Dvojčatá

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná, tí nemali žiadne deti, a boli preto obaja veľmi smutní. Raz keď spolu pozerali z okna, prišla sem jedna stará žena so siedmimi deťmi, jedno menšie ako druhé, a to najmenšie nosila na ruke; prosila, aby jej niečo dali, že nemá tým deťom čo dať jesť. Tu sa tá kráľovná rozplakala a plakala, až jej srdce usedalo; a keď sa jej tá žena pýtala, prečo plače, povedala:
„Ako by som neplakala, keď ťa vidím so siedmimi deťmi a nemáš im čo dať jesť, a ja by som im mala čo dať jesť a nemám ani jedno dieťatko!“
Tá žena jej vraví:
„Neplačte, pani kráľovná! Vy si môžete ľahko k deťom pomôcť. Pán kráľ má rybník a v ňom rýb dosť. Nech dá jednu vyloviť a vy si ju uvarte a jedzte; čo nezjete, dajte kobyle, a čo kobyla nezje, dajte suke, a čo suka nezje, tie kostičky zakopte do záhrady.“
Keď potom prišiel čas, kráľovná dostala dvoch krásnych synčekov, kobyla dostala dve žriebätká bieloušiky, suka dvoch psíkov hnedúšikov a v záhrade vyrástli dva prútiky ako dva mečíky samorasty. Tí dvaja synovia kráľovičovia rástli, ale nie tak ako iní ľudia pomaly rastú: keď mali rok, boli ako sedemroční chlapci; keď mali dva roky, boli ako chlapci, čo majú štrnásť rokov, a keď mali tri roky, boli už dospelí ako iní dvadsaťjedenroční mládenci; a boli jeden k druhému takí podobní, že ani kráľ otec jedného od druhého nevedel rozoznať.
Keď už boli takto dorastení, šli k otcovi a povedali:
„Otče, my pôjdeme do sveta!“
„Choďte,“ povedal kráľ, „aby ste niečo skúsili a niečomu sa naučili.“
Tak dobre. Každý si vzal jedného koňa Bielouša, jedného psa Hnedúša a jeden meč Samorast; potom si sadli na Bieloušov a išli, a išli stále, až prišli do jedného hustého lesa. V tom lese stál veľký dub a pred tým dubom sa cesta rozchádzala na dve strany: jedna šla vpravo, druhá vľavo. Keď tí dvaja bratia k tomu dubu prišli, nevedeli, ktorou cestou sa majú dať. Tak ten starší vraví:
„Vieš čo, brat, rozíďme sa, veď nie je dobre, aby sme stále išli spolu; ty choď jednou cestou, ja pôjdem druhou. A tu do toho duba zarazíme každý svoj nôž, aby sme mali znamenie, keď sa o rok a o deň zase vrátime. Ak ten, kto tu z nás bude skôr, nájde nôž toho druhého na oboch stranách čistý a bez hrdze, bude vedieť, že ten druhý je zdravý, a tak tu počká, kým sa vráti; ak však bude nôž toho druhého na oboch stranách hrdzavý, bude vedieť, že druhý je mŕtvy, a tak už čakať nebude, ale pôjde domov sám.“
Tak sa tu spolu rozlúčili a starší išiel potom cestou vpravo a mladší vľavo.
My sa zatiaľ pozrieme za tým starším.
Ten starší išiel dlho, dlho lesom, až sa napokon dostal von a prišiel do jedného veľkého mesta. To mesto bolo celé zvonku i zvnútra potiahnuté čiernym súknom na znak smútku. Blízko pri bráne bola krčma. On tam vojde a pýta sa krčmára, čo je nové a čo ten smútok znamená. Krčmár vraví:
„Och, milý pane, vy musíte byť z ďaleka, že ani neviete, aké my tu máme nešťastie!“
„A aké?“
„Vidíte tamto tú skalku v lese a pod ňou tú kaplnku: tam v tej skalke sa už mnoho rokov zdržiava obrovský drak a každý rok mu musíme tam do tej kaplnky dať na zožratie jednu pannu, na ktorú padne los; a keby sme tak neurobili, zaškrtil by nás všetkých a celé mesto by zničil. Ale tohto roku padol los na jedinú dcéru nášho kráľa. Kráľ síce rozposlal poslov na všetky štyri strany sveta, že keby sa niekto našiel, kto by draka zabil a jeho dcéru vyslobodil, dal by mu ju za manželku a k tomu pol kráľovstva, lebo ju má veľmi rád, pretože je to panna nesmierne krásna a dobrá; ale dosiaľ sa na to nikto ešte neprihlásil, a tak ju už zajtra majú viesť na smrť.“
„Tak sa na to prihlásim ja,“ povedal kráľovič, a hneď šiel ku kráľovi a povedal mu, že on chce toho draka zabiť a jeho dcéru vyslobodiť. Kráľ bol z toho veľmi potešený a sľúbil, že mu ju dá za manželku a k tomu pol kráľovstva.
Na druhý deň ráno vyviedli pannu do kaplnky; kráľovič sadol na svojho koňa Bielouša, vzal so sebou psa Hnedúša a po boku si pripásal svoj meč Samorast, a tak išiel do skalky a postavil sa pred jaskyňu, z ktorej ten drak vychádzal. Tu zrazu začne pes Hnedúš štekať, kôň Bielouš sa vzpínať a meč Samorast sa mykal kráľovičovi v ruke ako živý had; z jaskyne sa ozval hlas, ako keď hrmí:
„Mám už tu svoju potravu?“
„Máš,“ povedal kráľovič, „a budeš jej mať dosť!“
Tu drak vystrčil z jaskyne hlavu, a keď uzrel kráľoviča na boj pripraveného, zareval, až sa skala triasla a stromy sa ohýbali, z očí mu iskry sršali, z nosa sa valil dym ako dva stĺpy a z hlavy mu šľahal plameň. Ale kráľovič nemeškal a oborol sa naň mečom Samorastom, pes Hnedúš ho trhal zubami a kôň Bielouš ho hrýzol a kopal kopytami. Dlho ten zápas trval, až sa napokon rozhodol na šťastie kráľovičovo a na nešťastie drakovo. Drak ležal zabitý, tridsaťtri siah dlhý, a krv z neho tiekla ako rieka.
Kráľ nevedel od radosti, čo má robiť, keď mu kráľovič priviedol dcéru zase zdravú a veselú, a hneď prikázal, aby to čierne súkno všade zložili a celé mesto potiahli červeným súknom na znak radosti. Čoskoro potom splnil kráľ, čo sľúbil, a dal kráľovičovi svoju dcéru za manželku, i prijal ho zároveň za kráľa a po svojej smrti za svojho nástupcu. Tak potom boli všetci nejaký čas veselo a šťastne živí; ale dlho to netrvalo.
Jedného večera hľadel mladý kráľ oknom a videl na polnočnej strane hlboko v lese veľké svetlo. Druhého večera videl to svetlo zas, a tretieho zas. I podivil sa tomu veľmi a povedal svojej pani:
„Čudná vec, moja zlatá pani, už sme teraz spolu bezmála rok, a dosiaľ si mi ešte nepovedala, čo to svetlo tam v lese znamená, ktoré každého večera vidím.“
Mladá kráľovná sa toho veľmi zľakla a prosila ho:
„Nežiadaj si to vedieť, ani na to nemysli, bolo by to na tvoje i moje nešťastie!“
Ale jemu to nedalo pokoja, i umienil si, že sa tam budúcej noci sám pozrie, čo by to bolo.
Keď sa potom už zotmelo, pripásal si mladý kráľ svoj meč Samorast, osedlal si svojho koňa Bielouša a vzal so sebou psa Hnedúša a išiel do lesa k tomu miestu, odkiaľ sa ten jas svietil. Ale čím hlbšie do lesa prichádzal a čím bližšie k tomu miestu bol, tým viac sa jas strácal, až potom už pre samú tmu v tom pustom a neznámom lese nemohol ďalej. I zlezol z koňa, a že bola zima, rozložil si oheň, prikladal a ohrieval sa. Znenazdania sa tu odniekiaľ objavila stará babica:
„Ochich, panáčik, zima, zima!“ a celá sa od zimy trepotala, „Poď sem, baba, ohrej sa.“
„Ochich, rada by som, ale keď ja sa toho vášho koňa a toho psa bojím.“
„Nič sa neboj a sadni k ohňu bližšie.“
„Ale, ale, zlatý panáčik, dovoľte, aby som len toho koňa a toho psa trochu tým prútikom švihla a od ohňa odohnala.“ Tu vytiahla prútik, švihla koňa Bielouša a psa Hnedúša a hneď obaja skameneli, a skôr než sa toho mladý kráľ nazdal, pritočila sa k nemu, švihla ho prútikom a hneď tiež skameňal.
Teraz je čas, aby sme sa pozreli, čo robí ten mladší brat kráľovič.
Ten veľa cudzích krajín prešiel a veľa divných vecí videl; a keď už dochádzal rok a deň, vracal sa zase domov a prišiel lesom k onomu veľkému dubu, kde sa bol s bratom rozlúčil. Keď tu brata nenašiel, vytiahol z duba jeho nôž a veľmi sa zľakol. Nôž bol z jednej strany celý pokrytý hrdzou, ale z druhej sa lesknul ako sklo. „Brat nie je ani živý, ani mŕtvy,“ povedal si sám pre seba, „ale dobre s ním nie je! Pôjdem ho hľadať.“ A hneď obrátil koňa a išiel za bratom tou cestou vpravo. Išiel dlho, dlho lesom, až sa napokon dostal von a prišiel do toho veľkého mesta a práve tiež do tej krčmy pri bráne ako pred rokom jeho brat.
Krčmár, ako ho zazrel, hneď ho s veľkou úctivosťou privítal a povedal:
„Ach, vaša kráľovská Milosť, akú starosť ste nám spôsobili! Tri dni vás hľadáme na všetkých miestach a jej Milosť, vaša krásna pani kráľovná, sa ani nedá utešiť.“ Krčmár myslel, že je to mladý kráľ, pretože tí dvaja bratia boli k sebe takí podobní, že nikto jedného od druhého nerozoznal. Z tej reči už mladší kráľovič vedel, že tu jeho brat bol a čím, ale nechcel sa prezradiť. A keď sa to roznieslo, že sa mladý kráľ zase vrátil, prišli po neho dvorania a viedli ho do hradu. Mladá kráľovná s veľkou radosťou bežala mu oproti, bozkávala ho a karhala ho:
„Tri noci som pre teba oka nezažmúrila a čo som strachu o teba vystála, že tak dlho neprichádzaš a čo sa ti stalo!“
On však mlčal, a keď sa ho pýtala, kde tak dlho bol, vyhováral sa:
„Bol som na love, zašiel som hlbšie do lesa a zablúdil som.“
Tak sa s tým ona uspokojila.
Ale keď nastala noc a všetci šli na odpočinok, položil kráľovič do postele medzi švagrinú a seba svoj meč Samorast. Kráľovná sa tomu čudovala a pýtala sa ho, čo to znamená a že to predtým nikdy nerobil. On však povedal:
„Dal som sľub, že sa po tri dni a po tri noci teba ani nedotknem. Nepýtaj sa, krásna pani, prečo, veď sa to, dá Boh, čoskoro dozvieš!“
Hneď už prvého večera spozoroval kráľovič, keď vykukol oknom, že bolo na polnočnej strane v lese veľké svetlo. Druhého večera videl to svetlo zas, a tretieho zas. I pýtal sa kráľovnej:
„Povedz mi, krásna pani, čo to svetlo tam v lese znamená, ktoré každého večera vidím.“
Ona sa tomu podivila a povedala:
„Veď som ťa už raz o to prosila, aby si si to nežiadal vedieť, ani na to nemyslel, pretože by to bolo na tvoje i moje nešťastie!“
Kráľovič nehovoril nič, ale hneď si pomyslel, že tam v lese pri tom svetle musí hľadať svojho brata.
Na druhý deň, keď sa už zotmelo, pripásal si svoj meč Samorast, osedlal si svojho koňa Bielouša, vzal so sebou svojho psa Hnedúša a išiel do lesa k tomu miestu, odkiaľ sa ten jas svietil. Ale čím hlbšie do lesa prichádzal a čím bližšie k tomu miestu bol, tým viac sa jas strácal, až potom už pre samú tmu nemohol ďalej. I zlezol z koňa, a že bola zima, rozložil si oheň, prikladal a ohrieval sa. A keď sa mu oheň rozhorel, obzrel sa kráľovič okolo a videl vedľa seba skameneného koňa, skameneného psa a spoznal svojho skameneného brata. V tom sa mu tu odniekiaľ objavila stará babica:
„Ochich, panáčik, zima, zima!“ a celá sa od zimy triasla.
„Poď, baba, a ohrej sa.“
„Ochich, rada by som, ale keď sa toho vášho koňa a toho psa bojím.“
„Neboj sa, baba, nič a sadni k ohňu bližšie.“
„Ale, ale, zlatý panáčik, dovoľte, aby som len toho koňa a toho psa trochu tým prútikom švihla a od ohňa odohnala.“ Tu vytiahla prútik, švihla koňa Bielouša a hneď skameňal. Ale pes Hnedúš jej uskočil, štekal a skákal okolo baby. Baba po ňom šľahala prútikom, ale pes jej nikdy do rany neprišiel.
Kráľovič dával od začiatku na babu dobrý pozor, a keď uzrel, čo robí a že mu už koňa Bielouša skamenila, pristúpil k nej, keď sa tak rozháňala po psovi, a vytrhol jej zozadu znenazdania prútik z ruky.
„Teraz ťa mám, prekliata baba, a beda tebe, ak neurobíš, čo prikazujem: na kusy ťa dám tomu Hnedúšovi roztrhať.“
„Ochich, zlatý panáčik, ochich, všetko vám urobím, len mi ten prútik zase dajte.“
„Týmto trom kameňom a môjmu koňovi daj zase život; ak nedáš, baba!“
„Dám, panáčik, dám. Tu máte fľaštičku so živou vodou, pokropte tie kamene a budú zas živé.“
„Sama si pokazila, sama napraw!“
Baba musela poslúchnuť, a ako tie štyri kamene mladého kráľa, psa Hnedúša a tých dvoch koní Bieloušov pokropila, hneď ožili, akoby ich bol zo sna prebudil.
„A tu máš odmenu za svoju prácu!“ povedal kráľovič a jednou ranou mečom Samorastom babe hlavu zťal. Ale tu zrazu akoby bol hrom udrel, tak sa zem zatriasla a namiesto baby stála pred kráľovičom krásna, taká krásna panna, že sa až bál na ňu pozrieť, a ďakovala mu, že ju z dlhého a zlého zakliatia vyslobodil.
„Ja som kráľovná tejto krajiny,“ vraví tá panna, „a tu sú moji poddaní.“ A keď sa kráľovič za nimi obzrel, videl namiesto lesa veľké krásne mesto, a zo všetkých strán sa k nemu hrnuli ľudia: starí, mladí, vzácni a obyčajní, a všetci mu ďakovali za vyslobodenie a menovali ho svojím kráľom.
Potom sa tí dvaja bratia s veľkou radosťou zase vrátili do hradu, a mladá kráľovná nemohla ani svojim očiam uveriť, keď videla, že tu má namiesto jedného pána dvoch, až potom jej mladší kráľovič všetko povedal, čo sa stalo, a prečo dával medzi ňu a seba do postele meč Samorast.
Čoskoro potom bola hlučná svadba toho mladšieho kráľoviča s tou kráľovnou, čo bola zakliata v lese, a trvala celé tri týždne. To vám bolo radovánok a veselosti, a čo pitia a jedál! Ten, čo to rozprával, tiež tam na tej svadbe bol, koláčiky jedol a víno pil: škoda len, že si nič neužil, okrem toho, že sa mu zbiehali slinky!