Sliepka, ktorá znášala zlaté vajcia

Na svete neexistuje žiadny zákon ani pravidlo, ktoré by dokázalo privolať šťastie. Ak chce, príde samo, ak nechce, nepríde. Oveľa horšie však býva, keď si človek svoje šťastie odoženie sám vlastnou vinou. Niekedy to býva z chamtivosti, pretože ľudskú chamtivosť je ťažké nasýtiť. Inokedy nás posadne a oslepí netrpezlivosť, ktorá býva zlou radkyňou.
Pri brehu Čierneho mora žil jeden chudák. Kedysi býval rybárom a vyplával s ostatnými druhmi ďaleko na more, aby tam nalovili ryby. Niekedy sa vydávali na lov za ohnivých východov slnka, inokedy zaťahovali siete, keď slnko farebne zapadalo, alebo dokonca čakali na hladine mora až do tmavej noci, zapaľovali potom pochodne a svetlom lákali vodnú korisť blízko k lodičke do siete. Rybár však raz ochorel a po uzdravení už na lov chodiť nemohol. Chodil iba po brehu a živil sa zasa z mora, lenže tentoraz tvormi neživými. Nepozeral sa ani na východ slnka, ani na jeho západ. Keď denne mnohokrát prechádzal po brehu, pozeral sa so sklonenou hlavou len do bieleho piesku. Hľadal mušle, navliekal ich potom na šnúrky a robil z nich náhrdelníky. Ťažko ich predával, musel s nimi až ďaleko do mesta, kde tu a tam predsa len niečo utŕžil a mohol si nakúpiť niečo na jedenie, čo mu more nedalo.
Jedného dňa sa stalo, že mal obzvlášť pekné náhrdelníky a že mu dobre šiel obchod. Zarobil oveľa viac ako inokedy. Išiel preto na trh, aby si kúpil vtáka, po ktorom už dlho túžil. Bola to obyčajná sliepka, chudák si ju však chcel dať do kurína pri svojej chatrči, starať sa o ňu a aspoň občas zjesť niekoľko vajíčok. Vybral si jednu nie príliš drahú, ešte chvíľu sa zjednával a potom zaplatil a vrátil sa so sliepkou domov. Pustil ju na dvorček, dal jej na privítanie trochu zobu, do misky jej nalial vodu a zaželal jej, nech sa jej u neho páči. Keď potom ráno šiel sliepku vypustiť a pozrieť sa, či mu zniesla niečo na raňajky, zaradoval sa. V slame ležalo vajíčko. Rybár po ňom siahol, že hneď pobeží ohriať vodu na varenie. Vtom sa však začudoval. Vajíčko bolo neobyčajne ťažké a malo zvláštnu farbu. Vyzeralo ako zlaté. Muž sa upokojil a umienil si, že ešte pár dní počká. Jeho úžas však rástol. Deň čo deň znášala sliepka rovnaké vajíčko.
Chudák si spomenul, že v meste je zlatníctvo. Tam by mu mohli poradiť, či dokonca pár vajíčok odkúpiť. Zobral košík, na dno položil niekoľko vajíčok a išiel. V zlatníctve sa začudovali, keď takú znášku uvideli. Bolo to najčistejšie zlato a chudák za ne dostal plný košík peňazí. Nikdy v živote toľko peňazí pokope nevidel, nieto aby mu patrili.
Pretože mu stále smútilo za morom, začal sa zaujímať o nejakú loď. Za svoje peniaze dostal veľkú nákladnú loď so všetkým všudy, tak ako stála v prístave. Najal si hneď niekoľko námorníkov a začal obchodovať. Vozil po rôznych prístavoch všelijaký tovar, aký mu cesta priniesla, vzácny i menej vzácny. Najdrahocennejším nákladom však bola jeho sliepka. Nikto k nej nesmel, kapitán ju sám kŕmil a sám jej upratoval, sám však aj zbieral ďalšiu a ďalšiu zlatú nádielku. Onedlho mohol kúpiť druhú loď, potom ďalšiu a ďalšiu, až ich mal dvanásť. Poznali ho už vo všetkých prístavoch ako veľkého boháča, a tak sa nikto nečudoval, keď hovoril, že by najradšej skúpil všetky lode sveta. Čím viac bohatstva máme, tým viac ho žiadame. Lenže to nešlo tak rýchlo. A keď sa ho ľudia neprestávali vypytovať, kedy tie lode bude mať, začal byť kapitán netrpezlivý. Bol ako posadnutý a nevedel, že netrpezlivosť už zviedla do nešťastia mnoho ľudí. Nemohol to už dlhšie vydržať a rozhodol sa, že sliepku zabije a zlaté vajcia z nej vyberie. Keď ich zniesla už toľko, musí ich predsa v sebe mať neúrekom. Išiel teda po nôž, svoju sliepočku zabil a začal ju rýchlo vyberať, už aby tie vajcia mal.
Za chvíľočku vedel, že urobil chybu. V sliepke nenašiel nič iné ako vo všetkých iných sliepkach, kohútoch, kurčatách, kačiciach, kačeroch, husiach a gunároch, ktoré niekto pripravuje na pekáč: žalúdok, pečeň, srdce, vnútornosti. Zlato nikde. Neskoro pochopil, že šťastie a rozum sa málokedy stretnú. Bolo po sliepočke, bolo po zlatých vajciach.
A pretože nešťastie nikdy nechodí samo a ani ho netreba volať, došlo aj na ostatný majetok. Víchrice a búrky potopili všetky jeho lode a celé imanie bolo naraz preč. Bohatý kapitán bol naraz zasa chudobný ako predtým, zasa odsúdený žiť z dňa na deň a z ruky do úst. Skončili sa mu cesty na bohatých lodiach do pestrých a živých prístavov. Zasa žije na morskom brehu, opäť sa nepozerá na východ či západ slnka ani na vlnky, ktoré prinášal z diaľok slaný vietor. Kráča so sklonenou hlavou a očami upretými na zem, aby mu žiadna mušlička neunikla. Znova navlieka náhrdelníky a predáva ich za pár drobných mincí. Aj sliepku si niekoľkokrát kúpil, aby vyskúšal svoje šťastie. Žiadna mu však zlaté vajce už nikdy, nikdy neznies­la.