Husiarky plačú perly

Bola raz jedna staručká matka, ktorá žila s kŕdľom bielych husí na samote v horách, kde mala malú chalúpku. Tá samota bola obklopená hlbokým lesom a každého rána vzala starenka barlu a pokuľhávala do lesa. Bola to však matka celkom čulá, viac, než by človek na jej vek čakal, zbierala trávu pre svoje husi, trhala divé lesné plody, kam len rukami dočiahla, a všetko to nosila na chrbte domov. Bolo až na počudovanie, aké ťažké bremená zo zeme dvíhala a svižne s nimi potom k domovu cupitala.
Keď niekoho stretla, srdečne ho pozdravila:
„Dobrý deň, milý pane, dnes máme krásne počasie. Áno, čudujete sa, že vlečiem toľko trávy, ale každý musíme niesť svoje bremeno.“
Ľudia ju veľmi radi nestretávali a radšej ju obišli, a keď jej otec s chlapcom prišli do cesty, vtedy povedal otec potichu:
„Daj si pozor na túto starenu, tá má za ušami, je to iste čarodejnica.“
Jedného rána išiel tým lesom pekný mladý muž. Slniečko jasne svietilo, vtáci spievali a cez lístie vial svieži vetrík a jinoch sa z toho tešil. Žiadneho človeka cestou nestretol, až zrazu zbadal čarodejnicu, ako kľačala na zemi a kosákom žala trávu. Vedľa nej ležala trávnica, na ktorú svoj náklad ukladala, a opodiaľ stáli dva koše, ktoré boli naplnené planými jablkami a hruškami.
„Ale matka,“ povedal, „ako to chcete všetko odniesť?“
„Ja to musím odniesť, mladý pane,“ odvetila mu. „Deti bohatých ľudí to nepotrebujú, ale u sedliakov sa hovorí, na svoj krivý chrbát sa neobzeraj.“
„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýtal sa jej mladík.
„Vy máte ešte rovný chrbát a mladé nohy. Pre vás to bude ľahké. A môj dom nie je odtiaľto ďaleko, stojí na jednej pastvine na tej hore. Vyskáčete tam ako kamzík.“
Ten mladík sa nad starenkou zľutoval.
„Aj keď môj otec nie je žiadny sedliak,“ odvetil, „ale bohatý gróf, a ja som jeho syn Tomáš. Myslím však, že čo dokážu sedliaci, s tým si poradím aj ja.“
„No môžete to skúsiť,“ povedala mu starenka, „jedna hodinka rýchlej chôdze, čo to pre vás je? Ešte tu tie jablká a hrušky musíte vziať, mladý pane.“
Teraz sa to Tomášovi videlo trochu podozrivé, keď počul o hodine chôdze, ale starenka mu nedala čas na rozmýšľanie, na chrbát mu nasadila trávnicu a do rúk strčila oba koše.
„Vidíte, je to celkom ľahké,“ povedala mu.
„Kdeže, nie je to ľahké,“ povedal Tomáš a zahrimasil sa, „tá trávnica ma tlačí, ako keby bola plná kameňov, a tie jablká a hrušky vážia, ako by boli z olova, sotva dych popadám.“
Mal chuť všetko to znova položiť, ale starenka ho nenechala.
„Pozrime sa!“ povedala posmešne. „Mladému pánovi sa nechce niesť, čo stará žena často vláči. Pekné slová má poruke, ale keď sa to vezme vážne, myslí na útek.“
„Čo tu stojíte?“ pokračovala vo svojom nárekaní. „A váhate? Hýbte kosťami, nikto vám ten ranec nezloží.“
Kým šli po rovnej ceste, nejako to išlo, ale keď začali stúpať na tú horu a kamene sa mu kotúľali pod nohami dolu, akoby boli živé, to už bolo nad jeho sily. Na čele mal kvapky potu, čoskoro mu bolo horúco, čoskoro zasa zima, ako mu ten pot stekal po chrbte.
„Matka,“ povedal, „ja už nemôžem ďalej, chcem si trochu odpočinúť.“
„Nič také!“ odpovedala mu starena:
„Až tam dorazíme, môžete si odpočinúť, ale teraz musíme ísť ďalej. Kto vie, čo dobré vám to prinesie.“
„Starena, ty si bezočivá!!“ povedal gróf a chcel trávnicu zhodiť dolu, ale snažil sa zbytočne, visela mu na chrbte pevne, akoby mu prirástla. Otáčal sa a krútil sa, ale zbaviť sa jej nemohol. Starena sa mu smiala a veselo poskakovala okolo neho o barličke.
„Nehnevajte sa, milý pane,“ povedala. „Ste v tvári červený ako kohút. Noste to bremeno trpezlivo, až dorazíme domov, dám vám dobrú odmenu.“
Čo mohol Tomáš robiť? Musel sa podriadiť svojmu osudu a trpezlivo sa vliecť za starenou. Ona vyzerala čoraz sviežejšie a jeho bremeno bolo čoraz ťažšie. Vtom zrazu, skôr než sa nazdal, vyskočila hore na trávnicu a usadila sa tam, bola síce vyschnutá ako latka z plota, ale vážila viac ako tučná sedliacka slúžka. Tomášovi sa podlomili kolená, ale keď nechcel ísť ďalej, šľahala ho po nohách prútom a žihľavou. Za neustálych vzdychov nakoniec vystúpil hore a dorazil ku starenkinmu domu, kde by sa najradšej rovno zrútil na zem.
Keď husi zazreli starenku, roztiahli krídla do strán, pretiahli krky dopredu a bežali jej naproti a kričali:
„Ga, ga, ga, ga.“
Uprostred kŕdľa kráčala s prútom postarná Trulla, silná a veľká, ale škaredá ako noc.
„Matka,“ povedala starene, „čo sa vám stalo, že ste bola tak dlho preč?“
„Chráň Boh!“ odpovedala ona. „Mne sa nič zlé nestalo, naopak, tento milý pán mi niesol moje bremeno. Vďaka ti, pane. Keď som bola unavená, vzal ma dokonca na chrbát, takže cesta mi nebola dlhá, veselo mi ubiehala a zažili sme kopu zábavy.“
Konečne sa starena zosunula dolu, zobrala Tomášovi trávnicu z pliec a koše z rúk a pozerajúc sa na neho priateľsky, povedala:
„Teraz si sadnite na lavicu pred dverami a odpočiňte si. Svoju odmenu ste si poctivo zaslúžil a ona tu bude hneď.“
A povedala husiarke:
„Choď do domu, moja dcérka, to sa nehodí, aby si tu s mladým mužom zostala sama, človek nesmie liať olej do ohňa, ešte by sa do teba zamiloval.“
Gróf nevedel, či sa má tomu smiať alebo plakať.
„No, to je teda vec,“ pomyslel si, „aj keby bola o tridsať rokov mladšia, moje srdce by zostalo v pokoji.“
Zatiaľ starena maznala a hladkala svoje husi ako deti a potom vošla s dcérou do domu. Tomáš sa natiahol na lavicu pod jednu divú jabloň. Vzduch bol čerstvý a svieži, naokolo sa rozprestierala zelená lúka, rozkvitnutá prvosienkami, divokým tymianom a tisíckou iných kvetov, stredom žblnkal potôčik, ligotal sa na slnku, biele husi sa prechádzali sem a tam alebo sa čvachtali vo vode.
„Je tu naozaj prekrásne,“ povedal si Tomáš. „Ale ja som taký unavený, že nemôžem udržať oči otvorené, trochu si pospím. Snáď mi žiadny vietor neodfúkne nohy od tela, lebo ich mám vyschnuté ako podpálku.“
Len čo sa chvíľku prespal, prišla starena a zobudila ho.
„Vstaňte, tu nemôžete zostať,“ povedala mu. „Veru som ti to trochu okyslila, ale životom si nezaplatil. Teraz ti chcem zaplatiť ja, peniaze a iné bohatstvo nepotrebuješ, tu máš niečo iné.“
A strčila mu do ruky škatuľku, ktorá bola ozdobená jediným smaragdom.
„Dobre ju opatruj!“ kládla mu na srdce. „Prinesie ti šťastie.“
Tomáš vyskočil a pocítil, že je osvieţený a opäť pri sile, tak starene poďakoval za dar a vydal sa na cestu bez toho, aby jej krásnu dcérku ešte zazrel. Keď mal už poriadny kus cesty za sebou, ešte počul z diaľky veselý husí krik.
Tri dni blúdil Tomáš v divočine, kým konečne našiel cestu von. Prišiel do veľkého mesta, a pretože tam nikoho nepoznal, zaviedli ho na kráľovský zámok, kde kráľ a kráľovná sedeli na tróne. Mladý gróf padol na kolená a vytiahol z torby škatuľku so smaragdom a položil ju kráľovnej k nohám. Ona ho vyzvala, aby vstal a škatuľku jej podal. Len čo ju však otvorila a pozrela dovnútra, zosunula sa ako mŕtva na zem.
Tomáša schmatli kráľovskí strážcovia a chceli ho hneď viesť do väzenia, vtedy kráľovná otvorila oči a vykríkla, aby ho pustili a všetci odišli preč, že sa s ním chce rozprávať osamote.
Keď boli s kráľovnou osamote, začala horko plakať a povedala:
„Načo mi je sláva a bohatstvo, ktorým som obklopená, keď sa každého rána prebúdzam do trápenia a bolesti? Mala som tri dcéry, tá najmladšia bola najkrajšia, taký zázrak by ste v celom svete hľadali. Bola biela ako sneh, ružová ako jabloňový kvet a jej vlasy žiarili ako slnečné lúče. Keď plakala, nepadali jej z očí slzy, ale čisté perly a drahokamy.
Keď mala pätnásť rokov, vtedy ju kráľ dal spolu s jej sestrami zavolať pred trón. Mali ste vidieť, ako sa ľudia pozerali, keď tá najmladšia vošla, ako keby vyšlo slnko.
A kráľ povedal:
„Moje dcéry, neviem, kedy príde moja posledná hodina, a chcem už dnes určiť, kto má byť mojím nástupcom. Všetky ma máte rady, ale tá, ktorá ma má rada najviac, tej bude patriť trón.“
Každá ho uistila, že ho miluje.
„Netrápte ma,“ odvetil im kráľ:
„A prezraďte mi, ako čo ma milujete.“
Vtedy tá najstaršia povedala:
„Milujem ťa, otec, ako najsladší cukor.“
Tá druhá povedala:
„Ja ťa milujem ako svoje najmilšie šaty.“
Ale tá tretia mlčala. Vtedy sa jej otec spýtal:
„A ty, moja najmladšia? Moje najmilšie dieťa, ako ma ty miluješ?“
„Neviem,“ odpovedala, „na nič podobné vo svojom živote neviem prísť.“
Ale otec na ňu naliehal, že musí niečo predsa len pomenovať, až ona konečne povedala:
„Ani to najlepšie jedlo mi nechutí bez soli, milujem ťa teda ako soľ, otec.“
Ale keď to kráľ započul, veľmi sa nahneval.
„Keď ma miluješ ako soľ, tak ja ti tvoju lásku soľou zaplatím !!!“
Kráľ rozdelil ríšu medzi tie dve staršie, ale tej najmladšej nechal naplniť vrece soľou a zavesiť jej ho na chrbát. Dvaja paholkovia ju potom museli zaviesť do hlbokého lesa.
My sme zaň všetci prosili a o milosť žobronili,“ pokračovala kráľovná, „ale kráľovým hnevom nič nemohlo pohnúť. Ona plakala, keď nás opúšťala, celá cesta bola perlami, ktoré jej padali z očí, posiata.
Kráľa potom čoskoro jeho veľký hnev opustil, dal to úbohé dieťa hľadať po celom lese, ale nikto ju nemohol nájsť. Aj keď som si myslela, že ju divá zver roztrhala, predsa som nepojala smrteľný zármutok, lebo som sa mnohokrát utešovala nádejou, že je ešte nažive a že sa v nejakej jaskyni ukryla alebo u zľutovných ľudí našla prístrešie. Ale vedzte, že keď som vašu smaragdovú škatuľku otvorila, vnútri ležala perla, úplne rovnaká ako tá, ktorá mojej dcére z očí padala. Iste si viete predstaviť, ako sa v tom okamihu moje srdce zachvelo. Môžete mi povedať, ako ste k tej perle prišli?“
Tomáš rozprával, že ju dostal od starenky v lese, a že by sa mu nebolo tak strašne darilo, keby to iste nebola čarodejnica, ale o jej dcére nevedel ani o nej nepočul.
Kráľ i kráľovná sa rozhodli, tú starenu vyhľadať, dúfali, že kde sa perla nachádzala, tam musia mať aj nejaké správy o ich dcére.
Starena v tom čase sedela v chalupe pri svojom kolovrate a priadla. Čoskoro sa úplne zotmelo, a trieska, ktorá dolu v krbe horela, vydávala len skúpe svetlo. Zrazu sa vonku rozľahol krik, to husi prišli z pastvy a nechali sa počuť hlasným gágotom. Čoskoro potom vošla dnu aj dcéra. Ale starena sa jej sotva poďakovala a len kývla hlavou.
Dcéra si sadla tiež ku kolovratu a začala priasť niť čulo ako mladé dievča. Tak sedeli obe asi dve hodiny, ani spolu neprehovorili. Vtom čosi zašuchotalo za oknom a dve ohnivé oči civeli dnu. To bola jedna stará sova, ktorá trikrát zahúkala.
Starena na okamih zdvihla oči a povedala:
„Je čas, dievka, v túto hodinu von vychádzaš. Vykonaj svoju prácu.“
Trulla vstala a vyšla von. Kampak išla? Cez lúky stále ďalej a ďalej do doliny. Nakoniec prišla k jednému prameňu, pri ktorom stáli tri storočné duby. Okrúhly mesiac sa vyhupol nad horu a bol taký jasný, že by mohol človek na zemi hľadať špendlík.
Trulla si stiahla kožu, ktorú mala na tvári, a sklonila sa k prameňu a začala sa umývať. Keď bola hotová, ponorila do vody aj tú kožu a potom ju položila na lúku, aby sa na mesačnom svetle vybielila a uschla. Ale ako sa Trulla zmenila! To človek nevidel!
Sivý vrkoč odpadol a vyvalila sa záplava zlatých vlasov a pokryla celú jej postavu ako zlatý plášť. Akoby vyšlo slnko. A jej oči sa leskli a trblietali ako hviezdy na nebi, líca sa skveli v jemnom rumenci ako jabloňové kvety.
Ale to prekrásne dievča bolo smutné. Posadilo sa a horko plakalo. Jedna slza za druhou sa drala z jej očí a kotúľala sa cez dlhé vlasy na zem. Tak sedela a bola by sedela ešte dlho, keby zrazu vo vetvách opodiaľ stojaceho stromu niečo nezašuchotalo a nezašramotilo.
Vyskočila ako postrelený jelienok. Mesiac práve zakryl čierny mrak a v tom okamihu si natiahla dievčina starú kožu a tá žiara zmizla, akoby ju sfúkol vietor.
Trasúc sa ako osikový list bežala späť domov. Starena stála pred dverami a dcéra jej chcela všetko vypovedať, čo sa jej bolo prihodilo, ale starena sa priateľsky usmiala a povedala:
„Všetko viem.“
Zaviedla ju do izby a zapálila ďalšiu triesku. Ale nesadli si ku kolovratu, ale starenka schmatla metlu a dala sa zametať a čistiť.
„Musí tu byť čisto a upratané,“ povedala dievčaťu.
„Ale, matka,“ odvetilo dievča, „prečo pracujete v tejto neskorej hodine? Čo máte v úmysle?“
„Vieš vôbec, koľko je hodín?“ odvetila jej starena.
„Ešte nie je polnoc,“ odpovedalo dievča. „Krátko pred jedenástou.“
„Nespomínaš si?“ pokračovala starena. „Je to práve tri roky, čo si ku mne prišla. Tvoj čas vypršal, nemôžeme spolu už dlhšie zostať.“
Dievča sa zľaklo a spýtalo sa:
„Ach, milovaná matka, chcete ma vyhnať? Čo si počnem? Nemám žiadnych priateľov, žiaden domov, kam by som sa mohla podieť. Ja som vždy urobila, čo ste si priali, a vy ste boli vždy spokojná, neposielajte ma teraz preč.“
Ale starena dievčaťu, čo bude ďalej, nepovedala.
„Moje bývanie tu končí,“ povedala jej, „ale predtým, než odídem, musí byť dom a izba čisté, preto ma nezdržiavaj od práce. Kvôli sebe sa neboj, ty prístrešie, kde budeš bývať, nájdeš a s odmenou, ktorú som ti pripravila, budeš tiež spokojná.“
„Ale povedzte mi, čo sa deje?“ spýtalo sa dievča opäť.
„Ešte raz ti vravím, nevyrušuj ma v práci. Už ani slovo! Choď do svojej komôrky, zlož si z tváre tú kožu a obleč si hodvábne šaty, aké si mala, keď si ku mne prišla, a potom čakaj v komôrke, kým ťa zavolám.“
Ale teraz sa musíme v tom rozprávaní vrátiť ku kráľovi a kráľovnej ..... Oni sa vydali spolu s mladým grófom hľadať starenu do lesa. Ale v tom lese sa odlúčili a Tomáš išiel ďalej sám.
Až druhého dňa sa mu podarilo nájsť tú správnu cestu, po ktorej kráčal do zotmenia. Vtedy došiel k jednému stromu a chcel na ňom prenocovať, lebo sa obával, že by v tej tme zablúdil. Keď mesiac ožiaril okolie, uvidel postavu, ktorá z hory schádzala. Nemala síce v ruke žiaden prút, ale Tomáš spoznal, že je to tá husiarka, ktorú predtým videl u starenky v dome.
„Oho!“ zvolal. „Tu ide jedna, a keď je čarodejnica nablízku, tá druhá určite nebude ďaleko.“
Ale ako sa čudoval, keď Trulla prišla k prameňu, kožu zvliekla a umývala sa, keď ju zahalili zlaté vlasy, bola taká krásna, že podobnú svet ešte nevidel. So zadržaným dychom vystrčil krk cez lístie, aby na tú krásu čo najlepšie videl. Ale pretože sa príliš ďaleko natiahol, alebo inú chybu urobil, vtedy nečakane pod ním zapraskala vetva a v okamihu si dievča natiahlo kožu a ako jelienok vyskočilo, a v tej chvíli aj mesiac zčernel a všetko zmizlo.
Len čo zmizla, Tomáš zliezol zo stromu a ponáhľal sa za ňou. Dlho nekráčal, keď uvidel v tme dve postavy, ako sa ponáhľajú cez lúku. Boli to stratený kráľ a kráľovná, ktorí zahliadli v diaľke svetielko chalúpky a pospiechali k nej.
Tomáš im rozprával, čo podivuhodné videl pri prameni, a oni ani nepochybovali o tom, že to bola ich stratená dcéra. Plní radosti kráčali ďalej a čoskoro prišli k chalúpke. Husi ležali všade naokolo, mali schované hlavy pod krídlami a spali, žiadna sa ani nepohla.
Pozreli sa oknom dnu a videli starenu, ako ticho sedí a priadla, pokyvovala hlavou a ich si nevšímala. Izba bola čisto upratená, akoby v nej bývali hmlistí mužíčkovia, ktorí na topánkach žiaden prach nenosia.
Ale jej dcéru nevideli. Nejakú chvíľu tam len tak nazerali, ale nakoniec nabrali odvahu a ticho zaklopali na okno. Starena akoby to bola čakala, vstala a zavolala na nich priateľsky:
„Len ďalej, ja o vás viem.“
A keď boli do izby vošli, starena povedala:
„Tú dlhú cestu ste si mohli ušetriť, keby ste svoje dieťa, ktoré je také dobré a láskavé, pred tromi rokmi neboli nespravodlivým súdom vyhnali. Tu u mňa musela tie tri roky pásť husi; nič zlé sa tu nenaučila, ale len to, aby mala vždy čisté srdce. Vy ste však boli tým strachom, či ešte žije, tiež už dostatočne potrestaní.“
Potom šla do komôrky a zavolala:
„Poď von, moja dcérka.“
Vtedy sa dvere otvorili a vyšla von kráľovská dcéra vo svojich hodvábnych šatách, so svojimi zlatými vlasmi a žiariacimi očami, a bolo to, akoby zostúpil anjel z neba.
Šla k otcovi a matke, padla im okolo krku a pobozkala ich; nemohli si pomôcť, museli plakať od radosti. Tomáš stál vedľa, a keď ho ona zbadala, zružovela jej tvár ako machová ruža, sama nevedela prečo.
Kráľ povedal:
„Milované dieťa, svoju ríšu som už daroval, čo dám tebe?“
„Ona nič nepotrebuje,“ povedala starena:
„Ja jej dám slzy, ktoré kvôli vám vyplakala. Sú to čisté perly, krajšie ako aké kedy na dne morskom boli nájdené, a majú oveľa väčšiu cenu ako celá ríša. A ako odmenu za svoju prácu dostane moju chalúpku.“
Keď to starena povedala, zmizla navždy ich očiam.
Vtedy to trochu zapraskalo v stenách, a keď sa rozhliadli, namiesto chalúpky tam stál prekrásny zámok, kráľovská tabuľa bola prestretá a sluhovia pobiehali sem a tam.
Tento príbeh ešte pokračuje, ale mojej babičke, ktorá mi ho rozprávala, zoslabla pamäť a to zvyšné zabudla.
Ja verím, že krásna kráľovská dcéra si vzala grófa za manžela, a spolu potom v tom zámku bývali, a tak dlho šťastne a požehnane žili, ako dlho si to Boh želal.
Či tie snehobiele husi, ktoré sa pri chalúpke pásli (dievča, ktoré sa stará o biele husi, muselo mať čistú a nepoškvrnenú myseľ), starena so sebou vzala, alebo im dala ľudskú podobu a ako sluhovia u mladej kráľovnej zostali, to neviem celkom iste, ale domnievam sa, že áno.
Tiež je možné, že tá starena nebola žiadna čarodejnica, ako si ľudia mysleli, ale sudička, ktorá to všetko myslela dobre. Možno to práve ona dala princeznej pri narodení ten dar plakať perly namiesto sĺz.
V našich časoch sa takéto veci nedejú, lebo by sa vďaka perlám chudobní ľudia čoskoro stali bohatými.