Ako sa kováč premieňal

V jednej dedine ..... kto dnes vie, v ktorej ..... žil kedysi ..... kto dnes vie, kedy to bolo ..... jeden kováč. Mal ženu, ale nemali deti a to ich nesmierne trápilo. Lenže trápenie nie je na nič dobré, a tak žili, ako sa dalo, biedu nemali, ale peňazí na rozhadzovanie tiež nie.
Raz kováčovi došlo uhlie, a tak si povedal:
„Pôjdem do lesa, postavím mauzoleum a vypálim si nové uhlie.“
A išiel. Postavil milier neďaleko studničky, ktorej hovorili Panský prameň, pretože tam chodili po vodu z neďalekého panského sídla. Potom milier zapálil a išiel sa napiť zo studničky. Len čo sa však napil, len si pomyslite! ..... premenil sa na krásne dievča. A práve šiel okolo syn toho pána, podľa ktorého sa prameň volal, zazrel dievča a hneď sa do neho zamiloval. A keďže to bol pán, ktorý si mohol dovoliť všetko, hneď sa s ňou oženil, a kým uplynul rok, narodili sa im traja chlapci.
A roky bežali. Raz sa pani, ktorá bývala kováčom, vybrala na prechádzku a zašla aj ku čarovnému prameňu. Napila sa a verte-neverte! ..... premenila sa na krásnu kobylu. A práve šiel zasa okolo ten pán, čo mal kobylu za ženu, keď ešte bývala krásavicou, kobyla sa mu zapáčila, a keďže to bol pán, ktorý si mohol dovoliť všetko, hneď si ju odviedol domov.
Neskôr sa kobyla ohriebila a mala tri žriebätá, jedno krajšie ako druhé.
Raz zabehla kobyla k čarovnému prameňu, a keďže mala smäd, znova sa napila. Aj tentoraz sa premenila, a to na krásnu sučku. A to sa rozumie, že šiel okolo zasa ten pán, čo mal sučku, keď ešte bývala kobylou a krásavicou. A znova si ju odviedol domov. A keď prišiel čas, sučka vrhla tri rozkošné šteniatka.
Po čase pribehla sučka k Panskému prameňu, napila sa a hneď sa premenila ..... no, zasa na kováča. Kováč len pokrútil hlavou, zašiel k milieru, a keďže uhlie už bolo dávno vypálené, nabral si ho do vreca a išiel domov.
Kováčka strašne hundrala, kde že bol kováč takú dobu, ale ten len mávol rukou. Ani žene, ani nikomu inému nerozprával, čo sa mu prihodilo. Aj tak by tomu nikto neuveril.
Po čase sa rozniesla po celej krajine správa, že susedný knieža dal naplniť obrovský kotol mliekom a vyhlásil, že ten, kto by rozprával takú neuveriteľnú, ale pravdivú udalosť zo svojho života, až by sa mlieko začalo variť, dostane jeho dcéru za ženu. A keďže tá dcéra bola nesmierne krásna, dvere na zámku sa nezatvorili, všelijakí nápadníci rozprávali najneuveriteľnejšie príbehy, ale mlieko sa ani trošku neohrialo.
„Pôjdem tiež skúsiť šťastie,“ povedal si kováč a vybral sa do kniežacieho zámku.
Išiel a išiel, až prišiel k širokej rieke a nevedel, ako sa cez ňu dostať. A zrazu prišli k rieke traja švárni mládenci na bujných koňoch a za nimi bežali traja bystrí psi. Boli to všetko kováčove deti. Mládenci tiež išli rozprávať do kniežacieho paláca.
„Vzácni páni!“ poprosil kováč. „Prevezte ma niekto cez tú rieku!“
Dvaja starší bratia ani neodpovedali, ale ten najmladší povedal:
„Sadni si, dobrý muž, za mňa na koňa. Uvezie nás oboch.“
A tak sa obaja dostali na druhý breh.
Keď dorazili ku kniežaciemu zámku, sedelo pri kotli s mliekom veľa mužských a jeden cez druhého rozprával, čo čudné ho stretlo v živote. Rozprávali, rozprávali, ale mlieko sa ani nepohlo. Prihlásili sa aj traja kováčovi synovia, ale ani im sa nepodarilo. Klamať nechceli, to by im aj tak nebolo nič platné, a čože sa takým mládencom môže v živote neuveriteľné prihodiť!
A tu sa prihlásil kováč. Ľudia sa smiali a hovorili si, čo si taký starček robí chúťky na kniežaciu dcéru, ale prihlásiť sa mohol každý. A tak kováč rozprával. Keď rozprával, ako sa stal krásavicou a narodili sa mu traja synovia, mlieko sa začalo ohrievať. Keď rozprával, ako sa stal kobylou a ako sa mu narodili žriebätá, z mlieka sa začalo pariť. A keď konečne dospel k tomu, ako sa stal sučkou a vrhol tri šteniatka, mlieko sa začalo variť až sa vyvaľovalo. A to ešte nerozprával, ako sa zasa stal kováčom.
Knieža sa vrtelo, že má vydať dcéru za starého kováča, ale čo mal robiť?
„Som šľachtic,“ povedal. „A preto musím držať slovo. Dávam Ti svoju dcéru, aj keď by som jej naozaj prial iného ženícha. Je Tvoja, rob si s ňou, čo chceš.“
A tu povedal kováč:
„Knieža je čestný a spravodlivý človek, aj ja chcem byť čestný a spravodlivý. Títo traja mládenci, ich kone a ich psi ..... to všetko sú moje deti. A keďže si môžem s kniežacou dcérou robiť, čo chcem, dávam ju za ženu najmladšiemu synovi. Má dobré srdce a nevesta s ním bude šťastná.“
Knieža sa zaradovalo, keď počulo kováčove slová, a ostatní začali kováčovi hneď provolávať slávu. A najviac najmladší z bratov a kniežacia dcéra.