Pastierka a kominárik

Videl si niekedy naozaj starú drevenú skriňu, celú sčernenú vekom, s vyrezávanými zákrutami a listami? Práve taká stála v jednej obývačke, zdedená po prababičke. Bola odhora až dole pokrytá vyrezávanými ružami a tulipánmi. Boli na nej tie najpodivuhodnejšie ozdôbky a z nich hlavami vystupovali jelenky s mnohými parožkami; a uprostred skrine bol vyrezaný celý muž, bol náramne škaredý na pohľad, a naozaj sa škeril, nedalo sa povedať, že sa smeje. Mal kozie nohy, malé rožky na čele a dlhú bradu. Deti v izbe mu vždy hovorili seržant najvyššieho a podnajvyššieho generálneho vojnového komandanta s kozími nohami, pretože sa to meno dalo ťažko vysloviť a hneď tak niekto taký titul nedostane; a vyrezať ho, to asi tiež bola pekná robota. Ale teraz tu už bol. Pozeral sa stále na stôl pod zrkadlom, lebo tam stála rozkošná malá pastierka z porcelánu. Črievičky mala pozlátené, šaty pôvabne vykasané červenou ružou, a potom mala zlatý klobúčik a pastiersku palicu. Bola prekrásna! Hneď vedľa nej stál malý kominárik, čierny ako uhoľ, ale inak tiež z porcelánu. Bol rovnako čistý a pekný ako niekto iný. A že bol kominárom? Toho len predstavoval. Majster z neho mohol rovnako dobre urobiť princa, veď to bolo jedno!
Stál tam celkom pôvabne so svojím rebríkom a s tváričkou bielou a ružovúčkou ako nejaké dievčatko; a to bola vlastne chyba, lebo aspoň trochu čierny mohol byť. Stál celkom blízko pastierky; obaja boli postavení tam, kde stáli, a keď už tam boli postavení, tak sa spolu zasnúbili. Veď sa k sebe hodili, boli mladí, boli z rovnakého porcelánu a obaja rovnako krehkí.
Hneď vedľa nich stála ešte jedna bábka, trikrát väčšia ako oni, bol to starý Číňan, ktorý vedel kývať hlavou. Bol tiež z porcelánu a hovoril o sebe, že je dedkom malej pastierky; to však nevedel dokázať. Tvrdil, že má na ňu vplyv, a preto kývol na seržanta najvyššieho a podnajvyššieho generálneho vojnového komandanta s kozími nohami, ktorý sa o malú pastierku uchádzal.
„Tu máš muža,“ povedal starý Číňan, „muža, ktorý je, ako sa domnievam, so všetkou pravdepodobnosťou z mahagónového dreva. Môže Ťa urobiť pani seržantovou najvyššieho a podnajvyššieho generálneho vojnového komandanta s kozími nohami, má celú skriňu plnú strieborných vecí ..... okrem toho, čo má v tajných skrýšach!“
„Nechcem do tmavej skrine!“ povedala malá pastierka. „Počula som rozprávať, že v nej má jedenásť porcelánových žien!“
„Tak Ty môžeš byť dvanásta!“ povedal Číňan. „Dnes v noci, len čo to v starej skrini zapraská, budete mať svadbu, ako že sa Číňan volám!“ A potom zakýval hlavou a zaspal.
Ale malá pastierka plakala a pozerala sa na svojho najmilšieho, porcelánového kominárika.
„Myslím, že Ťa budem musieť poprosiť,“ povedala, „aby si išiel so mnou do širokého sveta, lebo tu nemôžeme zostať!“
„Urobím všetko, čo budeš chcieť!“ povedal kominárik. „Poďme hneď, veď ja Ťa pri svojom remesle už nejako uživím!“
„Len aby sme sa dobre dostali zo stola!“ povedala pastierka. „Nebudem šťastná, kým nebudeme v širokom svete!“
A kominárik ju tešil a ukazoval jej, ako má klásť nôžku na vyrezávané hrany a na pozlátené listy okolo nohy stola, vzal na pomoc aj svoj rebrík, a tak sa dostali dolu na podlahu. Ale keď pozreli na starú skriňu, vládlo tam veľké vzrušenie. Všetky vyrezávané jelenky naťahovali hlavy, vystrkovali parožky a otáčali krky; seržant najvyššieho a podnajvyššieho generálneho vojnového komandanta s kozími nohami vysoko vyskočil a volal na starého Číňana:
„Utekajú! Utekajú!“
Tu sa trochu zľakli a rýchlo skočili do zásuvky vo výstupku.
Tam ležalo niekoľko kartových hier, ktoré neboli úplné, a bábkové divadielko, ktoré bolo postavené, ako sa len dalo. Hrala sa na ňom komédia a všetky dámy, káro a srdce, kríže a piky, sedeli v prvom rade a ovievali sa svojimi tulipánmi; a za nimi stáli všetci dolníci a ukazovali, že majú hlavu hore aj dole, ako to už pri hracích kartách býva. Komédia rozprávala o dvoch, ktorí sa nesmeli vziať, a pastierka sa z toho rozplakala, pretože to bolo ako jej vlastný príbeh.
„Nemôžem to vydržať!“ nariekala, „musím von zo zásuvky!“ Ale keď sa dostali na podlahu a pozreli sa na stôl, starý Číňan sa zobudil a triasol sa celým telom, veď bol zospodu kusom dreva!
„Starý Číňan ide!“ vykríkla malá pastierka a padla rovno na svoje porcelánové kolená, taká bola zarmútená.
„Mám nápad!“ povedal kominárik. „Čo keby sme vliezli do veľkej fľaše od voňavky, ktorá stojí tamto v rohu? Tam by sme mohli ležať na ružiach a na levandulách a mohli by sme mu hádzať soľ do očí, keby prišiel.“
„To by nebolo nič platné!“ povedala pastierka. „A okrem toho viem, že starý Číňan a fľaša od voňavky boli spolu zasnúbení; a keď si dvaja ľudia boli takí blízki, vždy v nich zostane trochu ohľadov. Nie, nezostáva nám nič iné ako odísť do širokého sveta!“
„Máš skutočne toľko odvahy odísť so mnou do širokého sveta?“ spýtal sa jej kominárik. „Uvážila si, aký veľký je ten svet, a že sa už nikdy nebudeme môcť vrátiť?“
„Áno, uvážila!“ odpovedala pastierka.
A kominárik sa na ňu uprene zadíval a potom povedal:
„Moja cesta vedie komínom! Máš naozaj odvahu liezť so mnou kachľovou pecou, bubienkom a rúrou? Tak sa dostaneme do komína, tam sa vyznám! Vystúpime tak vysoko, aby nás nemohli dostihnúť; a celkom hore je otvor do širokého sveta!“
A priviedol ju k dvierkam kachľovej piecky.
„Aké je to tam čierne!“ povedala pastierka, ale predsa len s ním išla a liezla bubienkom i rúrou, kde bola tma ako vo vreci.
„Teraz sme v komíne!“ povedal kominárik. „A pozri sa! Vidíš? Tam hore svieti prekrásna hviezdička!“
A bola to skutočná hviezda na oblohe, ktorá svietila priamo dolu na nich, akoby im ukazovala cestu. A oni liezli a plazili sa, bola to strašná cesta, tak vysoko, prevysoko. Ale kominárik ju dvíhal a nadnášal, držal ju a ukazoval jej tie najvhodnejšie miesta, kam mala klásť svoje porcelánové nôžky, a tak sa dostali až na okraj komína a na ten si sadli, lebo boli poriadne unavení a ako by aj nie?
Obloha so všetkými svojimi hviezdami bola vysoko nad nimi a všetky strechy v meste hlboko pod nimi. Videli ďaleko naokolo, ďaleko do širokého sveta. Úbohá pastierka si to takto nikdy nepredstavovala, položila svoju hlavičku kominárikovi na plece a toľko plakala, až sa jej odprýskalo zlato z živôtika.
„To je priveľa!“ vzdychala. „Nemôžem to vydržať! Svet je príliš veľký! Kiežby som bola zase na stolíku pod zrkadlom!
Nebudem šťastná, kým tam zase nebudem stáť! Šla som s Tebou do širokého sveta, a teraz Ťa pekne prosím, poď zas Ty so mnou späť domov, ak ma máš aspoň trošku rád!“
A kominárik jej to rozumne vyhováral, hovoril o starom Číňanovi a o seržantovi najvyššieho a podnajvyššieho generálneho vojnového komandanta s kozími nohami, ale ona tak prenáramne vzlykala a bozkávala svojho malého kominárika, že nemohol inak ako jej vyhovieť, aj keď to bolo pochabé.
A tak zase s veľkou námahou schádzali komínom a plazili sa bubienkom a rúrou, nebolo to celkom nič príjemné, a potom stanuli v čiernej kachľovej piecke. Striehli za dvierkami, aby zistili, ako to vyzerá v izbe. Bolo tam úplné ticho. Vykukli von ..... ach, tam uprostred na podlahe ležal starý Číňan, spadol zo stola, keď ich chcel prenasledovať, a rozbil sa na tri kusy. Z celého chrbta zostal jeden črep a hlava sa skotúľala do kúta. Seržant najvyššieho a podnajvyššieho generálneho vojnového komandanta s kozími nohami stál, kde vždy stával, a rozmýšľal.
„To je strašné!“ nariekala milá pastierka, „starý dedko sa rozbil na kusy a my sme tým vinní! Nikdy to neprežijem!“ a lámala rukami.
„Dá sa ešte zdrôtovať!“ utešoval ju kominárik. „Celkom dobre sa dá zdrôtovať! ..... Len sa tak neunáhli! Keď mu zlepia chrbát a dajú mu do krku dobrú sponu, bude zase ako nový a môže nám ešte povedať všeličo nepríjemné!“
„Myslíš?“ povedala pastierka. A tak vyliezli zase na stôl, kde stáli predtým.
„Vidíš, kam sme sa až dostali!“ povedal kominárik. „Tam sme si mohli ušetriť všetky tieto starosti!“
„Len aby sme dali starého dedka dokopy!“ povedala pastierka. „Bude to stáť veľa peňazí?“
A dali ho dokopy. Rodina mu dala zlepiť chrbát, dostal sponu do krku, bol ako nový, len hlavou nemohol kývať.
„Vy ste akosi namyslený odvtedy, čo ste sa rozbili na kusy!“ povedal seržant najvyššieho a podnajvyššieho generálneho vojnového komandanta s kozími nohami. „Naozaj neviem, prečo by ste preto mali byť taký domýšľavý. Tak čo, dostanem ju, alebo ju nedostanem?“
A kominárik i malá pastierka sa pozerali na starého Číňana tak žalostne; veľmi sa báli, aby neprikývol. Ale on nemohol a bolo mu nemilé rozprávať cudziemu človeku, že má navždy sponu v krku. A tak tie porcelánové figúrky zostali spolu a žehnali dedkovej spone a mali sa radi, kým sa nerozbili.