Bledule

Viete, prečo v Orlických horách rastie toľko bledúľ? Že nie? Za to predsa môže Kačenka, vodný kráľ a permoníci. Že neviete ako? Tak to bolo takto .....
V jednej chalúpke pod horami žila chudobná vdova s dcérkou Liduškou. Otca im v lese zabila kláda. Samy sa potom životom prebíjali, ako sa dalo. Chalúpka, malé políčko a koza, to bolo celé ich hospodárstvo. Liduška chodila v lete do lesa zbierať maliny, černice, čučoriedky a huby. Čo mohla, predala v mestečku na trhu a nejaký drobný peniaz domov doniesla.
Raz šla ako obvykle zavčasu ráno do lesa. Rosa v slnečnom svite žiarila ako drahokamy a Liduška sa tešila z tej krásy naokolo. V tom začula vzlyk. Bol taký jemný, že si v prvom okamihu myslela, že sa jej to len zdá. Započúvala sa pozornejšie a znova začula ten jemný zvuk. Pozrela sa tým smerom. Čo sa to tam na kraji čistiny trblieta? Pomaly sa prikradla a skryla za veľký buk. Opatrne vykukla zo svojho úkrytu a čo nevidí. To trblietavé sú vlasy akejsi krásnej panny. Je to azda víla? Ale tá by sa predsa na slnečnom svite už dávno rozplynula. Liduška šla bližšie a tu vidí, že neznáma krásavica má v bosej nôžke zapichnutý tŕň. Nemeškala, pribehla k plačúcemu dievčaťu a jedným rázom jej tŕň vytiahla.
„Ďakujem Ti, Liduška,“ vraví neznáma, „za Tvoju pomoc sa Ti odvďačím. Keď ma budeš potrebovať, stačí, keď zavoláš: ‚Kačenka!‘ Ja prídem a pomôžem Ti,“ povedala a zmizla.
Liduška z toho bola ako omámená a doma všetko porozprávala mamičke.
„Buď rada, dievča, stretlo Ťa veľké šťastie. Kačenka je princezná našich hôr. Má veľkú moc, ale neobťažuj ju žiadnym zbytočným želaním. Nejako sa spolu pretlčieme. Jedine keby bolo najhoršie, popros pani našich hôr o pomoc.“
Keď do kraja prišla zima a potoky a riečky sa schovali pod ľadovým kabátom, mamička vravievala:
„Vidíš, Liduška, vodný kráľ šiel spať.“
„A kto je to vodný kráľ, mamička?“
„Ten vládne všetkým potokom a riekam na našich horách.“
„A kde býva?“
„Od jari do jesene vládne vo svojom trblietavom paláci v rieke Orlici. Ale teraz odpočíva a spí v prekrásnej jaskyni pod Suchým vrchom. Keď príde jeho čas, prebudí sa a všetok sneh, čo tlačí zem, sa pod jeho dychom roztopí. Potoky a rieky naplnia svoje korytá a bude jar. Vodný kráľ však už starne. Za celý rok plný práce je veľmi unavený, a tak si niekedy pospí dlhšie. To sa potom pani Zima raduje a kraľuje u nás dlho. Ale neboj sa, kráľ sa vždy prebudí a potom je zase dobre,“ rozprávala mamička.
Medzi prstami jej pritom behali malé drevené paličky s niťami a pod jej rukami vyrastali drobné kvietky z paličkovanej čipky, akoby nimi chcela jar privolať.
Ale jar toho roku dlho neprichádzala. Zem bola stále prikrytá snehom a ľadový vietor bičoval kraj. Gazdovia mali strach, čo bude s úrodou, ale čo bolo horšie, do chalúp sa nasťahovali choroby a hlad.
Zaľahla aj Lidušina mamička. Dcérka varila bylinky, dávala mamičke zábaly a obklady, ale tá napriek tomu chradla deň za dňom viac. Lidka sa strachovala, čo bude ďalej.
„Keby už chcela prísť jar,“ povzdychla si mamička, „to by som sa určite uzdravila.“
Keď mamička zaspala, Liduška sa zabalila do vlnenej šatky a vyšla z chalúpky. Mráz štípal, snehu bolo takmer po pás, ale napriek tomu sa dostala až k lesu. Len raz zavolala a už stála Kačenka pred ňou. Milo sa usmiala a spýtala sa, čím môže Lidušku potešiť pomocou.
„Kačenka, prosím Ťa, zobuď vodného kráľa,“ vyhŕklo dievča.
Princezná posmutnela a vraví:
„Viem, že vodný kráľ zaspal. Trápi ma to rovnako ako Vás, ale nemôžem ho zobudiť. Nedostanem sa k nemu do jaskyne.“
Liduška zostala ako primrznutá. Myslela si, že princezná hôr môže všetko, a zrazu toto. V tom dostala nápad.
„Už to mám. Permoníčkovia sa predsa dostanú všade do podzemia. Tí nám určite pomôžu.“
„Máš pravdu, si múdre dievča,“ povedala Kačenka a mávla rukou.
Zem sa rozostúpila a pred užasnutým dievčaťom sa objavila tmavá chodba. Dlho šli podzemím. Len slabé svetielko niektorého z permoníčkov im ukazovalo cestu. Zrazu ich oslepila žiara a vošli do krásnej priestrannej siene. Uprostred v jasnom svetle sedel na krištáľovom tróne kráľ podzemnej permonickej ríše. Jeho odev bol zdobený najkrajšími kameňmi, aké sa v horách našli. V ruke držal malé strieborné kladivko, ktorým ukázal na dve strieborné stoličky pred sebou. Keď sa posadili, spýtal sa, čo ich privádza.
Liduška rozprávala, čo sa deje hore, ako ľudia trpia a čakajú na jar. Kačenka sa pridala a prosila kráľa permoníkov, aby im pomohol vodného kráľa zobudiť.
„To je maličkosť,“ usmial sa permoník a hneď poslal svojich sluhov, aby kráľa zobudili.
Trvalo dlho, kým sa vrátili, a vrátili sa smutní, že sa im úlohu nepodarilo splniť. Nech robili, čo robili, vodný kráľ stále spí.
Celá sieň stíchla, každý premýšľal, ako pomôcť. Najstarší permoník s dlhými bielymi fúzmi po chvíli zdvihol hlavu a povedal:
„Myslím, že už viem, ako môžeme kráľa zobudiť. Potrebujeme však taký zvuk, ktorý prehluší vietor pani Zimy.“ Všetci hľadeli s údivom na permoníka a čakali, aký to asi musí byť strašný rev.
„Kamaráti, každý z nás musí do rána vykovať aspoň jeden strieborný zvonček. Potom Vám poviem, čo ďalej.“
Skriatkovia sa rozbehli po chodbách a o chvíľu bolo počuť len ťukanie kladív. A už nosili prvé zvončeky, nielen strieborné, ale aj zlatom po okrajoch zdobené.
„Teraz musíme zvončeky dostať hore na zem.“ Permoníčkovia prešli podzemím celej hory a všade tam, kde zem nebola celkom premrznutá, na brehoch potokov a v mokradiach, prestrčili svoje zvončeky na zem.
„Húúú, čo je to?“ zahučal severák.
A čím viac sa opieral do zvončekov, tým viac zvonili, až sa vodný kráľ prebudil. Pretiahol sa ..... v horách zahučalo, vydýchol si ..... zafúkal teplý vietor. Vyšiel zo svojej jaskyne, odohnal snehové mraky a nad horami vysvitlo slnko.
Kačenka s Liduškou stáli na kopci nad dedinou a cítili, ako im tváre hladí teplý vietor voňajúci jarou.
„Bež k mamičke a túto mošničku si nestrať. Tú máš odo mňa a od permoníkov.“
Liduška poďakovala a pri lúčení mala slzy na krajíčku.
„Neplač, možno sa ešte niekedy stretneme.“
Keď Liduška dobiehala k chalúpke, otočila sa a ešte raz zamávala krásnej pani hôr. Doma si poprezerala, čo dostala. Mošnička bola plná drahokamov. Od tých čias bolo v chalúpke po núdzi. Mamička sa s jarou uzdravila a spolu s Liduškou vďačne spomínali na Kačenku a permoníkov.
A zvončeky? Tie u nás na horách zostali navždy. Každý rok na jar ich vyrastú tisíce. To preto, aby vodný kráľ už nikdy nezaspal. Netrhajte ich, to by mala pani Zima veľkú radosť a hneď by znova skúšala svoju mrazivú moc.