Ako strýko Jarda lovil motýle

Poviem vám príbeh o tom, ako jeden strýko nepočúval rady skúsenejšieho. Ten strýko, povedzme mu Jarda, býval tu v Čechách. Jedného dňa však dostal list z ďalekej Afriky. Písal mu jeho kamarát. Zvedavo list otvoril. Stálo tam: „Ahoj Jarda, pozývam ťa na prázdniny k nám do pralesa. Príď, bude sranda. Veľmi sa na teba teším.“ Kto by odolal takému pozvaniu! Jarda si zbalil svojich päť sliviek a uháňal na letisko, až sa mu za pätami prášilo. Za pár dní už bol u kamaráta v pralese. Tam to bolo super. Jazdili na slonoch, chodili na prechádzky do pralesa, potápali sa v mori a robili kopu ďalších úžasných vecí. A Jarda mal navyše takú zvláštnu záľubu: bol entomológ. Aby som vám vysvetlil, čo to znamená: Všade, kde bol, chytal chrobáky a motýle. Mal ich doma už veľa, a tak sa tešil, že z pralesa pribudne veľa nových kúskov. Jardov kamarát mal veľkú plantáž. Viete, čo je to plantáž? To je taká veľmi veľká záhrada, kde rastú iba ovocné stromy. Žiadna tráva ani zelenina, iba ovocné stromy. Tu rástli sladučké pomaranče. Šťava z nich kvapkala, tak boli prezreté. A tá vôňa! Vôňa lákala množstvo motýľov a chrobákov, ktoré Jardu veľmi zaujímali. Prečo asi boli pomaranče prezreté? Prečo ich nikto nezbieral? Čo myslíte? Nebolo to tým, že by niekto bol lenivý. Malo to zvláštny dôvod. V pralese totiž býval lev. Nebol to hocijaký lev. Mal tiež takú zvláštnu záľubu, aj keď trochu inú ako Jarda. Lovil ľudí. Zistil totiž, že ľudia utekajú oveľa pomalšie ako antilopa alebo zebra. Nemusel sa až tak namáhať, a tak ich zhltol už osemdesiat. Viete, koľko je osemdesiat? To je asi toľko, ako všetci strýkovia a tety tu v sále (a možno ešte trochu viac). Takémuto levovi sa hovorí ľudožrút. A tak keď Jarda povedal, že pôjde na plantáž chytať chrobáky a motýle, jeho kamarát zbledol od hrôzy a povedal Jardovi, čo sa tam deje. Jarda dostal varovanie, aby na plantáž nikdy nechodil sám a bez pušky. Jarda sa len smial. Naposledy videl leva v zoologickej záhrade a v duchu si hovoril, že kamarát veľmi preháňa. A veď lev nežije v pralese a nežije sám, ale vo svorke. To je zasa nejaká táraninka domorodcov, povedal si. A tak sa zavčasu ráno vytratil na plantáž sám a bez pušky. To bol pohľad pre entomológovo srdce! Všade bolo množstvo motýľov, chrobákov, vôní! Chrobáky hodovali na spadnutých pomarančoch. ‚Úplný raj,‘ pomyslel si Jarda a na žiadneho leva si ani nespomenul. Chcel hlavne chytiť veľkého zelenomodrého chrobáka, ktorý žil len tu. Mal už pekný rad úlovkov, keď ho zrazu uvidel! Koho? Predsa svojho vytúženého chrobáka! Bzučal vzduchom Jardovi nad hlavou, ale na zem sa mu veľmi nechcelo. Nakoniec si sadol na strom. Jarda ešte chvíľu čakal, ale nie - neostalo mu nič iné, než vyliezť za ním na strom. Opatrne sa k nemu približoval a chmat! Mal ho. Jarda nevedel, či má od radosti skákať alebo sa zblázniť, ale na strome sa veľmi skákať nedá, však... Keď sa tam na strome tak rozplýval, začal mať zrazu zvláštny pocit. Poznáte to, keď sa vám zrazu zdá, že vás niekto odniekiaľ sleduje. Jarda sa zbystril. Zavolal: „Je tu niekto?“ Nič. Rozhodol sa zliezť zo stromu, lebo cez konáre zle videl. Už stál na poslednej vetve, keď mu oči skĺzli do krovia kúsok od stromu a od hrôzy na vetve skamenel. Z krovia trčala veľká levia hlava s vyceranými tesákmi a zelené oči sa na neho uprene pozerali. Správny lev, keď vidí človeka, uteká. Tento sa pohol, ale zlým smerom. K Jardovi. Bol to ten lev ľudožrút! Jardovi sa od hrôzy roztriasli kolená, zuby mu drkotali o seba a nepotreboval ani gél na vlasy, tak mu vlasy stáli od hrôzy. Od strachu ani nevedel, že šplhá zase hore. Keď lev videl, že mu obed uteká, vyštartoval a skočil. Namiesto do Jardovej nohy sa zahryzol akurát do kôry. Tá mu veľmi nechutila. So zlostným vrčaním pomaly skĺzol po kôre dole na zem. „Ešte šťastie, že levy nevedia liezť na strom,“ napadlo Jardu. Lenže lev bol trpezlivý. Chvíľu strom obchádzal a vrčal, potom sa však rozhodol neunavovať sa, uvelebil sa pod stromom a s upretým pohľadom čakal, kedy mu trasúca sa desiata spadne dole. Jarda sa držal tenkej vetvičky v korune a dúfal, že sa pod ním nezlomí. Bol síce zatiaľ v bezpečí, ale nemal pušku ani vysielačku, a tak mu neostávalo nič iné, než dúfať, že ho kamarát bude hľadať. Záchrana prišla až večer. Kamaráta napadlo, kde by mohol byť, a prišiel po neho džípom. Nikde ho však nevidel, a tak zatrúbil, aby ho Jarda počul. Trúbenia sa lev tak ľakol, že uháňal späť do pralesa. Jarda sa ešte radšej trikrát obzrel a potom opatrne zliezol na strechu auta a strešným okienkom dovnútra. Celý roztrasený potom kamarátovi rozprával, ako naňho celý deň čakal pod stromom lev, ktorý si ho vybral za desiatu.