O škriatkovi, ktorý zabudol, kto je

Zase som raz čakala na škriatka poštára, aby som vám mohla napísať ďalšiu rozprávku, ale škriatok nikde. Možno mal toho behania veľa, tak som sa išla poprechádzať do parku. Sadla som si tam na lavičku. A zrazu počujem taký slabučký plač, úplne tichučký ako vlások. Hľadala som, odkiaľ to vychádza, až som došla k veľkému šípkovému kru a tam pod lístočkami sedel malý celý uplakaný škriatok.

„Čo sa ti stalo, že tu plačeš?“ Hovorím mu.
Škriatok si utrel nos a vraví: „Ako to, že ma vidíte?
Vy nás predsa nemôžete vidieť,“ dodal prekvapene.

„Pretože vo vás verím a píšem o vás rozprávky pre deti. A ktorý si ty, že ťa nepoznám?
Ty asi nie si odtiaľto. Nikdy som ťa tu nestretla.“
Pozrel sa na mňa tými veľkými očami
a zase fnukol: „Ja neviem, ja som to zabudol.“
ilustrácia: Lucie Robová
„Ako zabudol? Predsa musíš vedieť, kto si.“ Vyvalila som oči zase ja.
„Neviem, po obede som si driemol a potom viem len to, že som spadol sem a udrel som si hlavu.“ Slzy sa mu kotúľali po tvári.

„Neplač, ja ti pomôžem zistiť, čo si, chceš?“
„A to môžeš a ty by si mi chcela pomôcť?“

„Ale dnes je už neskoro, tak ťa vezmem domov.“
„Ako domov k tebe, tam do tých veľkých škatúľ? To nie, tam nejdem!“ povedal rozhodne.

„Jasné, tam bývam, ale neboj sa, nič sa ti tam nestane. Veď tu nechceš nocovať, tu sú noci ešte dosť studené a ešte tu chodia ľudia so psíkmi a čo keby ťa náhodou nechtiac nejaký zhltol.“
„Nie, to nechcem,“ dodal rýchlo. Zdvihol sa zo zeme, oprášil si nohavičky a vliezol si na moju dlaň. „A máš deti?“ Spýtal sa ma zvedavo.

„Mám dve, prečo sa ma pýtaš?“
„Aby ma náhodou nechceli zavrieť do škatuľky a ukazovať ma,“ pozrel sa na mňa s obavou.

„Moje deti sú veľmi dobré.“
„Tak dobre, budem ti veriť?“

A išli sme k nám domov, hneď som mu ošetrila hrču na hlave a potom sa išiel zabývať do domčeka, ktorý mu medzitým postavili deti. Na večeru dostal kúsok chleba s maslom a zaspal, ako keď ho do vody hodí.

Ráno sme hneď po raňajkách vyrazili späť do parku. Aby sme zistili, čo je to za škriatka. Pýtali sme sa ružičkových panenok, či ho nepoznajú. „Nie, my ho nepoznáme,“ volali jedna cez druhú. „My vieme len, že tu včera robili rámus nejakí chlapci a skoro nás pošliapali, potom sem zrazu spadol on“ a ukázali na škriatka.

„Taká nezodpovednosť a lajdáckosť. Pokojne si sem spadol, skoro tu Ruženke odlomil okvetný lístok,“ žalovali Ruženky jedna cez druhú.

Tak my sa ideme opýtať ešte inam a radšej sme sa ponáhľali preč, pretože Ruženky sú známe tým, že o tom, aké sú krásne, hovoria celé dni. Stromoví škriatkovia tiež nič nevedeli, boli to takí mlčkovia.

Prehľadali sme park krížom-krážom. Nikto však škriatka Tlapičku nepoznal – my sme mu dali toto meno, pretože mal na škriatka takéto veľké ruky a nohy.

Aj veverička túlavá nám ponúkla pomoc. Dni utekali ako jarná voda v potôčiku. Prešli sme už skoro celé mesto a stále nič, pýtali sme sa kadekoho. Škriatok Tlapička bol smutný a sedával na okne a hľadel do diaľky.

„Neboj sa, Tlapička, my prídeme na to, kto si!“ Utešovali ho všetci.
„Ja viem, že sa mi snažíte pomôcť? Ale ja mám určite niekde nejakú prácu, ktorá nepočká, ale neviem akú.“

Až raz, keď sme sa zase vrátili z ďalšej neúspešnej výpravy, čakala na nás za oknom veverička túlavá a škriatok poštárik: „Jé, to som rád, že si tu“ a hneď mi podával list… „A tu ešte jeden, aby som nemusel stále behať po lese.“
„Ďakujem pekne, si veľmi dobrý škriatok“ a naliala som mu do náprstka limonádu. Ryšavka dostala pár orieškov.

„Ospravedlňujem sa, že to tak trvalo, ale hľadali sme kamaráta.“ Zhlboka sa napil a vraví: „stratil sa a my sme ho hľadali všade a nič, až tu Ryšavka hovorila, že by si mohla niečo vedieť.“
„To vieš, že viem, pozri a doniesla som Tlapičku. No, kde sa túlaš, my sme ťa hľadali po všetkých kútoch a ty si tu!“ Spustil naňho zhurta škriatok poštár, „a ako si sa sem vlastne dostal?“

„Nehundri naňho, on nevie, kto je a kde sa tu vzal.“
„Neviem, jednoducho neviem,“ zafnukal Tlapička.
„Veď ty si jabloňový škriatok. Počkaj, raz si mi dal taký čarovný okvetný lístok. Keby som zabudol na nejaký list. Na, privoňaj si k nemu, azda si spomenieš.“ Tlapička, vlastne jabloňový škriatok, si ku kvietku privoňal, potom ešte raz a začal tancovať po stole. „Ja už viem, kto som!“

A zrazu si spomenul, čo sa stalo. Po celodennej drine v sade si hodil šlofíka na vetvičke jabloňky. Ešte si spomenul, že po sade behali vnuci záhradníka a ako bol unavený a spal ako poleno, tak im asi spadol do kapucne. No a zobudil sa, až keď si chlapci tú bundu v parku vyzliekli. To bolo radosti, to bolo veselia a objímania a rozprávania, až nastal čas lúčenia.

Jabloňový škriatok nám všetkým ďakoval za to, že sme sa ho ujali a že sme sa tak snažili mu pomôcť. A sľúbil, že keď pôjdeme okolo sadu, kde býva, tak si na nás vždy urobí čas. A my sme to tiež sľúbili a pokradomky zotreli slzu. Sadol si veveričke túlavej na chrbát a bol fuč. Po čase sme od neho dostali list a v ňom bol okvetný lístok z jabloňky. Vraj má čarovnú moc, a keď privoňáte, tak vás to prenesie na miesto, kde práve túžite byť.

Sad, v ktorom škriatok bol, je ďaleko a muselo sa tam ísť autom, preto sme ho nemohli nájsť.
A deti, viete, prečo sme vlastne neprišli na to, čo je ten náš škriatok vlastne zač?
No, pretože u nás v meste nerastú žiadne ovocné stromy.
Rastú tu brezy, duby, topole, smrečky, ale žiadna jabloňka.