Havran Ivan

Prišla jeseň. Stromy si obliekli farebné lístie a z polí bolo počuť hlasné krákanie havranov.

„Možno už priletel aj Ivan,“ potešila sa Adélka a bežala rýchlo zo škôlky domov, sotva ju mamička stíhala. Mala pravdu. Pri sliepočom kurníku zobal spolu so sliepkami zrno aj jej kamarát havran. Priletel z východu, stráví tu celú zimu a na jar sa zase vráti do svojej domoviny. A ako každý rok nezabudol ani tento rok na svoju kamarátku Adélku. Už tu lietal tretí rok a Adélka mu vždy našla niečo dobré. Má rád suchý chlieb alebo zvyšky z obeda. „Mami, mami!“ volala Adélka na mamičku rozochveným hlasom.

„Ivan sa nám vrátil, nezabudol na mňa!“ „To čoskoro príde zima,“ povedal zamyslene ocko. „Adélka, snáď ťa nenapadne nezjesť desiatu a drobiť ju potom Ivanovi!“ domlúvala Adélke mamička. Tá to už ale nepočula, lebo bežala za svojím kamarátom na dvorček a na mamičkino rozprávanie nemala čas. „Ahoj, Ivane! Ako sa ti darilo celý rok? Čo si robil, kamarát?“ vyzvedala sa ho, keď sa prechádzal medzi sliepkami. Ivan prestal zobať zrno a priletel až k Adélke. Adélka vytiahla z vrecka rožok a začala mu ho drobiť na malé kúsky. Keď to všetko pozobal, vzlietol k Adélke a sadol si jej na plece. A hlasným „KRÁ, KRÁ“ Adélke odpovedá na jej otázky. Tak sa tam rozprávali ešte hodinu, kým mamička nezavolala: „Adélka, poď už domov!“ „Tak ahoj, Ivánko, už musím ísť, povieš mi to všetko zase až zajtra“.

Adélka pohladkala havrana po perí a zložila si ho z ruky. Ivan vzlietol k nebu, s hlasným „KRÁ, KRÁ“ zamával krídlami Adélke na pozdrav a odletel na pole za ostatnými havranmi. Tak to išlo každý deň. Adélka každé popoludnie pospiechala za svojím kamarátom, aby sa s ním potešila. Jedného rána napadol prvý sneh a Adélka svojho kamaráta vyzerala márne.

„Niečo sa mu, ocko, muselo stať. Už dva dni neprišiel!“ strachovala sa. „Poď, pôjdeme ho hľadať!“ „Adélka, možno našiel niečo dobré na poli a na teba trochu pozabudol,“ upokojuje ju mamička. Adélka sa o Ivana bála, nedbala na mamičku a len čo prestalo husto snežiť, bežala ho volať ku kurníku. „Určite priletí zajtra,“ volá na ňu z okna ocko. „Teraz poď domov sa zohriať a už ho nevolaj!“ Adélka smutne odišla zo záhrady domov a doma ešte oknom vyzerala, či Ivana neuvidí priletieť.

Na druhý deň ráno bola sobota. Biely sneh na poliach sa trblietal a v svetle slniečka čaril nádherné trblietky. Vonku začalo mrznúť. Na cestách začal primŕzať mokrý sneh a zo strešných odkvapov viseli dlhé cencúle. Adélka ani neraňajkovala a bežala von.

„Adélka, počkaj, pôjdem s tebou!“ volal ocko a podával jej čiapku, ktorú si zabudla vziať. A tak išla Adélka s ockom hľadať kamaráta Ivana. Hľadali všade, okolo dvorčeka, na lúke, ale havran Ivan akoby sa prepadol do zeme. „Poď, Adélka, ešte pôjdeme do lesa, ale potom sa už musíme vrátiť, aby sa o nás mamička nebála.“ Adélka prikývla a volala Ivanovo meno celou cestou až k lesu. A potom ho uvidela. Ležal tam na zemi pri pni. „Ocko, pozri, tam je!“ zakričala Adélka a bežala za svojím opereným kamarátom. Ivan tam ležal na zemi s poraneným krídlom. „Musela ho napadnúť líška alebo nejaké iné zviera,“ zamyslene usúdil ocko. Ale Ivan bol živý, a to bolo pre Adélku to najdôležitejšie. Ocko zabalil Ivana do svojej čiapky a rýchlym krokom pospiechali domov. Mamička už ich oboch netrpezlivo vyzerala z okna. „Máme ho!“ volala na ňu Adélka. „Je zranený, treba ho odviezť k veterinárovi,“ vysvetľuje mamičke ocko.

Adélka bleskovo raňajkovala a už išli k veterinárovi. Pán doktor dal Ivanovi na krídlo dlahu a hovoril, že to zranenie nie je až také vážne. Keby tam ale v tej zime ležal ešte hodinu, určite by to neprežil. Adélka sa o Ivana celú zimu dobre starala. Ivan sa uzdravoval každým dňom. Neskôr ho už Adélka nemala doma v izbe v klietke, ale zatvárala Ivana na noc k sliepkam do kurníka. Ivan zatiaľ nelietal, len skákal. Jeho krídlo sa každým dňom uzdravovalo a silnelo. Až sa stalo, že Ivan začal rýchlo mávať oboma krídlami, akoby chcel letieť.

Jedného dňa sa roztopili aj zvyšky snehu na kopcoch a havrany na poliach sa zhlukovali do húfov. Adélka pospiechala zo škôlky domov a bežala sa na dvorček pozrieť, či už neodletel aj jej kamarát. On ale neodletel, čakal na Adélku, aby sa s ňou rozlúčil. Adélka si svojho opereného kamaráta vzala na ruky, pohladkala ho po jeho čiernej hlave a vyhodila do vzduchu. Ivan vzlietol hore do oblakov, kde vo vzduchu ešte zamával svojej kamarátke na pozdrav.

Adélka za ním zavolala: „A budúcu zimu sa k nám zase vráť!“ Havran jej na súhlas odpovedal hlasným „KRÁ, KRÁ“ a letel na pole k ostatným havranom.

A bola jar, vzduch voňal, tráva sa zazelenala a na lúkach rozkvitli snežienky. Havran Ivan sa mal vo svojej rodnej zemi veľmi dobre. A na svoju kamarátku Adélku nikdy nezabudol.