Osud

Dvaja bratia bývali spolu v jednom dome, jeden z nich robil všetko a druhý stále len zaháľal, pil a jedol z hotového. A pán Boh im žehnal vo všetkom: na koňoch, na hovädzom, ovčom i bravčovom dobytku, na včelách i na všetkom ostatnom. Ten, ktorý pracoval, si raz pomyslel:
„Načo by som ja aj za toho lenocha robil? Lepšie bude, keď sa rozídeme a budem pracovať sám za seba a on nech robí, čo chce!“
A tak raz povedal svojmu bratovi:
„Brat, nie je to dobré: ja všetko robím a Ty mi v ničom nechceš pomôcť, len ješ a piješ z hotového. Rozhodol som sa, že sa rozdelíme.“ Druhý mu to začal vyhovárať:
„Nerob to, brat! Obaja sa máme dobre, Ty vládneš všetkým, svojím i mojím, a ja som spokojný s tým, čokoľvek Ty urobíš.“ Ale on zostal pri svojom, a tak nakoniec aj druhý súhlasil a povedal mu:
„Keď inak nechceš, tak deľ sám, ako uznáš za dobré.“ Potom ten poriadne všetko rozdelil na dve časti a každý si vzal svoj diel. Lenoch si najal k dobytku pastiera, ku koňom koniara, k ovciam ovčiaka, ku kozám koziara, ku sviniam sviniara a ku včelám včelára, a povedal im:
„Všetok svoj majetok zanechávam Vám a pánu Bohu“; a potom žil doma tak ako predtým. A ten druhý brat sa pri svojom majetku namáhal sám ako predtým, staral sa a dohliadal, ale nevidel žiadny osoh, len samú škodu, deň za dňom sa mu darilo čoraz horšie, až napokon schudobnel tak, že už nemal ani krpce na nohách, ale chodil bosý. Vtedy si povedal:
„Pôjdem sa pozrieť k svojmu bratovi, ako sa mu darí.“
A tak idúc prišiel na lúku k stádu oviec; ale pastiera pri nich nebolo žiadneho, len tam sedela akási prekrásna panna a priadla zlatú niť. „Pomáhaj pán Boh!“ povedal a opýtal sa jej, čie sú to ovce. A ona mu odpovedala:
„Čia som ja, toho sú aj tie ovce.“
„A čia si ty?“
„Ja som šťastie Tvojho brata.“ Vtedy sa rozhneval a povedal jej:
„A kde je moje šťastie?“ Panna odpovedala:
„Tvoje šťastie je od Teba ďaleko.“
„A môžem ho nájsť?“
„Môžeš, choď si ho hľadať.“ Keď to počul a videl, že ovce jeho brata sú pekné, ako len môžu byť, nešiel už ani ďalej pozrieť na ostatné jeho stáda, ale šiel odtiaľ rovno k bratovi. Keď ho brat zazrel, zaplakal nad ním a povedal:
„Kam si sa za ten čas podel!“ A keď ho videl nahého a bosého, hneď mu dal krpce a nejaké peniaze. Keď potom niekoľko dní spolu hodovali, zdvihol sa ten brat a šiel domov. Idúc domov, vzal si na plece torbu a do nej chlieb, a do ruky palicu, a šiel do sveta hľadať svoje šťastie. Idúc takto svojou cestou, prišiel do akéhosi veľkého lesa a v tom lese našiel akúsi starú sivú babu, ktorá tam pod jedným kríkom spala; napriahol palicu a udrel babu po chrbte. Tá sa sotva zdvihla a svoje krhavé oči otvorila,
prehovorila k nemu:
„Ďakuj pánu Bohu, že som zaspala, lebo keby som bola bdela, ani tie krpce by si nebol dostal!“ A opýtal sa jej:
„A kto si ty, že by som ani tie krpce nebol dostal?“ Odpovedala:
„Ja som Tvoje šťastie.“
Keď to počul, začal sa biť do pŕs:
„Ak si Ty moje šťastie, nech Ťa Boh zabije! A kto mi Ťa dal?“ A ona hneď na to:
„Osud ma Tebe dal.“
„A kde je ten Osud?“
„Choď a hľadaj si ho!“ a potom zmizla. Vtedy šiel ten človek hľadať Osuda.
Idúc takto svojou cestou, prišiel do jednej dediny a videl v tej dedine veľký gazdovský dom a v ňom veľký oheň, a pomyslel si:
„Tu musí byť nejaká svadba alebo sviatok.“ Vošiel do domu a videl tam na ohni veľký kotol, varila sa v ňom večera, a pri ohni sedel gazda. Človek gazdovi povedal:
„Dobrý večer!“ a gazda mu poďakoval:
„Daj Boh šťastia!“ Potom ho pobádal, aby si k nemu sadol, a začal sa ho vypytovať, odkiaľ je a kam ide, a on mu všetko vyrozprával: ako bol aj on gazdom, a ako schudobnel, a že teraz ide k Osudovi opýtať sa, prečo je chudobný. Potom sa opýtal gazdu, prečo varí také množstvo jedla, a gazda mu povedal:
„Ach, brat! Ja som gazda a mám všetkého dosť, ale svoju čeľaď nijako nemôžem nasýtiť, všetko akoby drak zhltol; veď sám uvidíš, keď začneme večerať, čo budú robiť.“ A keď si sadli k večeri, jeden druhému jedlo vytŕhali, a za chvíľku bol ten veľký kotol prázdny. Po večeri prišla upratovačka, pozbierala všetky kosti na hromadu a hodila ich za pec. A začal sa čudovať, že dievka hodila kosti za pec; vtom zrazu prišli dve staré škaredé postavy, suché ako strašidlá, a začali tie kosti cucať. Opýtal sa ten človek gazdu:
„Čo to máš tam, brat, za pecou?“ A on mu odpovedal:
„To je, brat, môj otec a moja matka, akoby sa boli na tomto svete prikuli, nechcú z neho nijako zísť.“ Ráno pri odchode mu gazda povedal:
„Brat, spomeň si aj na mňa, ak tam niekde nájdeš Osuda, opýtaj sa ho, aká je to nehoda, že nemôžem nijako nasýtiť svoju čeľaď, a prečo mi otec a matka nijako neumierajú.“ Sľúbil mu, že sa opýta, potom sa s ním rozlúčil a šiel ďalej hľadať Osuda.
Idúc takto dlho svojou cestou, prišiel jedného večera do inej dediny a prosil v jednom dome, aby ho prijali na nocľah. Prijali ho a pýtali sa ho, kam ide, a on im všetko podrobne povedal, čo a ako. A oni ho začali prosiť:
„Pre Boha, brat! Keď tam ideš, opýtaj sa aj za nás, prečo sa nám hovädzí dobytok nedarí a stále ide do záhuby?“ Aj im sľúbil, že sa Osuda opýta, a na druhý deň šiel ďalej.
Idúc takto svojou cestou, prišiel k akejsi vode a začal volať:
„Hej, voda! Hej, voda! Prenes ma!“ A voda sa ho opýtala:
„Kam ideš?“ A on jej povedal kam. Vtedy ho voda preniesla a povedala mu:
„Prosím Ťa, brat, opýtaj sa Osuda, prečo v sebe nemám žiadny plod?“ Sľúbil vode, že sa opýta, a šiel potom ďalej.
Idúc takto dlho, prišiel napokon do jedného lesa a tam našiel akéhosi pustovníka, a opýtal sa ho, či by mu nevedel povedať o Osudovi. A pustovník mu odpovedal:
„Choď tadiaľto cez horu a prídeš rovno k jeho dvoru; ale keď staneš pred Osudom, nehovor nič, ale čokoľvek bude robiť on, rob aj Ty, kým sa Ťa sám nespýta.“ Človek pustovníkovi poďakoval a šiel cez horu. Keď prišiel na Osudov dvor, bolo na čo pozerať: bolo tu ako na cárskom dvore, sluhovia i slúžky, len sa všetko hemžilo, a Osud sám sedel za prichystaným stolom a večeral. Keď to človek videl, sadol si tiež za stôl a začal večerať. Po večeri si Osud ľahol spať, a on si tiež ľahol. Okolo polnoci nastalo strašné rinčanie a z neho bolo počuť hlas:
„Hej, Osud! Hej, Osud! Narodilo sa dnes toľko a toľko duší, nadeľ im, čo chceš.“
Potom Osud vstal, otvoril skriňu s peniazmi a začal po izbe hádzať samé dukáty, hovoriac:
„Ako mne dnes, tak im až do smrti.“
Keď sa ráno rozodnilo, už tu nebolo tých veľkých dvorov, ale namiesto nich stredný dom; ale aj v ňom bolo opäť všetkého dosť. Keď bolo k večeru, sadol si Osud k večeri a on si tiež s ním sadol, ale nikto neprehovoril ani slova. Po večeri šli spať. Okolo polnoci nastalo zase strašné rinčanie a z neho bolo počuť hlas:
„Hej, Osud! Hej, Osud! Narodilo sa dnes toľko a toľko duší, nadeľ im, čo chceš.“ Vtedy Osud vstal a otvoril skriňu s peniazmi, ale nebolo v nej dukátov, len strieborné peniaze a tu a tam nejaký dukát. A Osud začal po izbe rozhadzovať peniaze, hovoriac:
„Ako mne dnes, tak im až do smrti.“
Na druhý deň ráno však už ani toho domu tu nebolo, ale namiesto neho stál menší. A tak Osud robil každú noc, a každé ráno sa jeho dom zmenšoval, až napokon z neho ostala len malá chalúpka. Vtedy vzal Osud motyku a začal kopať, a ten človek vzal tiež motyku a začal kopať, a tak kopali celý ten deň. K večeru vzal Osud kus chleba, rozlomil ho na polovicu a jednu dal jemu. Tak večerali a po večeri išli spať. Okolo polnoci opäť nastalo strašné rinčanie a z neho bolo počuť hlas:
„Hej, Osud! Hej, Osud!
Dnes sa narodilo toľko a toľko duší, nadeľ im, čo chceš.“ Vtedy Osud vstal, otvoril skriňu a začal rozhadzovať samé črepinky a tu a tam nejaký peniaz, ako dostávajú nádenníci mzdu, hovoriac:
„Ako mne dnes, tak im až do smrti.“
Keď nastalo ráno, zmenila sa chalupa zatiaľ na veľké dvory, tak ako boli prvého dňa. Vtedy sa ho Osud opýtal:
„Čo chceš?“ A on mu vyrozprával všetku svoju núdzu od začiatku až do konca, a že prišiel sa ho opýtať, prečo mu nadelil nešťastie.
Vtedy mu povedal Osud:
„Veď si videl sám, ako som prvú noc rozhadzoval dukáty a čo sa potom dialo. A ako mi bolo tú noc, keď sa kto narodil, tak mu bude až do smrti. Ty si sa narodil v chudobnú noc a zostaneš chudobným až do smrti: a Tvoj brat sa narodil v šťastnú noc a zostane šťastným až do smrti. Ale pretože si sa tak odhodlal a toľko vytrpel, poradím Ti, ako si môžeš pomôcť. Tvoj brat má dcéru Milicu; tá je tiež taká šťastná ako jej otec. Až prídeš domov, vezmi Milicu k sebe, a čokoľvek nadobudneš, hovor, že to všetko je jej.“
On teda Osudovi poďakoval a potom mu ešte povedal:
„V tej a tej dedine je jeden bohatý sedliak, má všetkého dosť, a len v tom je nešťastný, že sa mu čeľaď nijako nemôže nasýtiť: zjedia na jedno posedenie kotol jedla plný a majú ešte málo. A otec i matka toho sedliaka akoby sa boli na tomto svete prikuli, zostarli, očerneli a vyschli ako strašidlá a nemôžu umrieť. A prosil ma ten sedliak, keď som bol u neho na nocľahu, aby som sa Ťa opýtal, aká je toho príčina?“
A Osud mu odpovedal:
„To je všetko preto, že neuctieva otca svojho a matky svojej; hádže im jedlo za pec: ale keby ich k stolu posadil na prvé miesto a dal im prvý pohár pálenky a prvý pohár vína, vtedy by jeho čeľaď ani z polovice toľko nezjedla a tie duše by sa odobrali na odpočinok.“
Potom sa opäť opýtal Osuda:
„V tej a tej dedine, keď som tam v jednom dome bol na noc, sťažoval si gazda, že sa mu hovädzí dobytok nedarí a stále ide do záhuby; a prosil ma, aby som sa Ťa opýtal, aká je toho príčina?“ A Osud mu odpovedal:
„To je preto, že na svoj sviatok zabíja najhoršie dobytča; keby zabíjal, čo má najlepšie, všetok dobytok by sa mu behal.“
A opýtal sa ho ešte aj na vodu:
„Aká je toho príčina, že tá voda nemá v sebe plod?“ A Osud mu povedal:
„Preto nemá plod, že ešte žiadneho človeka neutopila; ale nežartuj s ňou, nehovor jej to, kým Ťa neprenesie, inak ak jej to povieš, hneď Ťa utopí.“
Vtedy on Osudovi poďakoval a šiel domov. Keď prišiel k tej vode, opýtala sa ho:
„Čo povedal Osud?“ A on odpovedal:
„Prenes ma a potom Ti poviem.“ Keď ho voda preniesla, dal sa na útek, a keď bol už dosť ďaleko, obrátil sa a zavolal:
„Hej, voda! Hej, voda! Žiadneho človeka si ešte neutopila, a preto nemáš plod.“ Keď to voda počula, vyliala sa z brehov a za ním, a on na útek, a len-len že ušiel.
Keď prišiel do dediny k tomu človeku, ktorému sa dobytok nedaril, ten sa ho sotva dočkal:
„Pre Boha, brat, opýtal si sa Osuda?“
„Opýtal, a Osud povedal, že keď svoj sviatok sláviš, vždy najhoršie dobytča zabíjaš; ale keby si zabil, ktoré máš najlepšie, že by sa Ti všetok dobytok behal.“
Keď to počul, povedal mu:
„Zostaň, brat, u nás; do nášho krstného sviatku nemáme než tri dni; a ak to bude pravda, odmením sa Ti.“ Vtedy tam zostal až do toho sviatku. A keď ten deň prišiel, zabil gazda najkrajšieho volka a od toho času sa mu začal dobytok behať. A daroval mu potom gazda päť kusov dobytka, a on mu poďakoval a šiel ďalej.
Keď prišiel do dediny k onomu gazdovi, ktorý mal nesýtu čeľaď, gazda sa ho sotva dočkal:
„Pre Boha, brat! Ako je? Čo povedal Osud?“ A on mu odpovedal:
„Osud povedal, že neuctievaš otca svojho a matky svojej, a hádžeš im jedlo za pec; ale keby si ich posadil za stôl na prvé miesto a dal im prvý pohár pálenky a prvý pohár vína, nezjedla by Ti čeľaď ani z polovice toľko, a otec i matka by sa Ti odobrali na odpočinok.“
Keď to gazda počul, prikázal žene, aby svokra i svokru hneď umyla a učesala a pekne ich obliekla; a keď prišiel večer, posadil ich gazda za stôl na prvé miesto a nalial im prvý pohár pálenky a prvý pohár vína. Od toho času nemohla čeľaď ani z polovice toľko zjesť, ako dovtedy jedla, a na druhý deň otec i matka zomreli. Vtedy mu dal gazda dva volky, a on mu poďakoval a šiel domov.
Keď prišiel do svojho kraja, stretávali ho známi a pýtali sa:
„Čí je to dobytok?“ A on každému odpovedal:
„Mojej bratanice Milice.“ Keď prišiel domov, zašiel hneď k svojmu bratovi a prosil ho:
„Brat! Daj mi Milicu, aby bola mojou dcérou; vidíš, že nemám nikoho.“ A brat mu odpovedal:
„Dobre, brat, vezmi si Milicu.“
A odviedol si Milicu domov a potom nadobudol mnoho majetku, ale vždy hovoril, že je to Miličino.
Raz si vyšiel na pole pozrieť sa na obilie, a bolo krásne, že krajšie byť nemohlo. Vtom šiel tadiaľ nejaký pocestný človek a opýtal sa ho:
„Čie je to obilie?“ a on sa pomýlil a povedal:
„Moje.“ Len čo to vyslovil, obilie chytilo a začalo horieť, a keď to videl, bežal za tým človekom:
„Počkaj, brat! Nie je moje, ale Miličino, mojej bratanice.“ A tak sa obilie hneď udusilo a on s Milicou zostal šťastným.