Tri sestry a Reinald

Za starých čias žil jeden kráľ uprostred samých radovánok. Od rána do večera mu na zámku vyhrávala hudba a kráľ so svojimi priateľmi hodoval a hodoval. Najkrajšie turnaje sa konali pred zámkom, a keď bol kráľ najveselší, rozhadzoval z okna zlaťáky a smial sa, ako ich na nádvorí sluhovia zbierajú. Ale také hospodárenie má svoj koniec. Raz prišiel kráľ do kráľovskej pokladnice a kde nič, tu nič. V pokladnici si mohli myši urobiť bál. Nebol v nej ani halier, ani groš, nieto zlaťák. Priatelia začali kráľa opúšťať. Jeden po druhom sa vytrácali od prázdneho stola. Kráľ posmutnel. Bez priateľov, aký je život? Začal predávať mesto za mestom, dedinu za dedinou, len aby mohol platiť hudbu, turnaje a radovánky. Ani kuchárov nemali. Kráľovná musela sama variť, a pretože nemali peniaze, varila, čo sa im urodilo na záhradke. A tak mal kráľ sedem dní v týždni zemiaky.
Raz v nedeľu sa mu zachcelo mäsa. Vzal luk a šípy, že pôjde do lesa a zastrelí nejakú zver. Do brašne si dal pár zemiakov, aby nemal cestou hlad.
Les okolo zámku bol hlboký a tmavý, a kto nemusel, radšej do lesa nechodil. Hovorilo sa, že v ňom bývajú zlí škriatkovia a divá zver. Kto by sa chcel dať divou zverou roztrhať alebo očarovať lesnými duchmi?
Dlho chodil kráľ po lese a nepodarilo sa mu nič uloviť. Unavený sa posadil pod košatý strom, otvoril mošnu a dal sa do jedla. Vtom sa za ním ozvalo zabrblanie. Vedľa kráľa sa postavil na zadné labky obrovský huňatý medveď a hneval sa ľudským hlasom:
„Ako sa opovažuješ, človiečik, sadnúť si pod môj obľúbený strom? Nevieš, že na tom strome majú hniezdo moje včely? Rozlúč sa so životom. Máš ho na vlásku.“
Kráľ zbledol a prosil:
„Nevedel som, medveď, že sedím pod Tvojím stromom, bol by som si vybral iný. Neubližuj mi. Keby som vedel ako, odmenil by som Ťa. Ak máš hlad, poď a vezmi si so mnou.“
„Len si svoje zemiaky nechaj,“ odpovedal medveď, „ak mi chceš niečo dať, daj mi svoju najstaršiu dcéru za ženu a pridám Ti ešte truhlicu zlata.“
Čo mohol kráľ robiť? Sľúbil.
„O sedem dní si po ňu prídem,“ zabrblal medveď a stratil sa v húštinách.
Kráľ si zo sľubu hlavu nerobil. Zamknem princeznú vo veži a zamknem aj bránu a vytiahnem padací most, myslel si.
Aj keby medveď vliezol na nádvorie, však sa cez kľúčovú dierku neprecpe. Ako si kráľ usmyslel, tak urobil. Po šiestich dňoch odviedol princeznú do veže a dobre za ňou zamkol.
Siedmeho dňa sa za ranného šera ozvalo v lese trúbenie, praskanie biča a pred zámok vyšiel nádherný koč. Padací most sám spadol, brána sa sama otvorila, koč vošiel na nádvorie a z koča vystúpil krásny mladý princ. Sotva sa dotkol dverí, dvere sa pred ním samy odomykali a mohol ísť, kam sa mu zachcelo. Princ vybehol po schodoch do veže a zamknuté dvere sa rozleteli. Vzal princeznú za ruku, odviedol ju do koča a odišiel. Kým sa kráľ dostal k oknu, koč už uháňal v diaľke. Kráľ videl obláčiky prachu a začul hudbu a výskanie, akoby sa v lese slávila slávna svadba. Netušil nič dobré, bežal do veže, odomkol komoru a bola prázdna. Len na stole sa ligotal strieborný kľúčik. Kráľ zbehol na nádvorie, ale brána bola zamknutá, padací most vytiahnutý. Zarmútený sa vracal späť do zámku, a ako ide cez nádvorie, stála tu truhlica z ebenového dreva so strieborným zámkom. Kráľ otvoril truhlicu strieborným kľúčikom. Bola plná zlata.
V zámku smútili za stratenou princeznou, ale kráľ dlho nesmútil. Mal zlato a čoskoro začal znova život plný radovánok. Najal sluhov a hudobníkov aj kuchárov. Už nemusel jesť každý deň zemiaky, teraz bolo čo variť. Stoly sa prehýbali pod všakovými dobrotami, víno tieklo prúdom. Priatelia akoby ucítili vôňu pečienky, začali sa ku kráľovi zjazdovať a začalo sa hodovanie bez prestania, kým bolo v truhlici zrnko zlata. Potom bolo po radovánkach. Kráľ musel služobníctvo prepustiť a v kuchyni sa točila zasa kráľovná s dcérami a varili zemiaky, raz v šupke, raz bez šupky.
Kráľa také živobytie mrzelo. Zostal mu ešte sokol, a tak sa so sokolom vybral na lov. K lesu sa neodvažoval. Bál sa, aby sa mu zase niečo zlé neprihodilo. Vypustil sokola a díval sa za ním. Sokol vzlietol a zamieril tam, kam sa kráľovi nechcelo, k lesu. V tej chvíli sa objavil vo vzduchu veľký orol, vrhol sa za sokolom, sokol sa obrátil a späť ku kráľovi, ale dolietol k nemu len o vlások skôr ako orol. Orol zatal pazúry do sokola a naraz ho usmrtil. Potom sa obrátil ku kráľovi a zvolal:
„Ako si si mohol dovoliť loviť v mojom kráľovstve? Za to Ťa potrestám. Zaplatíš mi životom.“
Kráľ sa zdesene pozeral na pazúry obrovského orla a prosil:
„Ach, pusti ma, orol, nechaj mi život. Veď Ti nestačí, že si mi zahubil sokola? Nepochutil by si si na mne.“
„Nie, nie, taká opovážlivosť zaslúži trest. Musím Ťa zahubiť, nech chceš alebo nechceš.“
Kráľ padol na kolená a vzdychal:
„Zmiluj sa, zmiluj sa! Rád sa, mocný orol, vykúpim. Nemám už skoro nič, ale čo môžem, rád Ti dám.“
„Nemáš nič, a predsa máš. Máš dve dcéry, daj mi staršiu princeznú za ženu a ja Ti dám slobodu. O sedem týždňov si po ňu prídem a pridám Ti za ňu dve zlaté vajcia.“
Postrašený kráľ sľúbil, čo od neho orol chcel, a so zvesenou hlavou sa vracal domov. Nikomu nepovedal ani slovo, bál sa o tom niekomu povedať. Keď sa blížil siedmy týždeň, rozprával síce každé ráno, že mal v noci zlé sny, aby si princezné dali pozor, ale princezné sa smiali a hovorili:
„Len si, tatko, nerobte starosti, sny sú len sny a nič viac.“
Nadišiel siedmy týždeň. Staršia princezná bielila bielizeň na lúke a spievala si. Náhle vyšiel z lesa sprievod rytierov. Princezná mala na sebe iba staré domáce šaty, preto sa hanbila a schovala sa za šípkový ker. Rytieri zamierili na lúku a brnenia a prilby sa im leskli na slnku ako oheň. Ten vpredu, na bielom koni, zoskočil z koňa, vyviedol princeznú zo šípkovej húštiny a povedal:
„Buď zdravá, orlova nevesta!“
Posadil princeznú na koňa a celý sprievod sa obrátil k lesu.
Keď sa princezná nevracala, hľadali ju v zámku, hľadali ju v záhrade, ale nenašli. Namiesto nej našiel kráľ na lúke dve zlaté vajcia. Každé vajce bolo veľké ako truhlica a kráľ ho nemohol ani odvaliť. To bolo bohatstvo!
Teraz sa začal zase starý život.
Okná zámku svietili dlho do noci, kuchári varili a piekli, hostia sa zjazdili, pivnice sa naplnili vínom a kráľ mal opäť plno priateľov. Čím väčšie slávnosti kráľ usporadúval, tým väčšie kusy zlata musel z vajec odpilovať, čím dlhšie trvali radovánky, tým viac sa vajcia zmenšovali. Už boli ako husacie, už ako sliepčie, už ako holubie a jedného dňa z nich nezostalo nič. Sluhovia odišli k bohatším pánom, priatelia od prázdneho stola k plnému a hudobníci išli vyhrávať tomu, kto im zaplatí. Kráľ bol chudobný ako predtým.
V tichom zámku sa mu nepáčilo. Z okna bolo vidieť v diaľke veľké jazero a kráľ sa rozhodol, že si nalovi rýb. Do lesa nepôjdem, uvažoval, ale na jazere, čo sa mi môže na jazere stať? Pri brehu jazera našiel kráľ čln, nasadol doň a vyplával na jazero. Pod vodou sa preháňali ryby modré, strieborné aj ryby rudé ako zlato. Budem mať bohatý lov, zaradoval sa kráľ a spustil do vody siete. Zrazu sa mu zdalo, že narazil na plytčinu. Ale nebola to plytčina, čln narazil na chrbát obrovskej ryby. Za chvíľku sa jazero rozvlnilo, okolo člna sa narobili vlny ako vozy, čln vyletel do výšky a dosadol zase na hladinu. Z najväčšej vlny sa vynorila rybia hlava. Papuľu mala obrovskú, že by sa do nej iste zmestil voz sena aj s koňmi. Otvorila tú strašnú papuľu dokorán a v papuli bola tma ako na ceste do pekla. Kráľ sa v člne prikrčil a ryba spustila hromovým hlasom:
„Kto sa odvážil chytať mojich poddaných? Teš sa, človiečik, prehltnem Ťa aj s loďkou.“
„Zadrž, zadrž,“ kričal kráľ od strachu, „všetky ryby Ti vrátim, dám Ti aj siete, aby si videla, že už nikdy Tvojich poddaných chytať nebudem.“
„Nechaj si svoje siete, načo by mi boli. Ale svoju najmladšiu dcéru mi daj, ak Ti je život milý.“
Kráľovi sa triasli kolená a horlivo kýval hlavou.
„O sedem mesiacov si po ňu prídem a prinesiem Ti darom tri vrecia perál.“
Po týchto slovách sa ryba ponorila do jazera a hladina bola zas pokojná a rovná ako stôl. Kráľa už prešla chuť na ryby, rýchlo veslal ku brehu a ponáhľal sa domov. Ja nešťastný, hovoril si cestou, teraz prídem aj o poslednú dcéru a nemôžem robiť nič, aby som ju zachránil.
V zámku o príhode nikomu nepovedal a po čase na ňu zabudol. Ale keď nadišiel siedmy mesiac, prišlo mu stretnutie s rybou na um a odo dňa ku dňu bol smutnejší.
Koncom siedmeho mesiaca išla najmladšia princezná ku studni po vodu. Už mala vodu navezenú a chcela sa vrátiť, tu sa prihnal skvelý sprievod na koňoch a mladý princ v šatách samý diamant a perla ju vysadil na koňa, a skôr než prekvapená princezná mohla vykríknuť, bol celý sprievod ďaleko, ďaleko od zámku. Dlho princeznú hľadali, volali a nariekali a len kráľ vedel, čo a ako. Nikomu však nepovedal. Namiesto princeznej našli pri studni tri vrecia perál a každá perla bola veľká ako najväčšie zrnko hrachu. Kráľovná nebola k utíšeniu. Stratila posledné dieťa. Vyplakala viac sĺz, ako bolo perál v troch vreciach.
Tentoraz kráľ neviedol znova veselý život. Za perly kúpil späť všetko, čo predtým predával, a presťahoval sa do mesta na svoj starý kráľovský zámok. Vládol múdro a mierne, ale na stratené dcéry nemohol zabudnúť.
Po čase sa kráľovi a kráľovnej narodil synček. Bol krásny a silný a dali mu meno Reinald. Dlho pred synom skrývali, že má sestry. Matka sa bála, že odíde sestry hľadať do sveta a že stratí aj synčeka.
Na zámku býval starý sluha, ktorý rád rozprával, čo poznal aj čo nepoznal, a mladý princ rád starca počúval. Raz večer rozprával princovi príbeh o troch sestrách a o úbohom kráľovi a kráľovnej.
„Povedz mi, dedko, kde je ten hlboký les a kde je ten zámok?“ vyspytoval sa princ.
„Ten hlboký les a zámok je na polnočnej strane a tie princezné sú Vaše sestry, princ.“
Princ bežal k matke, povedal jej, čo počul, a dozvedel sa celú pravdu. Hneď na druhý deň dal osedlať koňa a vydal sa k lesu.
„Nebojte sa,“ lúčil sa s rodičmi, „sestry vyslobodím a vrátim sa s nimi.“
Cestoval deň a noc a za svitania prišiel k lesnému zámku, a keď slnko začalo páliť, prechádzal už hlbokým lesom. Išiel dlho a dostal smäd. Zosadol z koňa, sklonil sa nad potokom a napil sa. Keď zdvihol hlavu, uvidel za húštinou vchod do jaskyne. Prešiel húštinou a prekvapene sa zastavil. Pred jaskyňou sedela krásna žena a hrala sa s medvieďatami. Dovádzala s nimi ako matka s deťmi. To je iste moja sestra, pomyslel si a povedal:
„Milá sestra, som Tvoj brat Reinald a prišiel som Ťa navštíviť.“
Princezná sa na neho pozrela, a pretože sa podobal otcovi, ani na chvíľu nepochybovala, že je to jej brat. Zľakla sa a odpovedala:
„Ach milý brat, uteč odtiaľto, ako najrýchlejšie vieš, ak Ti je život milý! Ak sa vráti môj manžel medveď domov a nájde Ťa, nebude mať s Tebou zľutovanie.“
Reinald nestrácal odvahu:
„Nebojím sa a nepohnem sa od Teba, kým nebudem vedieť, či Ti nehrozí nebezpečenstvo.“
Keď princezná videla, že brat nepovolí, odviedla ho do jaskyne. V jaskyni bola tma. Vyzeralo to v nej naozaj ako v medvedom brlohu. Na jednej strane ležala kopa uschnutého lístia, na ktorom spal medveď s mláďatami; na druhej strane stála nádherná posteľ s prikrývkami vyšívanými zlatom. Na nej spávala princezná.
„Schovaj sa pod posteľ a buď ticho,“ povedala princezná a podala mu tam jedlo.
Netrvalo dlho, prišiel medveď domov a čuchal. Už-už by bol strčil hlavu pod posteľ, keby ho princezná nebola zadržala:
„Upokoj sa, upokoj sa, koho len hľadáš? Tu nikto nie je.“
„Našiel som v lese koňa a roztrhal som ho,“ brblal medveď, „ku koňovi patrí človek. Čuchám, čuchám, že je tu,“ a chcel zase pod posteľ. Princezná do medveďa strčila, až sa zvalil do svojho kúta. Chvíľku si oblizoval labu a potom zaspal.
Každých sedem dní sa medveď premieňal. Strácal svoju huňatú kožu a stával sa z neho krásny princ, z jaskyne nádherný zámok a zvieratá v lese sa premieňali na jeho sluhov. V takýto deň si prišiel po princeznú, dvorné dámy jej prišli oproti pred zámok, hudba hrala a po veľkej sláve zaspala princezná v skvostnej komnate. Ale keď sa prebudila, ležala v tmavej medvedej jaskyni a z jej manžela sa stal brblavý medveď. Len posteľ a všetko, čoho sa dotkla, zostalo ako predtým. Tak žila princezná šesť dní a trápila sa, ale siedmeho dňa sa vždy potešila. A pretože nestarla, lebo sa jej pripočítaval len jeden deň v týždni, zmierila sa so svojím životom. Narodili sa jej dvaja synovia, ale aj tí boli šesť dní v týždni medveďmi a len siedmeho dňa dostávali ľudskú podobu. Siedmeho dňa si princezná vždy schovala do postele jedlo, sladké cukrovinky a ovocie a z toho žila celý týždeň a medveď ju poslúchal a robil, čo chcela.
Keď sa Reinald prebudil, ležal v samom hodvábe. Sluhovia sa mu klaňali a niesli mu drahocenné šaty, lebo bol práve siedmy deň. Sestra vstúpila do izby s dvoma krásnymi princami a s pekným mužom a všetci sa tešili z jeho návštevy. Celý deň bolo na zámku veselo a v radovánkach Reinald ani nespoznal, že sa priblížil večer. Princezná však nezabudla. Len čo na oblohe vyšli prvé hviezdy, povedala Reinaldovi:
„Milý brat, teraz sa musíme rozlúčiť. Len čo sa začne rozvidnievať, premení sa môj manžel zase na medveďa, a ak Ťa zajtra tu nájde, bude to Tvoj koniec.“
Princ prišiel a dal Reinaldovi tri medvedie chlpy a poradil mu:
„Keď budeš v núdzi, mni chlpky medzi prstami! Prídem Ti na pomoc.“
Rozlúčili sa, Reinald nasadol do koča, ktorý ťahalo šesť vraníkov, a vyrazil. Išiel a išiel, lesom aj lúkami, po horách aj po dolinách, kým nezačalo svitať. Len čo začalo nebo blednúť, ocitol sa Reinald zrazu na zemi a kone aj voz zmizli.
V ranných červánkoch uvidel šesť mravcov, ktoré za sebou ťahali orechovú škrupinu.
Reinald spoznal, že je ešte v začarovanom lese, a vydal sa hľadať aj druhú sestru. Tri dni blúdil v pustatine. Štvrtého dňa začul nad sebou šumot krídel veľkého orla. Orol sa znášal na hniezdo. Reinald sa schoval v krovi a čakal, kým orol odletí. Po siedmich hodinách orol zdvihol krídla a odletel. Vtedy vystúpil Reinald z húštiny, postavil sa pod strom a zavolal hore:
„Milá sestra, ja som Reinald, Tvoj brat, a prišiel som Ťa navštíviť.“
Z výšky začul hlas:
„Keď si Reinald, môj milý brat, ktorého som ešte nikdy nevidela, poď ku mne hore!“
Reinald sa chcel vyštverať hore, kmeň však bol príliš silný a hladký, trikrát sa pokúšal, ale márne. Vtedy mu sestra zhodila povrazový rebrík a po ňom vystúpil k orlímu hniezdu. Sestra sedela na tróne z ružového hodvábu a na lone chovala orlie vajce a zahrievala ho. Pobozkali sa a mali veľkú radosť zo stretnutia. Po chvíľke princezná povedala:
„Teraz si, brat, pohni, aby si sa odtiaľto dostal. Ak Ťa uvidí orol, môj muž, bude s Tebou zle.“
Reinald povedal:
„Zostanem pri Tebe, kým sa Tvoj manžel nepremení.“
„Môj manžel sa premení až o šesť týždňov,“ odpovedala sestra, „ak chceš tak dlho čakať, schovaj sa do stromu. Strom je dutý a ja Ti k nemu budem každý deň nosiť jedlo.“
Reinald sa schoval do stromu, princezná mu každý deň nosila jedlo, a keď orol odletel, chodil k nej Reinald na návštevu.
Po šiestich týždňoch sa Reinald opäť prebudil v posteli ako u švagra medveďa. A všetko bolo ešte nádhernejšie ako u prvej sestry. Sedem dní žil u orlieho princa v samých radovánkach. Siedmeho večera sa rozlúčil a orol mu dal tri perá a poradil mu:
„Keď budeš v núdzi, mni perá medzi prstami a ja Ti prídem na pomoc.“
Potom poslal sluhov, aby mu ukázali cestu. Ale len čo začalo svitať, sluhovia zmizli a Reinald osamel v hroznej pustatine na skalnatom svahu hory.
Obzrel sa okolo seba. V diaľke svietilo a trblietalo sa na slnku veľké jazero. Spomenul si na tretiu sestru. Inde nebude než tam, pomyslel si. Zostúpil z hory, predieral sa medzi krovinami a preskakoval kamene. Tri dni mu trvalo, kým sa dostal do údolia, a až štvrtého dňa stanul na brehu jazera. Zavolal, čo mal síl:
„Milá sestra, ak si nablízku, ozvi sa mi! Ja som Reinald, Tvoj brat, a prišiel som Ťa navštíviť.“
Ale nikto neodpovedal, v jazere bolo ticho, ani vlnka sa nepohla. Reinald rozdrobil do vĺn kúsok chleba a povedal rybám:
„Milé ryby, choďte k mojej sestre a povedzte jej, že je tu Reinald a že ju prišiel navštíviť.“
Ale pstruhy chňapkali po chlebe a nepočúvali, čo hovorí. Vtedy zbadal loďku, skočil do nej a chopil sa veslíc. Veslol až do stredu jazera. Tam z vody vyčnieval krištáľový komín. Z komína vystupovala príjemná vôňa. Reinald si povedal: Tu dole iste býva moja sestra, a spustil sa komínom dolu. Ako sa princezná zľakla, keď uvidela v komíne ľudské nohy a keď pred ňu dopadol na dno jazera cudzí muž!
„Neboj sa, ja som Tvoj brat,“ povedal Reinald, „a chcem Ťa vyslobodiť.“
Sestra ho privítala:
„Počula som už o Tebe. Môj muž sa dozvedel, že ma chceš vyhľadať. Nariekal, že ak bude v tom čase rybou, bude s Tebou zle, a nielen s Tebou, ale aj so mnou, pretože rozmliaždi svojím obrovským telom celý krištáľový domček a ja zahynem vo vlnách.“
„Nemohla by si ma skryť, kým sa kúzlo nestratí?“
„Ako by som Ťa mohla ukryť? Vari nevidíš, že krištáľové steny sú priehľadné? Ryba Ťa všade zbadá.“
Rozmýšľali, ako to zariadiť, a sestre napokon napadlo, aby Reinalda schovala do kopy dreva, ktoré tam mala pripravené na kúrenie.
Čoskoro nato priplávala ryba a obišla niekoľkokrát krištáľový dom. Tak to robievala každý deň. Pod drevom zbadala kúsok Reinaldovho kabáta. Nahnevala sa, zafučala a mocne udrela chvostom do vody. Keby bola videla viac, iste by bola rozmliaždila domček.
Konečne uplynulo sedem mesiacov a s nimi aj kúzlo. Reinald sa prebudil v zámku, ktorý bol ešte nádhernejší než zámok orlov a týčil sa na krásnom ostrove. Teraz žil Reinald celý mesiac so sestrou a jej mužom v radovánkach. Keď sa priblížil koniec mesiaca, dal švagor Reinaldovi tri šupiny a povedal:
„Choď, Reinald, a hľadaj zámok so železnými vrátami. Medveď, orol a ja sme bratia a v zámku so železnými vrátami spí zakliata naša sestra. Rozbi čiernu tabuľu pri jej lôžku a zbavíš nás všetkých prekliatia. Ak budeš v núdzi, mni šupiny a ja Ti prídem na pomoc.“
Reinald sa rozlúčil a putoval sedem dní divokými lesmi a pustatinou a sedem nocí spal pod holým nebom. Po siedmich dňoch stanul pred zámkom s veľkými železnými vrátami. Čierny býk s ohnivými očami strážil zámockú bránu. Reinald vytasil meč a rozmachol sa po býkovi. Ale býk bol z ocele a meč sa roztrieštil, akoby bol zo skla. Reinald chcel býka prebodnúť kopijou, ale kopija sa zlomila ako steblo slamy. Býk nabral Reinalda na rohy a vyhodil ho do vzduchu, takže zostal visieť vo vetvách. Vtedy si Reinald v núdzi spomenul na tri medvedie chlpy a pomädlil ich medzi prstami.
V okamihu pribehol medveď, dal sa s býkom do boja a roztrhal ho. Ale z mŕtveho býka vyletela divá kačica a rýchlo zamierila k jazeru. Reinald pomädlil v prstoch tri orlie perá a už zašumeli vo vzduchu mohutné krídla a orol sa pustil za vtákom a usmrtil ho. Kačici sa v poslednej chvíli podarilo pustiť do vody zlaté vajce. Vtedy pomädlil Reinald medzi prstami tri rybie šupiny a priplávala obrovská ryba, uchopila vajce a vypadol kľúčik. Bol to kľúčik od železnej brány. Len čo sa Reinald dotkol kľúčikom zámockej brány, rozletela sa pred ním. Kamkoľvek vkročil, odsúvali sa mu závory samy z dverí. Prešiel siedmimi nádhernými komnatami, v ktorých všetko žiarilo a iskrilo, a v poslednej komnate našiel spiacu dievčinu. Dievčina bola taká krásna, že bol Reinald jej krásou oslepený. Spala tvrdo, akoby bola mŕtva. Reinald udrel do čiernej tabule, ktorá stála vedľa postele. Tabuľa sa rozpadla na tisíc kúskov a dievčina otvorila oči. Kúzlo stratilo svoju moc.
Reinald vyviedol pannu pred zámok. Z troch strán prichádzali jeho švagri so ženami a deťmi a všetci boli vyslobodení zo zakliatia. Vydali sa ku starému kráľovi a kráľovnej a bol ich dlhý a radostný sprievod. Reinald sa oženil s krásnou pannou. Takú svadbu svet nevidel. Každý si mohol objednať, čo najradšej je a pije, stačilo len potiahnuť za zvonec. A rozprávke je koniec.