Starý, prastarý vodník

Tak teda o tom starom vodníkovi. Nebýval nijako bokom. Naopak, celkom blízko pri stanici, tam, kde vedie tá široká cesta popri storočnej vŕbe v záhrade sochára Stéla, áno, tam, kde je to rozľahlé záhradníctvo pána Náhlovského, práve pri tom potoku, ktorý preteká záhradníctvom. Azda si už zvykol na ľudí, hoci s nimi mal kedysi veľmi zlé skúsenosti. Tam som ho raz večer uvidel.
Sedel pod vŕbou a aby ho netlačili konáre, mal tam urobenú takú lavičku, vypolstrovanú lístím. Dal sa so mnou do reči ako starý výminkár.
„Áno, áno,“ prikyvoval hlavou, „ja som ten vodník, o ktorom sú tie rozprávky, aj tá jedna, čo sa hrá v tom veľkom divadle. A mal som dcéru, prečo by som nemal, ja som ich mal celý tucet, lenže tá, ktorú máte na mysli, mi bola najmilšia. Všetky moje dcéry boli rusalky a tancovali pri mesiačiku na lúkach a táto sa volala Rusava, o tom nikto nevie, a bola z mojich dcér najkrajšia. Kde je? Ani sa nepýtajte. Skôr sa pozrite. Tamto, vidíte?“
A ukázal na lúky, ktoré sa rozbiehali do diaľky aj do šírky a menili sa na močiar pri veľkom jazere. Pozrel som sa tým smerom a naozaj som niečo videl. Nie postavu, žiadnu dievčenskú bytosť so zlatými vlasmi, ale kmitavé, ľahko sa pohybujúce svetielko.
„To je ona, kedysi moja Rusava,“ povedal vodník, keď videl môj úžas. „Zmenila sa na bludičku a ťažko Vám poviem, ako dávno sa zdržuje tu v tých močiaroch, kde zvádza zblúdilých pútnikov do jazerných hlbín. Či ste to nevedeli?“
Povedal som, že som to čítal aj videl v divadle, ale nechcelo sa mi veriť, že to raz budem mať potvrdené skutočnosťou. Pritom padlo meno pána Dvořáka, ktorý o vodníkovej dcére zložil krásnu operu. A tu ma vodník prekvapil, keď povedal:
„Aj ja som to videl v divadle.“
„Čo Vás pustili dovnútra?“ čudoval som sa.
„Prečo nie?“ zasmial sa. „Bol som celkom slušne oblečený, vo svojom najlepšom slávnostnom žabozelenom fráčiku. A lístok som si kúpil ako iní.“
„Ale,“ koktal som v rozpakoch, „a čo tá voda, ktorá ..... ako sa aspoň hovorí, nechcem sa Vás dotknúť, pán vodník ..... ktorá Vám vraj neustále kvapká zo šosov?“
„Pravda, kvapkala mi aj v divadle. Ale nikto si to nevšimol. Mal som lístok na státie, až na poslednej galérii, takmer pri samom strope a tam vlastne nikto nebol. A pani uvádzačke som daroval perlu ..... nevedela, čo od radosti robiť a tá mi ochotne požičala také väčšie vedierko, aké tam majú upratovačky, a do toho som nechal kvapkať zo šosov. Naplnilo sa až celkom ku koncu predstavenia.“
Obdivoval som ho a starý, prastarý vodník kýval hlavou.
„Viem, že ľudia nie sú vždy takí zlí,“ hovoril, „ale stále si o nich myslím svoje. Vidíte, urobili napríklad o mojej dcére divadlo a ani trochu sa na mňa neobzerali. Ale ja som sa nehneval, dopadol som v tom divadle celkom dobre. Ako starý bručo a čudák, ale koniec koncov taký som, lebo takí sú všetci vodníci ..... “
Vyzvedal som od neho, ako to bolo naozaj.
„Kto vie, čo je to naozaj?“ pokrčil plecami. „Každý tú istú vec vidí inak. Ja som ju napríklad videl celkom inak, než ako je to v tom divadle. Ako inak? Ako to už môže vodník vidieť. Ale keď Vás to zaujíma, sadnite si tu na lavičku, aby ste si neustáli nohy. Idete sem k niekomu?“
„K pánovi Náhlovskému,“ priznal som.
„Ten aj tak ešte nie je doma,“ mávol vodník rukou. „Odišiel do mesta na akúsi slávnosť toho krúžku, kde tancujú také tie tance, pri ktorých div, že sa nesedí na pätách ..... Kým sa vráti, môžeme si pohovoriť ..... “
A ja som si zapisoval, čo mi rozprával.
„Ani nemôžem vypovedať,“ usmieval sa pri tej spomienke, „ako dobre sme sa mali, ja a moje dcéry, v tichých hlbinách jazera, kým Rusava dostala ten nešťastný nápad. Vlastne som to zavinil sám tým, že som dcéram raz rozprával o ľuďoch, ako som ich poznal za svoj dlhý život. Ostatné dcéry to prijímali jedným uchom a druhým to púšťali von, ale Rusavu to napodiv mimoriadne zaujímalo. Stále chcela vedieť: ..... ‚A ako to, ocko, že ľudia majú dušu? Čo je to?‘ Ja som jej to nevedel vysvetliť. Hovoril som, že mať dušu znamená, že človek môže byť strašne dobrý, ale aj strašne zlý, podľa toho, akým myšlienkam sa oddáva, či dobrým alebo zlým. Jej to nestačilo. ..... ‚A keď je človek krásny, je aj dobrý?‘ pýtala sa napríklad. A ja som jej na to nevedel odpovedať.
Radil som jej, nech sa niekedy pozrie na ľudí sama, veď sa tu niekedy objavovali pri brehu jazera, väčšinou rybári, ktorí nasadli do loďok a celé hodiny sedeli v loďkách bez pohnutia uprostred jazera. Žiadnu rybu neulovili, ale asi ich to muselo baviť, len tak ticho sedieť a pozerať sa na udicu.
Rusava sa teda začala obzerať po ľuďoch.
Na rybároch veľa nevidela. Tí len mlčia a za celý deň neprehovoria ani slovíčko. A tie babky, čo tu zas niekedy na kraji lesa zbierali chrastie, tie zas nahovorili toľko rečí, že keby sa reči predávali, boli by tie babky bohatšie než najväčší vládcovia na svete. Nakoniec predsa len mala Rusava šťastie, alebo skôr nešťastie, ako sa neskôr ukázalo. Na brehu jazera sa totiž jedného dňa objavil princ.“
„Ako v divadle,“ poznamenal som horlivo.
„Nie celkom,“ pokrútil vodník hlavou. „Princ totiž nebol taký divoch, aby bol stále len na love. Naopak, lov ho ani veľmi nebavil. Ale nechcel byť doma, nerád počúval, ako ho matka karhá, a na love sa zvyčajne ostatným stratil a utiekal sa na breh jazera. Pozeral sa do vody a pritom hovoril: ..... ‚Vy temné jazerné hlbiny, ako ma to láka k Vám! Raz azda skončím na Vašom dne, lebo tam azda nájdem pokoj a mier, ktorý už tak dlho hľadám.‘
Rusava mala podobu jazernej vlny a zvedavo mu šplechla k nohám. A princ pokračoval: ..... ‚Ty, krásna vlna, ani nevieš, ako možno trpieť, keď je človek človekom. Ty sama si len vlna a si šťastná. Celý deň sa prelievaš a ticho šumíš a tak to robíš stále a stále a nikdy Ťa to neunaví. Cez deň sa leskneš zlatom od slnka a v noci striebrom od mesiaca. Keby si vedela, aký som nešťastný! Ako rád by som bol jazernou vlnou!‘
Rusava mu rozumela, pretože čítala jeho myšlienky, a hrozne ju to zaujímalo. Naozaj, ona nič necítila a bola šťastná. Totiž ani nevedela, že je šťastná, pretože netušila, že je možné svoje šťastie stratiť a byť nešťastný. A tu v nej vyvstala veľká túžba okúsiť raz ten stav, keď by cítila ako ľudia a spoznala, čo je to šťastie a čo je to nešťastie. Ale nemohla to princovi povedať. Veď on ju nevidel, on videl len jazernú vlnu. Ľudia, ako je známe, nemôžu vidieť našu podobu, azda len výnimočne.
Vtom sa objavila hlučná princova družina, bolo počuť erdžanie koní, trúbenie rohov, hlasy, výkriky a všetci boli radi, že zas princa našli. A princ musel s nimi domov na zámok.
Rusava od tej chvíle nemala pokoja. Zverila sa mi. A ja som nebol potešený, vôbec sa mi to nepáčilo. ..... ‚Také myšlienky nechaj bokom, dcéra,‘ povedal som jej. ‚Buď rada, že tu takto spokojne žijeme.‘ ..... ‚Ale keď ja túžim spoznať, aké to je, keď je niekto nešťastný,‘ túžila umienene. Márne som nad ňou nariekal, nedokázal som ju presvedčiť. ..... ‚Chcela by som mať dušu ako človek,‘ opakovala a inak už nedala. Celkom ako tá Vaša rusalka v divadle.
Čo som mal robiť? Mal som všelijaké dohody s čarodejnicou Hátou, týkalo sa to rôznych našich práv na jazere či na brehu a všelijakých vzájomných službičiek. A tak som ju teda šiel navštíviť a poprosiť o radu:
„Ako to dievča priviesť k rozumu?“ pýtal som sa ustarostene.
Ale márne. Čarodejnica Háta mi povedala:
„K rozumu ju neprivedieš. Keď si taký tvor niečo raz umieni, už sa nezastaví, kým nedosiahne svoj cieľ. A radšej zahynie, než aby sa zmieril s tým, čo má a nemá.“
„A je vôbec možné niekedy dosiahnuť cieľ?“ pýtal som sa.
„Je,“ povedala čarodejnica Háta, ale za cenu veľkého utrpenia. Ani si to pre ňu neželaj.“
To slovo utrpenie ma prekvapilo. Veď moja dcéra práve hovorila o tom, že chce spoznať aj utrpenie. Poďakoval som starej vedme a išiel, vlastne ponoril sa domov.
Rusave som povedal len toľko, aby zanechala hlúpe myšlienky.“
„A ona šla k čarodejnici sama,“ dodal som sebavedome, hrdý na to, že viem, ako to bolo ďalej. Ale vodník ma sklamal.
„Nešla,“ povedal. „Ona to dokázala sama.“
„Čo?“ bol som zvedavý.
„To, že získala ľudskú dušu a že sa z vodníkovej dcéry stala ľudskou bytosťou.“
Krútil som pochybovačne hlavou a vodník dodal:
„Túžila po tom tak silno, že by sa s takou túžbou stala asi čímkoľvek, čím by si priala byť, aj kameňom alebo hviezdou. To by ste Vy ľudia mali sami vedieť, čím sa niekto stane človekom. Zrazu sa skrátka zmenila, ale túžiť neprestala. Zatúžila aj po ľudskej láske. Až dosiaľ nevedela, čo je to láska. Pretože u nás vo vodnej ríši lásku nepoznáme. Len medzi otcom a dcérami je vrelšie puto, ale inak láska u nás nie je, žijeme jeden vedľa druhého spokojne, ale chladne, ako tie ryby. Zato sme nesmrteľní a nemáme choroby, ako ich majú ľudia. Rusava teda zrazu zatúžila milovať niekoho z plného srdca. A samozrejme, že prvý, ku ktorému pocítila lásku, bol princ. Keď zas raz prišiel princ na jazerný breh, nevidel tam jazernú vlnu, ale zazrel v plytkej vode Rusavu. Teraz už vyzerala ako ľudská dcéra, mala krásne zlaté vlasy a oči modré ako obloha. Princ si myslel, že sa topí, skočil do vody a vyniesol ju v náručí na breh. A potom ..... “ odmlčal sa zrazu vodník a nejako mrzuto dodal:
„A viete čo, príďte zase až zajtra. On už pán Náhlovský určite bude doma a ľudia by ma tu mohli uvidieť. A pre vodníka nie je dobré, keď ho vidí viac ľudí ako jeden.“
Chápal som ho. Ani človek sa niekedy nedohovorí s viacerými ľuďmi. Opustil som vodníka a išiel za pánom Náhlovským. Už bol doma. Pýtal som sa, aké boli tance, a on mi so žiariacou tvárou rozprával, že boli krásne. Zo samej dôvernosti som mu povedal, že som pred chvíľou hovoril s vodníkom. Nedôverčivo sa na mňa pozrel a usmial sa:
„Žartujete? Tu predsa žiadny vodník nie je. Už preto nie, že vodníci vôbec nie sú.“
„Ale ja som s ním hovoril,“ namietal som.
„Pretože v neho veríte a kto verí vo vodníka, ten ho môže stretnúť, aj keď vodník nie je,“ vysvetlil mi pán Náhlovský, ako sa na to pozerá, a ja som mu neodporoval. Prinajmenšom to bol pekný sen, hovoriť s vodníkom. Na druhý deň k večeru som preto zase sedel vedľa vodníka.
„Ja viem, že mi to budete rozprávať inak, než to poznám z divadla,“ povedal som hneď v úvode. „Ale predsa viem, ako to bolo ďalej. Princ si odviedol Rusavu na zámok, však?“
„Chyba lávky,“ pokrútil vodník hlavou. „Neodviedol. On sa totiž Rusavy tak trochu hanbil. Vyniesol ju z vody, postavil ju do trávy a čakal. Hovoril k nej len očami a jeho oči hovorili, že sa mu páči. Ona k nemu tiež hovorila len očami, a jej oči hovorili, že sa zas on páči jej. A tak sa na seba pozerali, princ sa pomaly vzďaľoval, mával jej z diaľky a celý šťastný potom pospiechal domov. Úplne zabudol, kedy sa zase uvidia. A tak Rusave neostávalo nič iné, len sa vybrať na zámok za princom. Princ v zámku nebol sám. Inak by nebol princ, ale kráľ. Mal ešte starú kráľovnú matku a tá zatiaľ vládla za neho, kým nebude plnoletý. A práve matka mu strpčovala život. Usmyslela si, že svojho syna ožení s akousi dcérou susedného kráľa. A stále princa prehovárala, aby ju poslúchol. Princ videl obraz tej cudzej princeznej a vôbec sa mu nepáčila. Radšej bol myšlienkami pri jazere ..... ešte predtým, než poznal Rusavu a stále sa mu vracala predstava, že do jazera musí skočiť a utopiť sa v ňom. Skrátka mu na svete samotnému bolo smutno. Teraz sa to zmenilo, princ už tú cudziu princeznú nechcel za nič na svete. Nemyslel už na jazero, ale na Rusavu. Lenže matka mu naschvál zakazovala vychádzať zo zámku. A tak Rusava musela za ním. Prišla k zámku a dlho chodila okolo plota záhrady. V srdci mala takú divnú túžbu a už vedela, čo je to láska. To, čo pocítila k princovi. A zrazu ho uvidela cez mreže bránky. Chodil po záhrade, bledý, ako námesačný a hovoril sám k sebe. Rusava naňho chcela zavolať, ale z úst jej nevyšiel žiadny hlas. Až teraz poznala, že je nemá, ako sú nemé ryby a ako je nemá studená vodná ríša. S princom mohla hovoriť len očami a myšlienkami.“
„Ako Vy so mnou, pán vodník?“ skočil som mu do reči.
„Záleží na tom?“ trochu sa nahneval. „Hlavne, že mi rozumiete, nie? Ale aby som to dopovedal. Princ ju konečne zazrel. A len čo ju zazrel, celý sa rozžiaril, ako keď z ranných hmiel vyjde slnko. Otvoril mrežu a uviedol Rusavu do záhrady a odtiaľ do zámku. Rozumeli si celkom dobre, pretože hovorili nielen očami a myšlienkami, ale aj srdcom. A ich srdcia priam kričali, že sa majú radi. Lenže kráľovná matka nerozumela reči srdca. Keď princ priviedol Rusavu k matkinmu trónu a vyhlásil, že táto a žiadna iná je tá, ktorú si vezme za ženu, matka si najprv Rusavu pozorne prezrela. Že je krásna a že by sa na tróne dobre vynímala, to videla na prvý pohľad. Ale keď zistila, že je nemá, že sa pozerá na kráľovnú tak, akoby slová mali vyletieť z očí, kráľovná sa zatvrdila a zamračene pokynula, aby odišli. Potom si znovu zavolala syna a karhala ho:
„Tak takúto si si vybral, synu? Nemú! A ja som Ti vybrala takú peknú, bohatú princeznú, dcéru mocného kráľa! A vôbec, či môže byť kráľovná nemá? Bola som snáď ja niekedy nemá?“
A viete, čo jej princ odpovedal?:
„To je práve chyba, matka, ľudia hovoria, že by si mohla menej hovoriť!“ A tým sa rozišli v zlom.
Kráľovná, ktorej ostrý jazyk bol naozaj povestný v celom kraji, už videla, že s princom ľahko nepochodí. Ale umienila si počkať. A vymyslela si naňho takú nástrahu. Odkázala tej susednej princeznej, aby hneď prišla. Lenže tá sa o tom všetkom nejako dopočula a poslala namiesto seba jednu dvornú dámu, aby princa vyskúšala.“
„Ja viem, kňažnú,“ podotkol som.
„Vy ju tak v divadle nazývate, ale ja neviem, či to bola kňažná. Rozhodne bola krásna. Bola vysoká, čiernovlasá a keď sa usmiala, akoby sa rozlial med. A hlavne vedela hovoriť, na rozdiel od Rusavy. A nielen hovoriť, ale aj krásne spievať. A hovorila s princom tak, že prehlušila tú nežnú, tichú reč sŕdc a očí, a začala princa upútavať. A večer sa prechádzala v záhrade a spievala princovi pod oknami tak krásne, že ju chtiac-nechtiac musel počúvať, kým stál pri okne za záclonou. Princ si na to zvykol a mimovoľne začal tú čiernu krásku porovnávať s Rusavou. Zrazu zatúžil po veselom smiechu a hlučných piesňach, a na to mu nebola Rusava nanič. Zato čierna krasavica! Raz princ zišiel za ňou do záhrady a dlho sa s ňou prechádzal až do súmraku. Na druhý deň zase, a tretí deň už akoby na Rusavu úplne zabudol. Pozoroval som to zo zámockého jazierka, mám tam z nášho veľkého jazera kúsok. To som ešte žil v jazere, dnes, ako vidíte, mi už stačí tento výminok na potoku. A tak som pozoroval, čo sa na zámku robilo, a spoznal som, že sa moja Rusava začína trápiť. Teraz mala, čo chcela. Utrpenie, ktoré chcela spoznať, na ňu padlo a ona pod ním klesala. Chodila po záhrade sama a márne čakala, kedy za ňou princ príde. Nejedenkrát sa posadila do besiedky a plakala. A ja som jej nemohol pomôcť. Mohol som stiahnuť princa aj tú čiernu krásku do vodných hlbín, ale ako by som tým prospel svojej dcére? Keby princ nežil, bola by ešte smutnejšia. Už bez neho nevedela žiť. Ťažko mi je, keď na to spomínam. A viete čo? Choďte a už sa nevracajte. Ako tušíte, dopadlo to s mojou dcérou zle, veľmi zle. Ale nechajme už spomínanie. Azda som s Vami ani nemal hovoriť. Teraz sa mi budú triasť ruky, až si budem šiť topánočky.“ A v tú chvíľu mi vodník zmizol. Rozplynul sa ako hmla nad potokom.
Odišiel som, ale nezamieril som k pánovi Náhlovskému. Šiel som sa pozrieť až na samý okraj nebezpečných bažín, ktoré prechádzali do jazera. Pôda sa mi pod nohami mäkko prehýbala a nohy sa mi zabárali do blata, ktoré žblnkalo a čvachtalo. Musel som si dávať pozor, aby som nestúpil do bezodného močiara. Zostal som stáť a pozeral sa v hmlistom súmraku, či ju uvidím. Rusavu. A uvidel. Lenže nie v tej podobe, ako ju poznal princ. Spočiatku to bolo ako plamienok sviečky niekde v diaľke. Potom to s postupujúcim súmrakom silnelo a rástlo. Podobalo sa to zlatému vlasu víly, ktorá ho zabudla nad vodami a nechala visieť v ľahkom vánku. Nakoniec sa to podobalo svetlu plynovej lampy v polnočnom stmavenom meste. Bola to ona, Rusava, ktorú kúzlo sklamanej lásky premenilo na smutnú bludičku. Svetielko chvíľami tancovalo nad vodami, ale nebol to veselý tanec. Chvíľami sa zdalo, že sa približuje. Snažil som sa predstaviť si, ako asi bolo princovi, keď poznal, že s Rusavou stratil všetko a s čiernou krásavicou získal len prchavé, krátke a klamné šťastie. Čierna krasavica sa nepochybne urazila, keď videla, že princ unikol jej nástrahám. A vrátila sa do susedného kráľovstva, kde všetko vypovedala tamojšej princeznej. A princ? Nemohol predsa zostať doma medzi štyrmi stenami. Vybral sa hľadať stratenú lásku. A kam inam mohol ísť ako na breh jazera, kde ju prvýkrát uvidel? A tu som sa až zľakol. Zrazu som totiž zazrel princa. Nepremýšľal som, či je to možné alebo nemožné, len som žasol nad tým, ako vyzeral. Bol bledší, než býval, oči mal neprítomné, vlasy strapaté, šat roztrhaný. Zastal na brehu jazera a volal: ..... ‚Malo si ma predsa len pohltiť, temné jazero, hneď na začiatku, než som ju poznal!
Mohol som ležať v Tvojom vlhkom objatí v pokojnom a večnom spánku!‘ A tu som mal dojem, že svetielko nad vodami akoby od radosti zatancovalo a pomaly sa mihotavo blížilo k princovi. Myslel som, že svetielko na seba vezme podobu Rusavy, ale pre moje oči to bolo stále len mihotavé svetielko. Princ zrejme videl inak, lebo sa so svetielkom rozprával. Nerozumel som čo, len chvíľami ku mne doliehal princov vzrušený výkrik alebo zaúpenie. A potom som videl srdcervúci obraz. Princ načiahol ruky, urobil krok do vody a vrávoravo kráčal k svetielku, ktoré sa neprestávalo triasť nad miestom, kde bola hlbina. Princ nedbal, že vstupuje do jazera, ponáral sa do vôd, spočiatku po kolená, potom po pás, po plecia a nakoniec bolo vidieť nad hladinou už len jeho načiahnuté paže a oči, upreté na chvejivé svetielko. Napokon sa vody nad princom zavreli. A tu sa svetielko, dosiaľ vzpriamené ako plamenný meč, naklonilo a akoby pobozkalo miesto, kde princ utonul. Potom sa znovu vzpriamilo a potácavo sa vzďaľovalo do tmy na druhý koniec jazera.
Vzpamätal som sa. Azda som videl len to, na čo som v duchu toľko myslel. Vracal som sa späť a nešťastní milenci mi nešli z hlavy.
V záhrade pána Náhlovského sa tiež mihalo svetielko. Ale bolo to živé, veselé svetlo obyčajnej lampy. Starostlivý záhradník pri jej svite dokončoval na záhonoch niektoré práce, na ktoré mu nestačil deň. Uvidel ma a zavolal ma k sebe. Zveril som sa mu s tým, čo som videl pri jazere a nečakal som, že mi dá za pravdu. Ani nedal. Povedal:
„Bludička? Samozrejme, to sú bahenné plyny, ktoré svetielkujú. Ľudia si k tomu pribájili celé príbehy o začarovaných vílach. Ale musím pripustiť, že to sú príbehy krásne.“
„Takže neveríte v bludičky, ako neveríte vo vodníka, pán Náhlovský?“ povedal som a bol som celkom rád, že som z neistého rozprávkového sveta v bezpečnom svete pevných ľudí.
Ale pán Náhlovský ma prekvapil.
„Vo vodníka verím,“ povedal so smiechom, „lebo som ho tu dnes večer videl. Vyzeral, akoby niekoho hľadal. Asi Vás. Akoby Vám chcel niečo dopovedať. Lenže predo mnou zmizol.“
„Naozaj?“ užasol som, „a čím si mám vysvetliť, že už veríte vo vodníka?“
„Nasadili ste mi s tým chrobáka do hlavy. Je to predsa len krásne, keď si človek predstaví, že na tej vŕbe sedí akási rozprávková bytosť a šije si topánočky.“
Bolo to na smiech. A ja som dostal nápad. „Viete čo, pán Náhlovský?“ navrhol som .....
„Čo keby sme sa na toho vodníka pozreli budúci týždeň do divadla? Aspoň si ho poriadne prezrieme, ako vyzerá. A poviete mi, či sa podobá tomu, ktorého ste videli. A ja si ho zase porovnám s tým svojím vodníkom.“