Ako sa narodila rozprávka

Tento príbeh sa stal v časoch, keď na svete nebola žiadna rozprávka, a to boli časy, najmä pre deti, veľmi skľučujúce, pretože v ich raji chýbal ten najkrajší motýľ. V tom čase žili dve kráľovské deti, ktoré sa spolu hrávali v nádhernej záhrade svojho otca, ktorá bola plná prekrásnych kvetov, cestičky mala vysypané zlatým štrkom a pestrofarebnými kamienkami, ktoré sa nádherne blýskali a svojou krásou súperili s trblietaním rosy na kvetinových záhonoch. V záhrade boli chladivé jaskyne so zurčiacimi prameňmi, až k nebu tryskajúce fontány, krásne mramorové sochy a malebné zákutia s lavičkami na oddych. Vo vodných nádržkách plávali zlaté a strieborné rybky, v obrovskej zlatej voliére sa trepotali a poletovali tí najkrajší a najvzácnejší vtáci, tí obyčajní poskakovali a lietali voľne všade naokolo a jemnými hláskami spievali tie najkúzelnejšie vtáčie piesne. Kráľovské deti to videli a vnímali celé nekonečné dni a boli už unavené z toho lesku kamienkov, z vône kvetov, zo zurčania prameňov aj z rybiek, ktoré len stále mlčali, i zo spevu vtákov, ktorých piesňam vôbec nerozumeli. Sedávali ticho vedľa seba a boli smutní. Mali síce všetko, čo si dieťa môže len priať, dobrých rodičov, drahocenné hračky, najkrajšie šaty, najvybranejšie jedlá a nápoje, smeli sa každý deň hrať v tej najkrajšej záhrade, a predsa boli smutní, hoci sami nevedeli prečo a netušili, čo im tak bolestne chýba.

Jedného dňa k nim prišla ich matka kráľovná, krásna a urastená žena s prívetivou tvárou, robila si starosti, že sú deti také smutné a len žalostne sa usmievajú namiesto toho, aby jej s jasotom bežali v ústrety. Trápilo ju, že nie sú šťastné, ako by mali byť, veď ešte nepoznali žiadne starosti a nebo ich mladosti je dosiaľ bez mráčika. Posadila sa k nim, každého objala bielou rukou ozdobenou zlatými náramkami a povedala: „Čože vám chýba, moje milované deti?“ „To nevieme, drahá mamička,“ povedal chlapec. „Sme takí smutní,“ povedalo dievča. „V záhrade je tak krásne, máte všetko, čo by vás mohlo potešiť, už vám to nerobí radosť?“ spýtala sa kráľovná, do očí jej vstúpili slzy a láskavo sa na deti dívala. „To, čo máme, nám veľa radosti nerobí,“ odpovedalo na tú otázku dievčatko. „Prajeme si niečo a nevieme čo,“ pokračoval chlapec. Matka sa starostlivo odmlčala a premýšľala, čo by si tak mohli jej deti priať, čo by ich potešilo viac než nádhera tej záhrady, krása ich šiat, množstvo hračiek, vôňa a chuť všetkých tých jedál a nápojov, ale nenapadlo jej nič, nech premýšľala, ako chcela. „Keby som tak bola zasa dieťaťom,“ povedala potichu sama k sebe a vzdychla si: „potom by som sama vedela, čo by ich rozveselilo. Aby človek pochopil detské priania, musí byť sám dieťaťom! Ale ja som z krajiny detstva odišla už pred dlhým časom; z miesta, kde medzi rajskými stromami lieta zlatý vták; taký vták, ktorý nemá nohy, pretože sa nikdy neunaví a nepotrebuje odpočívať. Keby sem taký vták priletel a priniesol mojim deťom to, čo im chýba, a urobil ich tak šťastnými!“

Pozrime sa! Sotva kráľovná také želanie vyslovila, tu sa nad ňou vo výške zatrepotal prenádherný žiariaci vták, že oči prechádzali. Plápolal ako plamene zlatého ohňa a trblietal sa ako drahokamy a znášal sa nižšie a nižšie. Tu ho kráľovná zazrela a zazreli ho aj deti, ktoré volali: „Ach! Ach!“; od úžasu nemohli ani hovoriť. Vták vyzeral nanajvýš vznešene, ako sa tak znášal a plachtil stále nižšie, žiariaci a blýskajúci sa v dúhovom lesku, ktorý oslepoval oči a zase ich k sebe pútal. Bol taký krásny, že kráľovná i deti sa triasli radosťou, najmä keď teraz na tvárach pocítili závan jeho krídel. A skôr než sa nazdali, tu sa zázračný vták spustil do lona kráľovnej, ich matky, a díval sa na deti očami, ktoré sa podobali priateľským detským očiam; a predsa v tom pohľade bolo niečo, čomu deti nerozumeli, niečo cudzokrajné a neobvyklé a strašné a preto sa ho neodvážili dotknúť. Až teraz videli, že ten podivný, nadpozemsky krásny vták má pod svojím žiarivým pestrofarebným perím aj niekoľko čiernočiernych pier, no na jeho pozorovanie im nebol dopriaty taký dlhý čas, aby to stálo za zmienku, pretože za okamih sa rajský vták bez nôh zdvihol zase do výšky, vznášal sa stále vyššie, až žiaril len ako jedno žiariace pierko, potom len ako zlatý prúžok a potom zmizol – celý ten čas sa za ním kráľovná i deti dívali ako u vytrženia. Ach, ten zázrak!

Keď kráľovná a deti stočili pohľady opäť dolu, veľmi sa zadivili. V matkinom lone totiž ležalo zlaté vajce, ktoré tam vták zniesol, a žiarilo zlatozelene ako ten najvzácnejší labradorit a zlatomodro ako tie najkrajšie perlorodky v morských hlbinách. Deti volali jedným hlasom: „Vajce! Také krásne vajce!“ Matka sa blažene usmievala a pocítila vďačnosť, to musí byť ten drahokam, ktorý jej deťom chýbal k šťastiu; to vajce musí vo svojej kúzelnej žiariacej škrupine obsahovať dobro a deťom poskytne to, čo je starobe odopreté, spokojnosť a túžbu, ktorá utíši ich smútok. Deti sa pohľadu na to nádherné vajce nemohli nasýtiť a čoskoro vďaka nemu zabudli na vtáka, ktorý ho priniesol. Spočiatku sa ho neodvážili ani dotknúť, ale nakoniec dievčatko položilo na škrupinu svoj ružový prstík, a zatiaľ čo jej nevinnú tvár zaliala červeň, vykríklo: „To vajce je teplé!“ Teraz sa ho opatrne a zľahka dotkol aj chlapec, aby pocítil, že sestrička hovorila pravdu. Konečne na prevzácne vajce položila svoju nežnú bielu ruku aj matka a pozrime, čo sa to stalo? Škrupina praskla na dve polovice a z vajca vyšla na Boží svet vec, taká prekrásna na pohľad. Mala krídla, ale nebol to vták, nebol to motýľ ani vážka a predsa z každého mala trochu, ale nič jedným slovom opísateľné, bolo to jednoducho operené a farebne meniavo žiariace detské šťastie, bolo to dieťa kúzelného vtáka Fantázie, bola to Rozprávka.

Od toho času matka už viac nevidela svoje deti smutné, pretože rozprávka u detí zostala navždy a ony sa jej nikdy, kým boli deťmi, neprejedli. Od toho času, keď poznali rozprávku, im boli záhrada, kvety, besiedky aj jaskyne, lesík i lúky zase milé, pretože ona to všetko prebudila k radosti, požičala im svoje krídla a ony na nich leteli do ďalekého a nesmierneho sveta, z ktorého boli v okamihu doma, keď si to priali.

Tie kráľovské deti boli ľudia v ich detskom raji a príroda bola ich krásna láskavá matka, ktorá si na nebesiach vyprosila kúzelného vtáka Fantázie, ktorý má medzi krásnym zlatým perím aj niekoľko čiernych a ktorý do jej lona zniesol zlaté vajce – rozprávku. A deti si rozprávku vrúcne zamilovali, pretože skrášlila ich detstvo a tisícerými premenami ich rozveselila, rozletela sa do všetkých domov, chatrčí, do všetkých zámkov a palácov. Rozprávka bola útechou aj tým, ktorí boli už dospelí, pretože sa na ňu tešili tí, ktorí si zo záhrady detstva predsa len niečo priniesli až do vysokého veku – totiž detské srdce.