek pokazí, nebudeme predsa preto chudobnejší!“