Balónik z púte

Bára bola s ocinom na púti. Previezla sa na reťazovom kolotoči, pohojdala sa na hojdačke, nasadla aj do labute a nechala sa vyniesť vysoko nad dedinu.

Ocko jej kúpil cukrovú vatu a aj červený balónik, poletujúci okolo nej na dlhej šnúrke. Stačila chvíľka nepozornosti a šnúrka jej vykĺzla z ruky. Stúpal a stúpal, až sa zdal malý ako jabĺčko. Bára sedela na lavičke a cez slzičky pozorovala, ako mizne v diaľke. Nevedela, čo sa s balónikom dialo ďalej. Ale my to vieme!

Preletel nad dedinou, nad lesom a poľom, až sa ocitol nad lúkou za mestom. Na lúke pobehovali deti a bavili sa sledovaním papierového draka. Mal namiesto nosa ružový brmbolec, posadený medzi šikmými očami a ústa od ucha k uchu. Smial sa na svet, na balónik i na lastovičku letiacu na stretnutie pred odletom za more. Smial sa dolu na deti i hore na slniečko.

„Tebe sa to smeje,“ mračil sa balónik, „teba tvoj chlapec pevne drží, ale čo ja? Bára ma pustila, keď si chcela utrieť bradu, zababranú od cukrovej vaty. Teraz nemám ani kde spať. O chvíľu začne zapadať slnko, zotmie sa a ja sa šnúrkou určite zapletiem niekam do konárov stromu. V tej tme si oň iste prepichnem kabátik a vypustím sa.“

„Neplač,“ povedal drak so smiechom, ktorý mu trvalo sedel na tvári. „Vezmem ťa so sebou dolu, môj chlapec Martin bude rád, že ťa má, uvidíš. Zachyť sa mi šnúrkou za strapec za uchom a je to!“ Balóniku chvíľu trvalo, kým sa správne zachytil, ale podarilo sa! Ešte chvíľu s drakom lietal oblohou. Zrazu pocítili, ako ich Martin sťahuje dolu, až pristáli na trávniku.

„Jé, chlapci, pozrite sa, môj drak si priniesol z neba kamaráta!“ zaradoval sa Martin.
„Zoberiem si ťa domov.“ Lenže ako sa lopotil s rozmotávaním šnúrky, stačila malá chvíľka nepozornosti a balónik bol zase preč. Opäť ho unášal vietor. Ale tentoraz mal šťastie. Vietor sa s ním zatočil dokola a odfúkol ho k stromu na okraji lúky. Strom ho zachytil do náručia svojich konárov a ďalej ho vraj nepustí. Vraj si ho nechá na ozdobu.

Lenže Martin to nenechal len tak. Položil draka, vyšplhal sa na najnižší konár a už liezol hore. Našťastie balónik nebol nijako vysoko. Uvoľnil ho zo zovretia konárov a omotal si koniec šnúrky okolo zápästia. Druhýkrát si ho vziať nenechá!

Doma zavesil draka na stenu vo svojej izbe, balónik pustil voľne ku stropu a išiel za mamičkou na večeru. Drak s balónikom sa dlho rozprávali o všetkom, čo videli a zažili. Len balóniku sa trochu zasteskelo za teplou ručičkou malého dievčatka Báry a bolo mu aj trošku smutno, keď si spomenul na lesklé drobné slzičky, ktoré sa jej kotúľali po lícach, keď sa za ním pozerala. Ale čo už! Aj balóniky, rovnako ako deti, niekedy niečo stratia, aby našli zase niečo iné. Ten náš červený si našiel rozosmiatého kamaráta draka.