U čarodejnice

Bolo raz jedno osirelé dievča, ktoré si chcelo zarobiť na sviatočné šaty. Tak išlo do služby k cudzej panej, vraj to bude k dieťaťu. Ale to dieťa vôbec nebolo malé.
„Umba, vediem ti pestúnku,“ povedala pani a strkala pred sebou sirotu cez prah do izby, kde v posteli sedela jej dcéra, obrovská bytosť s hlavou až pri strope a s nohami až pri dverách.
Sirota sa tisla k stene a neodvažovala sa urobiť ani krok do izby.
Umba mala hlavu ako vedro a dve veľké tupé oči, ktoré sa pozerali Boh vie kam, akoby nič nevideli. Ale len čo sa dievča otočilo a chcelo sa schovať, Umba ho schmatla, zdvihla do vzduchu a pritiahla k svojmu ramenu.
„Vyberaj mi z hlavy vši!“ prikázala. „Podrbaj ma tu a ešte tu!“
Dievča jej teda vyberalo z hlavy vši a pozeralo sa, ako Umba privierala raz jedno a raz zase druhé oko. Jeho úlohou bolo snažiť sa, aby Umba zaspala, pretože keď začala dvíhať svoje veľké ruky a nohy, celý dom sa triasol a bol tu rachot a hrmot ako v mlyne.
Dievča sedelo Umbe na pleci a spievalo jej do ucha nežné uspávanky. Často ešte po polnoci s obavami pozorovalo, že Umbine veľké oči sú stále dokorán. Naokolo bola len tma, vietor a šumel dážď. A malá pestúnka, aby si skrátila dlhú chvíľu, rozprávala rozprávku o malej rybke:
„Hlboko v mori medzi vodnými ľaliami a vodnou trávou žila jedna rybka. Hrala sa, tancovala a chodila si počúvať, čo spieva stará ryba, ktorá mala husle zo šťučej čeľuste. Bola to najlepšia speváčka v okolí červeného koralového útesu a mnohé zelené i zlaté rybky ju prichádzali počúvať. Jej pery boli smutné a prísne, ako majú kamenné ryby pri dverách kostola, z ktorých úst naberajú hriešnici končekmi prstov svätenú vodu. Spievala o slnku na nebi a od úst jej stúpali zlaté bublinky. Kedysi v mladosti bola vraj až hore, ďaleko za krištáľovou stenou vody, tam, kde bežia rozstrapkané vlny a svieti zlaté slnko, z ktorého svetla sa k nám dolu dostane len bledý tieň. Tak teda len o tom spievala: Nič nie je také krásne ako slnko, ako zlaté slnko!
Preto sa rybke prestalo páčiť na dne mora, a tak bežala cez všetky morské komnaty hore k slnku. Bola už na vodnej hladine, kde sa iskrivo hrali zlaté lúče, uvidela slnko a od radosti vyskočila nad hladinu. V tej chvíli ju chytil do zobáka morský sokol a vyletel s ňou vysoko k nebu. Už letím k slnku! zvolala rybka a stratila vedomie. Sokol letel nad šírym morom k brehu, kde uvidel pod starou vŕbou trávnatý pahorok. Tam sa zniesol, položil rybku pred seba, pozrel sa na ňu najprv jedným okom, potom druhým a chystal sa ju zjesť, keď vtom zaznel výstrel. Sokol sa prevrátil a zostal s natiahnutými krídlami ležať na zemi. Lovec si ho priviazal k svojej taške a potom odišiel. Našliapoval pritom na pobrežné duny a pískal si. Malá rybka zbelela a v slnečnej výhni sa rozpadla na drobný popol. A tam, kde zotlela, vyrástla kvetina so žltým kvetom. Keď prichádzala noc, kvet sa zatváral a kvietok spal so sklonenou hlavou. Keď však vyšlo slnko, kvet sa otváral a žiaril radostne ako malé slnko. Tak sa rybka premenila na slniečko, ale nevedela o tom. Bola šťastná, ale nevedela o svojom šťastí. Zavri oči a zaspi! Aké je dobré o ničom nevedieť!“ dokončilo dievča svoju rozprávku a Umba už spala.
Tak teda musela opatrovať to príšerné dieťa ..... len po dobrom. Beda, keby ho podráždila! To by bola spúšť, keby začalo hýbať svojimi hroznými rukami a nohami. Dievča ho však vedelo uspať. Nikdy nemalo núdzu o dobré slovko. Hneď mu spievalo pesničky a hneď zase rozprávalo rozprávky.
Lenže boli aj iné starosti. Od rána do večera musela tiež vykonávať rôzne domáce práce. Izbu bolo treba pozametať, v kachliach zakúriť, vodu nanosiť, ísť do stodoly a hneď zase do pivnice, byť vonku aj vnútri, skrátka všade, kam ju volali. A keď bola denná práca hotová, uviazala si bielu zásteru a šla k stolu obsluhovať hostí. Boli to traja páni vybraných spôsobov, traja čierni vážení kocúri so snehobielymi golierikmi a manžetami. Tí nevyberali smotanu labkami a vedeli, čo sa v dobrej spoločnosti patrí.
Boli to skutoční páni ..... Herr Apotheker, Herr Pastor a Herr Oberfórster ..... čiže, ako hovoria obyčajní ľudia, pán lekárnik, pán pastor a pán hlavný lesník. Ale vážená pani domu ich oslovovala iba po nemecky, aby im dala najavo svoju najvyššiu úctu.
Tak napríklad pán lekárnik bol veľmi učený kocúr. Vždy dôstojne sedával na okne lekárne, medzi dvoma veľkými fľašami s liekmi, z ktorých jedna bola zelená a druhá červená. Keď pani poslala dievča po liek, a to s receptom v ruke postávalo ustrašene pri dverách ..... lebo sa neodvažovalo ani zakašľať ..... , pán lekárnik sa dlho tváril, že ho nevidí. Až po dlhšej chvíli sa k nemu otočil svojimi fúzmi a prísne sa opýtal:
„Čo ..... o ..... o chceš?“
A veľebný pán rovnako. Kým jeho ústa prednášali kázeň a mňaukali o skazenosti sveta, jeho chvost sa potichúčky zmocňoval každého krčiažka so smotanou. Robil to s takou nevinnou úprimnosťou, pričom sa vám pozeral do očí, že ho všetci ľudia pokladali za najláskavejšieho a najlepšieho kocúra na svete.
Aj pán hlavný lesník bol pri pohári grogu vždy veľmi milý. Každý večer rozprával tú istú príhodu, ktorú si kedysi prečítal v poľovníckom kalendári. Na poľovačku už dávno nechodil. Zato stále polihoval v zákutí, kde jedným okom spal a druhým čítal poľovnícky kalendár. Bol to už starý a múdry kocúr. Keď sa ho niekto spýtal:
„No čo, kocúrik, čo robíš doma?“ odpovedal vážne:
„Čítam.“ hoci sa vo svojom poľovníckom kalendári nedostal ďalej ako na trinástu stranu. Pri trinástej strane obyčajne zaspal a dokonca aj vo sne videl tú istú poľovnícku príhodu o krysi v pivnici .....
Nebolo ľahké vyhovieť takým náročným pánom. Nech sa stalo čokoľvek, vždy bola vinná slúžka.
„Ty ty ty, to si mi spálila fúzy!“ mňaukal pán hlavný lesník, keď neopatrne strčil svoj čumák do pohára grogu, v ktorom ešte nedohorel modrastý plamienok.
„Už si zase prevrhla krčiažok so smotanou!“ povedal veľebný pán, ktorý si ho pritláčal svojím ramenom, aby z neho mohol lepšie ujedať.
„Au, au, au ..... ,“ zakňučal pán lekárnik. „Stúpila si mi na chvost!“ hoci vinný bol pes Krancis, ktorý sedel pod stolom. Ten ju vždy rád za niečo chytal, pretože tých pánov nemohol ani cítiť.
Najväčší hrmot však bol ráno, keď pestúnka zabudla dať Umbe jej papuče, pretože Umba bola taká tučná, že sa sama nemohla zohnúť a vytiahnuť ich spod postele. To bol vždy taký hluk, až sa zdalo, že sa dom zrúti. Tak sa striedali rána a večery. Ale ani v noci nemávala mladá slúžka pokoj. Len čo začínala zaspávať, počula, ako ju volá pani. So šatkou prehodenou cez holé plecia a bosá bežala po vŕzgajúcich podlahách plných triesok do paninej spálne. V posteli za pecou s odkopnutou perinou leží pani a nemôže zaspať. Trhá si vlasy a nariaka:
„Ani čert ma už nemá rád! Ani čert ma už nemiluje!“
Biedna pani! Dokonca ani čert ju už nemá rád ..... poľutovalo ju v duchu dievča. Ale čarodejnica vyskakuje nahá z postele a beží k oknu, akoby sa chcela vrhnúť do nočnej tmy. Pramene čiernych vlasov sa jej ako hady zvíjajú okolo holých pliec. A v čiernej tme naokolo to syčí ako v zlovestnom lese .....
Tak uplynie noc, ale ráno sa opäť začína pracovný deň a nevyspaté dievča ide ako v mámení z jednej práce do druhej.
Nakoniec zima prešla a jar volala všetkých von. Dievča sa s obavami obzeralo, kam pôjde. Z jednej strany domu bol čierny jedľový les. Urobilo pár krokov týmto smerom, ale potom sa zastavilo. Malo strach z nevľúdneho lesného šera. Z druhej strany s nimi susedil mäsiarsky dvor. Tam popri ceste tiekol akýsi zarudnutý potôčik a na tyčkách plota boli narazené hlavy zabitých baranov, ktoré sa na ňu pozerali žalostnými sklenými očami. Po dvore chodili a pískali si mäsiarski tovariši. Dievča sa tam bálo pozrieť. Tam, kde z tmavého lesa vytekala rieka a robila jasné zákruty medzi širokými poliami, stála pri brehu stará vŕba a pod ňou bola lavička. Osirelému dievčaťu sa zdalo, že na nej už kedysi sedelo. Aj starú vŕbu akoby už videlo. Celé to miesto mu pripadalo dávno známe. Tak si tu sadlo a svojimi vzdychmi uľavilo srdcu, v ktorom sa za dlhú zimu nahromadilo nemálo trápenia. Tislo k lícam nežné vŕbové listy a zdalo sa mu, že ho niekto hladká. Rozpustilo si vlasy na plecia a potom z nich upletlo vrkoče. Cítilo sa tu voľne ako doma. Zrazu k nemu pristúpila akási žena v bielej šatke s jasne žiariacou jantárovou brošňou.
„Aké máš bohaté plavé vlasy, dcérka!“ povedala. Vzala do ruky jej vrkoče a zľahka ju pohladila po hlave. „Odkiaľže si? Ešte som ťa tu nevidela.“
„Slúžim v tamtom dome ako slúžka, chcem si zarobiť na sviatočné šaty!“
„Dobre, dobre, dcérka, len pracuj!“ povedala žena a zmizla, akoby sa do vody prepadla.
Dievča vstalo a obzeralo sa, kadiaľ odišla, ale nikoho nevidelo. Zdalo sa mu, že túto ženu odniekiaľ pozná, a pocítilo pri srdci hrejivé teplo. Pripomínalo mu to hlas jeho matky .....
Tak prichádzalo a sedávalo pod vŕbou zakaždým, keď malo voľnú chvíľku, a domov sa vracalo vždy zázračne osviežené. Jar už bola v plnom kvete a blížil sa sviatok birmovky. Služba sa končila a dievča dostalo biele sviatočné šaty. Umba bola oblečená v hodvábe a zamate. Mäsiarski tovariši pískali a revali hurá, keď šli okolo. Pani s Umbou sedeli vo vysokom koči. Dievča sa usadilo vpredu na kozlíku a držalo opraty. Kolesá voza nemilosrdne škrípali:
„Ide čert! Ide čert!“
„Prečo tak vŕzgajú tie kolesá? Vezmi trochu mazadla a namaž ich!“ prikázala pani. Dievča opatrne vybralo nádobku s mazadlom, ale len čo to uvidela Umba, so zlým pohľadom jej vyrazila nádobku z ruky a polila jej sviatočné šaty dechtom. Potom Umba práskla do koní a ušla. S hlavou schovanou v dlaniach šlo dievča domov popri rieke. Sadlo si na lavičku pod vŕbu a dalo sa do plaču. V tej chvíli z vŕby vyšla biela žena, objala ho nežnými rukami a podala mu žiarivé slnečné šaty. Pobozkala ho na čelo, zložila z jeho tela všetku horkú ťarchu a dala jeho nohám zázračnú ľahkosť. Po medziach, kde ho pozdravovali rozkvitnuté kvety, sa dievča rýchlo dostalo až do kostola.
Tam bola jedna strana osobitne pre chlapcov a druhá pre dievčatá.
„Prečo ide od dievčat tak jasné svetlo?“ čudoval sa princ, ktorý tiež prišiel do kostola. Potom si však všimol, že všetka tá žiara vychádza z malého dievčatka s voskovo plavými vlasmi a modrými očami. Pretlačil sa medzi ľuďmi, aby bol tomu zázraku nablízku.
A vtedy sa aj s jeho srdcom ..... ako hovoria ľudia ..... stal zázrak.