Hviezdičky

Vítek si s oteckom užíval dovolenku na chate. Chodievali sa kúpať k neďalekému rybníku, zbierali v lese huby a tiež opravili strechu a natreli plot. Večer nemusel chodiť spať tak skoro ako doma, a to sa mu páčilo. Sedávali pri ohni a rozprávali sa. Raz sa Vítek natiahol do trávy a pozeral sa na oblohu.

„Ocko, čo je to tam hore, tie žiariace bodky?“ spýtal sa.
„To sú hviezdy, Vítku.“

„Toľko hviezd! A kto ich tam namaľoval?“
Otecko sa zasmial: „Ale, Vítku, nikto ich nenamaľoval. Hviezdy sú veľké vesmírne telesá, podobné nášmu slnku. Sú ďáááleko, takže ich vidíme len ako maličkú svietiacu bodku.“

„A ocko, nemôžu spadnúť?“ chcel vedieť Vítek.
„Nie, nemôžu!“ otecko chcel ešte niečo povedať, keď tu sa oblohou mihla jasná čiara.

„Padala hviezda!“ vypískol Vítek a pritisol sa k otcovi.
„Neboj sa, to bol len maličký meteor. Vždy v lete v tomto období sa dajú pozorovať! Kedysi dávno tadiaľto preletela veľká kométa a nechala za sebou drobné čiastočky svojho chvosta. Hovorí sa tomu meteorický roj. A keď tadiaľto naša Zem preletuje, s niektorými tými čiastočkami sa stretne. Len čo vletia do vzduchu, ktorý obklopuje zemeguľu, zhoria a na zem vôbec nespadnú. My to vidíme ako svietiacu čiaru a hovoríme, že padajú hviezdy. Vraj si máme niečo priať, keď letí, a ono sa nám to splní.“

„Už sa ti niečo splnilo?“ Vítek sa zdvihol na lakťoch, aby otcovi videl do očí.
„Ako sa to vezme! Prial som si mať chlapca, ako si ty, a mám ho! Len neviem, či mám za to ďakovať padajúcej hviezde alebo tvojej mamičke.“ Ocko cvrnkol Vítka do zvedavého nosíka.

„A pozri sa, ocko, tamtá nepadá, tá letí pomaly.“
„To je vesmírna stanica, raketa alebo družica. Sú to stroje, ktoré z vesmíru slúžia ľuďom. Povedzme na to, aby sme mohli sledovať v televízii napríklad olympijské hry z iného konca sveta.“

Vítek chvíľu pozoroval letiace svetielko a potom začal blúdiť pohľadom po oblohe:
„Tamto letí tiež jedna, ale tá bliká! Červene a zlatisto. Vidíš ju?“
„Nie, ale počujem ju. To bude asi tým, že to nie je vesmírne teleso, ale lietadlo!“ odpovedal mu otecko a pritom hľadal pohľadom blikajúcu bodku.

„Teda, ocko, na tej oblohe sa deje toľko zaujímavých vecí! Nie je to škoda, že ich skoro vždy prespíme?“ Vítek sa držal otca za ruku a druhou mu ukazoval, kde má hľadať to lietadlo.
„Aj tebe sa zdá, že tie hviezdy kreslia na oblohe obrázky? Tomu sa hovorí súhvezdie. Napríklad tamtie, pozri sa!“ Otecko ukázal na hviezdy, ktoré vyzerali ako nakreslený vozíček: „To súhvezdie sa volá Veľký voz a ešte je na oblohe Malý voz a kopa ďalších.“

„A majú hviezdy aj mená, napríklad ako ľudia?“ pýtal sa Vítek. „Majú. Nie celkom ako ľudia, ale mená majú. Tamtá, čo svieti tak jasne priamo nad nami, to je Polárka, a tamtá jasná a veľká, to je planéta Mars, a tamto je Venuša…“ ocko ukazoval na ďalšie a ďalšie hviezdy a hovoril Vítkovi, ako sa ktorá volá.
„Vieš čo, Vítku, niekedy si spolu zájdeme na hvezdáreň. Pozrieš sa na hviezdy veľkým ďalekohľadom. To sa budeš čudovať, koľko ich je vo vesmíre!“ Vítek neodpovedal a otecko zistil, že zaspal. Usmial sa, ešte chvíľu sa pozeral sám na hviezdnu oblohu a potom Vítka odniesol do jeho postieľky. Určite sa mu tú noc snívalo o hviezdach.