Jarná rozprávka o Vendulke a Hrášokovi

Bola jar, slniečko teplo hrialo, vzduch voňal, vtáci spievali, Vendulka sa tak tešila na prázdniny u tety Ruženky a ujca Pavla... teraz však sedí pri stole a smutne sa pozerá do taniera s hrachovou kašou. Mamička hrachovú kašu nevarí, Vendulka ani nevie, ako chutí. Údené mäso na kraji taniera krásne voňalo, do toho Vendulku nemusel nikto nútiť, ale hrachová kaša sa jej nepáčila ani trochu. Ako to ale vravela mamička, keď sa s Vendulkou lúčila? Povedala, že Vendulka má byť poslušná, pekne počúvať a... no áno: všetko zjesť a nevyberať si v jedle. Teta Ruženka a ujo Pavol nemajú deti a nie sú zvyknutí na žiadne zlobenie.

„Tu to nie je ako u nás doma,“ myslí si Vendulka, „my máme mamičku, oteckovi, Paľka, Anežku, Jurka a mňa. U nás sa stále niečo deje, stále niekto rozpráva, volá, smeje sa – a tu je ticho. Ale také pekné ticho.“

Vendulkine oči sa zase sklonili k plnému tanieru. Už ani nemala hlad, pred chvíľou jedla hustú zeleninovú polievku, teta varí takú dobrú. Čo s tou kašou? Vendulka opatrne nabrala na špičku lyžičky, odvážne ochutnala... a bezradne lyžičku odložila. Nebola vyberavá, ale hrachovú kašu naozaj zjesť nemohla.

„Mamička povedala všetko zjesť. Ako to ale mám urobiť? Keď to nezjem, teta bude iste smutná, o chvíľu sa vráti od starej mamy Pekárovej a uvidí tu plný tanier. Čo len povie? Teta sa nikdy nehnevá, len sa tak smutne pozrie...“

Vendulka nechcela, aby bola teta Ruženka kvôli nej smutná. Ale ako to urobiť? Čo keby tú kašu niekam schovala! Ale kam? Teta by ju predsa všade našla. Vendulku niečo napadlo – a nebol to vôbec dobrý nápad – Vendulka totiž vymyslela, že kašu spláchne do záchoda. Na to by predsa nikto neprišiel a teta by nebola smutná, že Vendulka kašu nezjedla! Vendulka vykukla z okna, nie, teta sa ešte nevracia. Tak teda rýchlo! Ale stalo sa niečo, čo Vendulku prinútilo sadnúť si späť k stolu: Keď totiž natiahla ruky po tanier, uvidela krásneho malého mužíčka, ako zo všetkých síl drží tanier, aby zostal na stole. Vendulka na všetko zabudla a cítila len veľkú radosť, že mužíčka vidí, bol taký milý, že sa Vendulka začala usmievať. Trvalo to iba malú chvíľku, ale Vendulke sa zdalo, akoby sa s Hrášokom, ako sa mužíček volal, rozprávala celé hodiny. Nepočula slová, Hrášok jej ukazoval obrazy. Ale aké obrazy! Vendulka zazrela veľké pole, na ktorom ľudia zasiali hrach. Zvláštna vec: Vendulka mohla vidieť aj pod hlinu, bola tam jedna malá hrachová guľôčka vedľa druhej. Bytostníček Hrášok chodil medzi nimi a každú pekne pohladil. Ale čo je to okolo tých guľôčok? Vendulke sa najprv zdalo, že je to len farebné prúdenie, ale čím dlhšie sa pozerala, tým viac maličkých bytostí videla. Hmýrili sa okolo hrášku ako mravce v mravenisku, Vendulka musela dávať dobrý pozor, aby spoznala, čo ktorý z tých maličkých práve robí: niektorí preťahovali drobné klíčky, iní k nim z pôdy privádzali vodu, iní pred klíčkami odhrňali pôdu.

Vendulka ani nestíhala všetko sledovať. Často videla klíčiť semienka, ale semienko predsa vždy vyklíčilo samo.

„Samo? Samo?“ volali všetci tí maličkí a smiali sa na Vendulku.

„Vendulka,“ ozval sa Hrášok, „vy ľudia už vôbec neviete, kto všetko s vami pracuje. Myslíte si, že zasejete a už to rastie samo. Ale tak to nie je, kdeže! Videla si, koľko práce máme len s tým, kým hrach vyklíči – a čo až kým vyrastie, rozkvitne, dozrie. A keď potom hrach zozbierate, máme radosť, že vy máte radosť. Ale...“ Hrášokovi sa náhle stiahli drobné pery a v očiach sa zaleskli slzičky, „... ale Vendulka, nikto z ľudí, ktorí chodia kombajnom po poli, si na nás ani nespomenie. Nikto nám nepoďakuje a nedá nám požehnanie. A my sa na to všetci tak tešíme.“

Vendulke bolo Hrášoka veľmi ľúto, najradšej by ho vzala do náručia a pochovávala ako bábiku. Ale Hrášok sa už opäť usmieval:

„Vendulka, vieš, čo je veľmi pekné? Keď vy ľudia ďakujete Stvoriteľovi za jedlo, vtedy sa aj k nám dostane Jeho žiarivá sila. Niekedy nás tá krásna sila pritiahne a my sa prídeme pozrieť, ako vám chutí.“

Vendulka sa zahanbila:

„Vieš, Hrášok, ja mám veľmi rada hrach, keď je čerstvý, zelený, ale tá kaša... nehneváš sa?“

Hrášok bol náhle prísny: „Vendulka, ale nevyhodíš ju, však nie?! Nielenže dá všetko veľa práce, ale vieš, na svete je veľa a veľa dievčatiek, ktoré nemajú vôbec nič na jedenie, jedlom sa nesmie plytvať.“

„Keď, keď ja som len nechcela, aby bola teta Ruženka smutná. Hrášok, nikdy to neurobím, žiadne jedlo zbytočne nevyhodím,“ sľúbila Vendulka.

Hrášok veselo skákal po stole – takú mal z Vendulkinej premeny radosť.

Vendulka Hrášoka už nikdy nevidela, ale na svoj sľub nezabudla, ani keď sa stala dospelou.

Teraz sa, deti, asi spýtate, čo teta Ruženka? Bola smutná, že Vendulka nechala na stole plný tanier? Ale nie, nebola. Vendulka sa tete pekne ospravedlnila. Povedala, že sa snažila, ale že tú hrachovú kašu zjesť nemôže. Teta sa len usmiala, že to vôbec nevadí, ujo Pavol kašu iste rád dojedá. A skutočne: ujo Pavol, keď prišiel z práce, zjedol svoj obed a pýtal sa, či ešte nezostala kaša, že by si rád pridal. To mal Hrášok iste veľkú radosť. Keď potom Vendulka tete Ruženke pomáhala siať semienka do slniečkom vyhriatych záhonov, myslela na všetky tie maličké bytôstky – koľko len budú mať práce.

„Bytostníci, ďakujem, že nám toľko pomáhate. Ste veľmi dobrí, mám vás rada,“ šepkala Vendulka a predstavovala si, ako sa asi maličkí usmievajú. A oni sa naozaj usmievali.