Motýľ

Motýľ sa chcel uchádzať o dievča, samozrejme o niektorú z pôvabných kvetiniek. Pozeral sa na ne, každá sedela tak pokojne a rozvážne na svojej stonke, ako má panenka sedieť, kým nie je zasnúbená. Ale bolo tu toľko kvetov, spomedzi ktorých si mohol vybrať, že to bolo ťažké, a motýľovi sa nechcelo vyberať a odletel k margaréte. Francúzi jej hovoria Markétka a vedia, že vie predpovedať budúcnosť. A margaréta ju aj predpovedá, keď milenci oberajú lupienok po lupienku a pri každom sa pýtajú:
„Má ma rád? ..... nemá ma rád? ..... láskou sa trápi? ..... za inou túži?“ alebo inak. Každý sa pýta svojou rečou. Motýľ sa tiež prišiel opýtať. Neoberal však lupienky, ale každý jeden pobozkal, presvedčený, že po dobrom to každý dotiahne najďalej.
„Milá margaréta Markétka!“ povedal. „Vy ste najmúdrejšia žena medzi kvetmi! Viete prorokovať! Povedzte mi, dostanem túto, či onú? A ktorá to bude? Keď to budem vedieť, môžem letieť rovno k nej a uchádzať sa o ňu!“
Ale Markétka mu vôbec neodpovedala. Nepáčilo sa jej, keď jej niekto hovoril, že je žena, veď bola predsa panna. Motýľ sa pýtal druhýkrát a tretíkrát, a keď z nej nedostal jediné slovíčko, už ho pýtanie omrzelo a rozletel sa rovno na námluvy.
Bolo skoro na jar, všade kvitlo množstvo snežienok a prvosienok. „Tie sú veľmi pekné,“ hovoril motýľ, „milé dievčatká na konfirmáciu! Ale trochu mladé.“ Ako všetci mladí muži, vyhliadal si radšej staršie dievčatá. Potom letel k veterniciam; tie mu pripadali príliš zatrpknuté. Fialky zasa príliš blúznivé. Kvety líp trochu malé a potom, majú veľa príbuzných! Jablone kvitnú na pohľad ako ruže, to je pravda, ale dnes kvitnú a zajtra opadnú, len čo zavanie vietor; to by bolo iba krátke manželstvo. Najviac mu vyhovovala fazuľa. Tá je predsa červená aj biela, jemná a bez poškvrny, a patrí k dievčatám, ktoré majú zmysel pre domov, pekne vyzerajú, a predsa sa hodia aj do kuchyne. Už sa o ňu chcel skoro uchádzať, ale v tej istej chvíli videl, ako tesne vedľa visí fazuľový struk s uschnutým kvetom na konci.
„Kto je to?“ spýtal sa.
„To je moja sestra,“ povedala fazuľa.
„Ach tak, takto budete raz vyzerať!“ To motýľa odradilo a odletel.
Cez plot viseli papraďe, veľa ich tam bolo, slečien s dlhou tvárou a žltou pleťou; tie sa motýľovi nepáčili. Ale čo sa mu teda páčilo? Spýtajte sa ho!
Uplynula jar, ušlo leto a nastala jeseň; a motýľ si stále ešte nevybral. Kvety sa začali obliekať do najkrajších šiat, ale čo to bolo platné, keď nemali svieži, voňavý peľ mladosti. Srdce predsa v starobe potrebuje vôňu, a tú georgína veľmi nemá. Tak sa vybral motýľ za mätou.
„Tá nemá síce kvet, ale je celá kvetom, vonia od koreňa po vrchol, voňavý je každý jej lístok. Tú si vezmem!“
A tak sa konečne vybral naozaj na námluvy.
Mäta však pokojne stála, celkom stuhla, a nakoniec povedala:
„Priateľstvo, ale nič viac! Ja som stará a Vy tiež, mohli by sme dobre žiť jeden pre druhého. Ale vydávať sa, to nie! Nebudeme predsa vo svojom vysokom veku ostatným za bláznov!“
Tak teda nedostal motýľ žiadnu. Hľadal príliš dlho, a to sa nemá robiť. Stal sa z neho starý mládenec.
Bolo už neskoro na jeseň, pršalo a vietor studene fúkal starým vŕbam na chrbát, až v nich praskalo. Nebolo radno vyletieť v letných šatách, to je potom neskoro piť Rehoru, ako sa vraví. Motýľ tiež nelietal vonku, ale dostal sa náhodou pod strechu, do izby, kde v kachliach plápolal oheň a kde bolo teplo ako v lete. Mohol žiť, ale povedal:
„Žrať nestačí, treba mať slnko, slobodu a malú kvetinku!“
A vzlietol k oknu, zbadali ho, obdivovali, a nakoniec napichli na špendlík a uložili do skrinky so vzácnosťami; viac pre neho urobiť nemohli.
„Teraz sedím na stonke celkom ako kvety,“ hovoril motýľ. „Ale že by to bolo nejako zvlášť príjemné, to nie! To je iste podobné, ako keď sa niekto ožení a sedí už pevne na jednom mieste!“ Tým sa motýľ utešoval.
„Toto je zlá útecha,“ povedala kvetina v kvetináči.
„Izbovým kvetinám sa nedá príliš veriť,“ uvažoval motýľ, „veľmi sa stýkajú s ľuďmi.“