O Labuti

V jednej krajine panoval kráľ, ktorý mal veľmi pekného a dobrého syna, ktorého nadovšetko miloval; o to viac ho nenávidela kráľovná, jeho macocha. Nemala síce vlastných detí, ktorým by mohla závidieť prednosť; nenávidela ho iba preto, že sama chcela panovať, v čom jej on jediný bránil, pretože otec mu z veľkej lásky chcel v krátkom čase odovzdať vládu. S tým však ona vôbec nechcela súhlasiť. Dobre vedela, že by jej nepomohla ani lesť, ani akákoľvek chytrosť, v ktorej bola u kráľa veľmi zbehlá, hľadala teda pomoc v inom prostriedku, ktorý bol oveľa hroznejší; jej čierne srdce bolo totiž schopné všetkého.

Niekoľko míľ od hlavného mesta býval v lese stará čarodejnica, ktorá bola ďaleko-široko známa pre svoje čary a tajné umenie. K nej sa kráľovná uchýlila.

Prezlečená šla do lesa, v ktorom stará bývala. Keď prišla až na určené miesto, zbadala jaskyňu, pri ktorej vchode strážili dvaja draci. Hneď ako uvideli kráľovnú, začali na ňu z papúľ a z očí sršať oheň, ona sa však nezľakla a silným hlasom volala starú do jaskyne. Po chvíľke vyšla táto a za ňou dve mačky, dve sovy a iné podivné netvory. „Čo žiadaš, kráľovná?“ opýtala sa čarodejnica.

Kráľovná sa začudovala, že ju žena spoznala, a povedala jej: „Veľa som počula o tebe i o tvojom umení, a preto by som ťa rada poprosila o pomoc vo veci, na ktorej mi veľmi záleží a za ktorú by som ťa kráľovsky odmenila.“

„Ak je to, čo žiadaš, v mojej moci, chcem ti vyhovieť,“ odpovedala stará, ktorá sa už nevedela dočkať sľúbenej odmeny.

„Spoznala som,“ povedala kráľovná, „že poznáš najtajnejšie veci, a preto by bolo skoro zbytočné rozprávať ti, že mám syna neobyčajnej krásy, ktorého nenávidím a ktorého by som sa rada zbavila, pretože mi bráni v ceste k trónu. Ak ho môžeš premeniť na akékoľvek zviera a vyhnať z dvora, dám ti, čo si sama budeš želať.“

„To je naozaj ťažká vec,“ odpovedala po dlhom rozmýšľaní čarodejnica, „ale pokúsim sa o to. Zajtra na obed prídem k tvojmu dvoru.“

Spokojná s týmito slovami odišla kráľovná z lesa. Na druhý deň na obed prišla čarodejnica, pre všetkých ostatných neviditeľná, ku kráľovnej, ktorá v komnate plná netrpezlivosti čakala. Čarodejná žena, opierajúc sa o hadovito točenú palicu, jej povedala: „Predovšetkým musím mať od princa niekoľko vlasov.“

„To bude iste ťažká vec,“ povedala kráľovná, prechádzajúc sa v myšlienkach po komnate; chvíľku nato však odišla do záhrady, kde sa princ v poludňajších hodinách zvyčajne zdržiaval a kde náhodou aj vtedy pod stromom sladko spal. Keď ho zbadala, bola rada, že tak skoro a tak ľahko príde k vlasom. Bežala to povedať starej, ktorá spiacemu princovi bez meškania ostrými nožnicami opatrne niekoľko vlasov odstrihla.

Bol však ten princ taký krásny, že ho bolo ľúto aj tvrdému srdcu čarodejnice; preto si umienila, že ho nechce navždy zničiť, ako kráľovná nariadila. Keď opäť prišla do zámku, zatvorila sa v jednej izbe a tam prevádzala svoje čary. Princ pokojne spal. A snívalo sa mu, že sa k nemu blíži škaredá žena, ktorá sa ho dotýka čiernou palicou a hovorí: „Premeň sa na krásnu bielu labuť, s citom však ľudským; spev tvoj nech je taký ľúbezný, že kto ťa započuje, každý si ťa zamiluje. Ak si v tej podobe získaš srdce najkrajšej princeznej, aby kvôli tebe pohrdla mocným princom a vzala si ťa za manžela, budeš vyslobodený; tá však, ktorá je príčinou tvojho zakliatia, sa v tej chvíli premení na škaredého pavúka.“

Preľaknutý týmto krutým snom si princ pretieral oči, aby sa zo spánku prebudil; keď sa mu to podarilo, nesmierne sa zľakol, lebo videl, že je premenený na labuť a že pláva po jazere. A začal nariekať spevom tak bolestným, že sa zbehli všetci z celého zámku a tú labuť počúvali. Sám kráľ prišiel a s bolestným citom počúval ten labutí spev. Úbohý nemal ani tušenie, že je to jeho vlastný milovaný syn.

Zakliaty princ sa lúčil s otčinou a plával ďalej; nevedel, kam má ísť, ani nechcel zostať doma. Kráľ sa zatiaľ po synovi zháňal, avšak nadarmo; nikde ho nenašiel. A bol nárek a plač po celom kráľovstve. Umienil si teda kráľ, že sa opýta starej čarodejnice, či by ona nevedela, kam sa jeho syn podel. Tá mu povedala pravdu, hoci nepovedala, že ona a kráľovná sú toho príčinou. A kráľ nariekal a smútok nechcel odložiť, kým by syn nebol vyslobodený.

Ten plával stále ďalej a ďalej, až prišiel z jazera do veľkej rieky, kde videl veľa, preveľa vtákov, ktoré si rozprávali, kde boli a čo videli; vtedy si spomenul, že mu baba povedala, že ak nájde princeznú, ktorá si ho zamiluje a vezme si ho za manžela, bude vyslobodený. A umienil si hľadať pannu, ktorá by bola najkrajšia na celom svete.

Primiešal sa teda medzi vtákov a vypytoval sa ich, či by niektorý z nich o takej princeznej nevedel. Ale žiadny mu nevedel dať istú správu. Vedeli síce o krásnych princeznách, ale žiadna z nich nemohla byť nazvaná najkrajšou. Plával teda ďalej, až prišiel k moru, kde lietalo množstvo lastovičiek. A opýtal sa jednej, či by ona o takej panne nevedela.

„Počula som o jednej panne,“ zaštebotala táto, „ktorá je najkrajšia na celom svete, ale neviem, kde býva.“

„To ti poviem ja, a ak chceš, aj ťa tam zavediem,“ zavrkal divý holub, ktorý započul ich posledné slová. „Ja o tej krásnej princeznej viem, občas tam bývam a vždy z jej ruky dostávam najlepšie jedlá. Ak súhlasíš, ukážem ti k nej cestu.“

Labuť bola plná radosti, že sa dozvedela o panne, ktorá by ju mohla vyslobodiť. Sivý holúbok sa vzniesol do povetria a s labuťou odletel do diaľky. Dlho leteli, kým zbadali krajinu, kde tá krásna princezná s otcom bývala.

Jedného dňa ráno však holúbok od radosti zatrepotal krídlami, keď zbadal kráľovský zámok. „Tu je to teda a tam v tej záhrade je rybník, kde sa zdržuje vodné vtáctvo, a na tých krásnych stromoch zasa lietame my; popoludní príde princezná a prinesie nám v bielučkých rukách hojnosť potravy. Spustime sa teda do tej záhrady a tam ju očakávajme.“

Ako povedal, tak urobil. Keď po hladine krištáľového rybníka kráľovská labuť plávala, začala spievať. Kráľova dcéra, menom Lída, sa práve pozerala z okna. „Čo je to za ľúbezne bolestný hlas?“ povedala sama k sebe, „kto to tak nádherne spieva?“

Vtedy priletel k oknu holúbok a zaklopal zamyslenej panne na rameno. „Hľa, hľa, kdeže si sa tu zasa vzal? Chce sa ti jesť?“ A podávala mu jedlo, holub však poletoval ďalej a ďalej a vábil princeznú za sebou po záhrade, až prišla k rybníku. „Ach, to je nádherná labuť,“ zvolala, a na holúbka zabudnúc, bežala k labuti a podávala jej sladké zrnká. Princ užasol nad krásou tej ženy a cítil, ako mu pod snehobielym perím bije srdce. Nebol síce na takú potravu zvyknutý, ale z jej rúk by bol prijal všetko.

„Spievaj, krásna labuť, ešte raz zaspievaj,“ prosila Lída.

A nedala sa k tomu dlho nútiť. Prívetivo k nej pozdvihla svoje krásne oko a začala tak ľúbezne spievať, že Lídu pri srdci zvláštne pohlo. Nemohla ani uveriť, že by to mohol byť hlas vtáka. Vtedy prišiel aj sám kráľ a tiež sa tomu krásnemu spevu čudoval. Od tej chvíle princezná najradšej sedávala pri rybníku a zabávala sa s labuťou, a tá rozumná a zamilovaná labuť sa tiež nikomu inému hladiť nedala než jej a tiež nikomu nezaspievala než jej. A keď z vody von vyšla a princeznej ležala pri nohách, ba aj na lone, červeným zobákom bozkávajúc jej biele ruky a ružové ústa, prialo si Lída, aby nebola labuťou.

Dlhý čas už trávil princ na krásnom ostrove. Vtedy prišla jedného dňa Lída k nemu a začala si veľmi nariekať. „Spievaj, drahý, spievaj, aby si ten bôľ z môjho srdca zahnal; ach, len si pomysli, mám si vziať princa, ktorého nemôžem milovať!“

Vtedy sa princ veľmi zľakol a v smutnom speve vyjadroval svoj bôľ. Nedlho po Líde prišiel jej snúbenec, krásny a bohatý princ. Len čo ho zakliata labuť zbadala, začala tak čudne a zúfalo kričať, že si ten zapchal uši a musel hneď utiecť. Lída jej však srdečne poďakovala.

Večer sedela princezná pri okne a rozmýšľala, ako by sa nemilého snúbenca zbavila; lebo na druhý deň mala byť s ním buď zasnúbená, alebo navždy zbavená otcovského domu. Vtedy ju z jej rozmýšľania vytrhol sivý holúbok silným klopnutím do ramena.

„Ja ti dám dobrú radu,“ povedal jej, „zajtra si zvoľ za manžela svoju bielu labuť, urobíš dobre a vyslobodíš krásneho princa.“ Potom odletel.

Princezná sa nemohla ani spamätať z údivu. Vtedy zasa počula bolestný spev labute a pocítila vo svojom srdci, že to nemôže byť obyčajný nerozumný vták. Upokojená si ľahla na lôžko.

Labuť však plávala a nariekala celú noc; lebo prišiel čas, keď sa mal rozhodnúť jej údel. Ak princezná zvolí princa, umienila si, že zahynie smrťou, lebo bez nej a v takej podobe bol jej život hrozný. Len čo svitlo, nastal veľký zhon a hluk po celom zámku, hostia prichádzali a všade sa chystali prípravy na zasnúbenie. Len princezná na to nemyslela. Keď sa priblížila hodina a ona už v bielych šatách, ozdobená drahými kameňmi a perlami, pripravená čakala, prišiel po ňu otec a snúbenec, tiež celý odetý do zlata a striebra, aby ju odviedli do veľkej siene.

„Nie tu,“ povedala, keď tam prišli, „k rybníku poďte, tam vám oznámim svoj rozsudok.“

Šli teda do záhrady až k rybníku. Labuť sa zľakla a myslela si, že sa s ňou už Lída prichádza rozlúčiť. Tá však povedala: „Nemôžem si, otče, vziať snúbenca, ktorého si mi určil, a radšej sa od teba odlúčim, ak budeš trvať na svojom; dovoľ mi však, aby som si túto labuť vzala do svojho zajatia a mohla sa s ňou zasnúbiť.“

Kráľ si už myslel, že dcéra stratila rozum. Tá však speváka k sebe zavolala a pritisla si ho do náručia. „Ty si môj snúbenec a nastávajúci manžel.“

Sotva to dopovedala, pritiahol si ju k srdcu krásny mladík a namiesto červeného labutieho zobáka ju bozkávali jeho ružové pery. Všetci ustrnuli; Lída však v srdci vrúcne ďakovala holúbkovi za dobrú radu. Keď sa princ z jej náručia vyvinul, pristúpil ku kráľovi a všetko mu povedal, ako sa mu to stalo. Kráľ tomu však veriť nechcel; ale keď dcéra začala prosiť a princ sa sám ponúkol ako rukojemník, ak by chcel kráľ poslať k jeho otcovi, vtedy napokon súhlasil.

Odbitý snúbenec nemeškal dlhšie, ale hneď odišiel.

Zasnúbenie milencov sa slávilo hlučne a skvostne. V noci, keď princ prišiel do svojej spálne, videl na okne sedieť holúbka. „Ty dobrý vtáčik,“ povedal mu princ, „tebe jedinému za všetko ďakujem, povedz mi, kto si, viem, že nie si obyčajný vták, a rád by som sa ti odslúžil.“

„Ja som bol u tvojho starého otca v službe,“ povedal holúbok, „a keď zomrel, prišiel som k jednému čarodejníkovi, ktorý mi dal svoju dcéru za manželku a naučil ma to umenie. Nemohol som zabudnúť na tvoj rod, a preto som sa po jeho smrti usadil aspoň bližšie k mestu, kde býva tvoj otec. Často som ťa vídaval a mnoho nešťastia som od teba odvrátil. To posledné som však nemohol odstrániť, pretože to nebolo v mojej moci. Keď však stará čarodejnica, obmäkčená tvojou krásou, urobila pri tvojom zakliatí výnimku, predsavzal som si, že ju splním, čo sa mi aj podarilo. Tvoja macocha sa premenila na pavúka, a len čo ťa uvidí na tróne, praskne od zlosti. Otca som o všetkom informoval a už je na ceste k tebe. Buď šťastný a spomeň si niekedy na mňa. Nemám nikoho a v samote dlho žiť nebudem, a preto odmenu nežiadam.“ Skôr ako sa princ mohol spamätať, bol starček preč.

Na druhý deň sa mladí manželia rozlúčili s otcom a išli k otcovi princovmu. V polovici cesty sa s ním stretli; a vítal s veľkou radosťou syna i dcéru. Keď prišli domov, bol princ hneď zvolený za kráľa. Ako holúbok povedal, tak sa stalo; v izbe kráľovnej nebolo po premene princa vidieť nikoho okrem škaredého pavúka, ktorý pri zvolení nového kráľa praskol. Mladý kráľ poslal slávne poselstvo po otca svojej manželky, a keď prišiel, slávili sa hlučné a radostné hody, pričom kráľ nariadil, že sa v celej jeho krajine nesmie zabiť žiadny holub, na večnú pamiatku jeho vyslobodenia. V kráľovskom rybníku sa na pamiatku chovalo veľa a veľa labutí, ktoré kŕmila sama kráľovná; ale žiadna nevedela tak krásne spievať ako ten zakliaty princ.