Modrovous

V jednom hlbokom čiernom lese žil v jednom dome muž, ktorý mal troch synov a krásnu dcéru. Jedného dňa pricestoval k jeho domu zlatý koč ťahaný šesťzáprahom a sprevádzaný množstvom sluhov. Vystúpil z neho kráľ a požiadal muža, aby mu dal svoju krásnu dcéru za ženu. Otec sa zaradoval, že má dcéra také šťastie, a tak bez váhania súhlasil. Veď aj nebolo čo takémuto nápadníkovi vytknúť; azda len to, že jeho plnovous mal modrú farbu, takže sa z neho človek vždy trocha zľakol, keď naňho pozrel. Spočiatku sa ho zľakla aj nevesta a zdráhala sa na takúto svadbu prikývnuť, ale po otcovom presviedčaní nakoniec súhlasila. Lenže pretože ju ten čudný strach neopustil, išla za svojimi bratmi, vzala ich nabok a povedala: „Milí bratia, keď ma započujete volať o pomoc, nech ste kdekoľvek, nechajte všetko a poponáhľajte sa za mnou.“ To jej bratia radi sľúbili a na rozlúčku ju pobozkali: „Maj sa pekne, milá sestra. Len čo započujeme tvoje volanie o pomoc, skočíme na kone a hneď sme pri tebe.“ Potom dievča nasadlo do koča k Modrovousovi a odišli. Na zámku bolo všetko také vznešené a plnili jej každé želanie. Veru, bola by naozaj šťastná, len keby si mohla zvyknúť na kráľov modrý plnovous; ale vždy, keď ho uvidela, zmocnila sa jej hrôza.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, nemilosrdne a bez prestania.

Jedného dňa Modrovous povedal: „Musím sa vydať na cesty, tu máš kľúče od celého zámku, môžeš všetko otvoriť a poprezerať si to, len tú komnatu, ku ktorej patrí tento zlatý kľúčik, ti zakazujem, ak ju otvoríš, bude ťa to stáť život.“ Kráľovná vzala kľúče a sľúbila mužovi poslušnosť. Keď odišiel, prechádzala sa po zámku a otvárala jedny dvere za druhými a videla toľko bohatstva a nádhery, akoby to niekto zniesol z celého sveta. Nakoniec zostala len tá zakázaná komnata, ktorej kľúč bol zo zlata, a preto si myslela, že je tam ukryté to najcennejšie na svete, a začala ju trápiť zvedavosť. Radšej by nevidela všetko to ostatné, len keby vedela, čo je v tej zakázanej komnate. Nejaký čas svojej zvedavosti odolávala, ale tá bola nakoniec silnejšia, a tak jedného dňa vzala zlatý kľúč a šla k dverám. „Kto by to videl, že som ich otvorila?“ povedala si: „Len tam nakuknem.“ Len čo sa však dvere otvorili, vytiekol jej v ústrety prúd krvi a na stenách viseli mŕtve ženy, z niektorých ostali už len kostry. Tak strašne sa zľakla, že dvere okamžite zabuchla, no pritom jej kľúč vypadol z ruky a spadol do krvavej mláky. Ihneď ho zodvihla a chcela ho očistiť, ale bolo to márne, keď ho na jednej strane vyčistila, objavila sa krv na druhej; celý deň skúšala všelijaké veci, ale bolo to márne, krvi sa nezbavila.

Na druhý deň sa Modrovous vrátil a prvé, čo urobil, bolo, že od nej žiadal kľúče. Kráľovnino srdce búšilo, keď mu podávala zväzok kľúčov, lebo dúfala, že si nevšimne, že zlatý kľúč chýba. Ale kráľ ich všetky spočítal, a keď skončil, povedal: „Kde je ten od tajnej komnaty?“ Pritom sa jej díval do tváre, až očervenela a povedala: „Je niekde hore, založila som ho, ráno ho nájdem.“ „Choď radšej hneď, milá žena, budem ho ešte dnes potrebovať!“ „Ach, chcela som ti povedať, že som ho stratila niekde v sene, musím ho najprv nájsť.“ „Nestratila si ho!“ povedal Modrovous hrozivo: „Schovala si ho, aby zmizli krvavé škvrny, lebo si prekročila môj zákaz! Ale teraz sa dovnútra pozrieš, aj keď asi nechceš!“

Potom musela úbohá kráľovná priniesť kľúč, na ktorom boli škvrny od krvi. „Teraz sa priprav na smrť, zomrieš ešte dnes,“ povedal Modrovous, doniesol si veľký nôž a viedol ju do Krvavej komnaty. Kráľovná prosila: „Dovoľ mi pred smrťou sa pomodliť.“ „Choď, ale ponáhľaj sa, nebudem tu na teba dlho čakať.“ Tak bežala hore po schodoch do svojej komnaty a z okna volala, ako najhlasnejšie vedela: „Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ Tí práve sedeli v lese a popíjali chladivé víno, keď ten najmladší povedal: „Zdá sa mi, že som počul hlas našej sestry. Na kone! Musíme jej pomôcť!“ Tak bratia vyskočili na kone a uháňali ako búrka za sestrou.

Zúfalá kráľovná zatiaľ kľačala na kolenách a modlila sa, keď tu zdola zavolal Modrovous: „Tak čo, si už hotová?“ Počula, ako si dole o schod brúsi nôž, vyzrela von, ale v diaľke nevidela nič, len prach zvírený kopytami koní. Tak zavolala ešte raz: „Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ A Modrovous opäť zavolal: „Ak hneď neprídeš, tak si po teba prídem, nôž mám už nabrúsený!“ Opäť vyzrela von a uvidela svojich troch bratov, ako uháňajú poľom, akoby leteli vtáky, a tak zavolala v najvyššej núdzi tretíkrát a z celej sily: „Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ A najmladší brat bol už tak blízko, že mohla počuť jeho hlas: „Len pokoj, sestra, ešte okamih a sme pri tebe.“ Modrovous však zavolal: „Už si sa modlila dosť, nebudem dlhšie čakať, ak neprídeš, idem si po teba!“ „Ach, ešte sa musím pomodliť za svojich troch bratov!“ Ale na to kráľ nedbal, vyšiel po schodoch hore, úbohú kráľovnú schmatol a vliekol ju dolu.

Práve ju chytil za vlasy a chcel jej vraziť nôž do srdca, keď bratia vyrazili dvere a vrútili sa dnu. Sestru mu vytrhli z rúk a potom vytasili svoje šable a zabili ho. Mŕtveho Modrovousa zavesili do Krvavej komnaty k ostatným ženám, ktoré zabil. Sestru potom vzali so všetkými Modrovousovými pokladmi domov.