Sivák, hnedák a vranák

Bol raz jeden starec a ten mal troch synov; tretí z nich bol hlúpy Ivan, ktorý nič nerobil, len sa povaľoval v kúte na peci. Keď otec umieral, zavolal si synov a vraví:
„Deti, keď umriem, choďte každý po rade tri noci strážiť na môj hrob.“ Starca pochovali, prišla noc; najstarší brat mal ísť nocovať na hrob, ale buď bol lenivý, alebo sa bál, a povedal najmladšiemu:
„Hlúpy Ivane, choď strážiť na otcov hrob za mňa, veď aj tak nič nerobíš.“ Hlúpy Ivan sa teda pobral a išiel na cintorín strážiť. O polnoci sa hrob otvoril, starec vystúpil a pýta sa:
„Kto je tu? Ty, najstarší syn?“
„Nie, otecko, ja hlúpy Ivan.“ Starec ho spoznal a pýta sa:
„Prečo neprišiel najstarší syn?“
„Poslal ma namiesto seba, otecko.“
„No, tvoje šťastie.“ Starec zahvízdal a zavolal:
„Siváku, hnedáku, múdry vranáku!“ Sivák beží, až sa zem trasie, z očí sa mu sypú iskry, z nozdier stúpa dym. „Tu máš, synu, dobrého koňa! A ty, siváku, slúž mu tak, ako si slúžil mne.“ Starec dohovoril a znova si ľahol do hrobu. Hlúpy Ivan siváka pohladkal, pomaznal sa s ním, ale potom ho prepustil a vrátil sa domov sám. Doma sa ho bratia pýtajú:
„Tak čo, Ivane, dobre si nocoval?“
„Dobre, bratia, dobre.“ Prišla druhá noc. Prostredný brat tiež nešiel strážiť, povedal hlúpemu Ivanovi:
„Choď na hrob k otecovi a prenocuj tam za mňa.“ Hlúpy Ivan nepovedal ani slovo, pobral sa a išiel. Keď prišiel ku hrobu, ľahol si a očakával polnoc. O polnoci sa hrob otvoril, otec vyšiel a pýta sa:
„Ty si prostredný syn?“
„Nie,“ odpovedal Ivan, „to som zasa ja, otecko!“ Starec zavolal zvučným hlasom a zahvízdal ako bohatier:
„Siváku, hnedáku, múdry vranáku!“ Hnedák beží, až sa zem trasie, z očí sršie plameň, z nozdier stúpa dym. „No, hnedáku, ako si slúžil mne, slúž aj môjmu synovi. Teraz bež!“ Hnedák zmizol, starec si znova ľahol do hrobu a hlúpy Ivan sa vrátil domov. Bratia sa zase pýtajú:
„Tak čo, Ivane, dobre si nocoval?“
„Dobre, bratia, dobre.“ Tretiu noc bol na rade Ivan. Nečakal, kým ho pošlú, pobral sa a išiel strážiť. O polnoci opäť vstal starec, už vedel, že stráži hlúpy Ivan. Zavolal zvučným hlasom a zahvízdal ako bohatier:
„Siváku, hnedáku, múdry vranáku!“ Vranák beží, až sa pod ním zem trasie, z očí mu šľahá plameň a z nozdier stúpa dym. „No, vranáku, slúž môjmu synovi tak, ako si slúžil mne.“ Povedal, rozlúčil sa s hlúpym Ivanom a ľahol si do hrobu. Ivan pohladkal vranáka, prepustil ho a vrátil sa domov. Znova sa ho bratia pýtajú: „Akože si, Ivane, prenocoval?“
„Dobre, bratia, dobre!“
Žili ako predtým; dvaja bratia pracujú, ale Ivan nerobí nič. Až raz cár dal rozhlásiť: tomu, komu sa podarí strhnúť obraz princeznej zavesený na stene nad toľkými a toľkými trámami, dá princeznú za ženu. Bratia sa tiež vybrali, že sa pôjdu pozrieť, komu sa to podarí. Hlúpy Ivan sedí na peci a prosí:
„Bratia, dajte mi nejakého koňa, pôjdem a pozriem sa tiež.“ Bratia sa naňho oborili:
„Ty hlupák, seď na peci, kam by si chodil. Chceš byť ľuďom na posmech?“ Ale hlúpy Ivan nedal pokoj. Bratia sa ho nemohli zbaviť. „Vezmi si, hlupák, trojnohú kobylu!“ Sami odišli. Hlúpy Ivan sa za nimi rozbehol do širokého poľa, do širokej roviny. Zosadol z kobyly, zarezal ju, kožu stiahol, zavesil a mäso zahodil. Potom zavolal zvučným hlasom, zahvízdal ako bohatier:
„Siváku, hnedáku, múdry vranáku!“ Sivák beží, až sa zem trasie, z očí mu šľahajú plamene, z nozdier idú oblaky dymu. Ivan vliezol do jedného ucha ..... najedol sa, napil sa ..... vliezol do druhého, obliekol sa a hneď z neho bol chlapík bohatier, že by ho bratia nespoznali. Sadol si na siváka a išiel dobývať princeznú. Ľudí tam bolo ako maku. Sotva zazreli mládenca, všetci sa pozerajú, ako sa hlúpy Ivan s koňom rozbehol; kôň skočil, ale ešte tri trámy k obrazu chýbali. Odkiaľ prišiel, všetci videli, kam odišiel, nevie nikto. Ivan pustil koňa; sám sa vrátil domov a sadol si na pec. Za chvíľu prišli bratia a rozprávajú svojim ženám:
„Predstavte si, prišiel mládenec, akého sme v živote nevideli. Len tri trámy mu chýbali, aby strhol obraz. Odkiaľ prišiel, všetci videli, kam odišiel, nevie nikto. Veď on ešte príde!“ Hlúpy Ivan sedí za pecou a vraví:
„Nebol som to ja, bratia?“
„Starého čerta, hlupák jeden, seď na peci a utri si nos!“ Uplynul nejaký čas a cár opäť vyhlásil tú súťaž. Bratia sa zase vybrali na cestu a hlúpy Ivan vraví:
„Dajte mi, bratia, nejakého koňa!“ Oni na to:
„Ale mlč, hlupák, seď si doma; chceš utratiť druhého koňa!“ Keď sa ho nedalo zbaviť, dovolili mu, aby si vzal chromú kobylu. Hlúpy Ivan ju tiež zabil, kožu stiahol, rozvesil a mäso zahodil. Potom zavolal zvučným hlasom, zahvízdal ako bohatier:
„Siváku, hnedáku, múdry vranáku!“ Hnedák beží, až sa pod ním zem trasie, z očí šľahajú plamene, z nozdier stúpajú mračná dymu.
Ivan vliezol do pravého ucha, obliekol sa, vkročil do ľavého, stal sa z neho mládenec bohatier, vyskočil na koňa a išiel. Tentoraz mu chýbali len dva trámy, aby obraz strhol. Odkiaľ prišiel, všetci videli, kam odišiel, nikto nevie. Ivan pustil hnedáka a sám ide domov. Vliezol si na pec a čaká, kým sa bratia vrátia. Bratia prišli a rozprávajú:
„Predstavte si, že ten mládenec zase prišiel a dnes mu už chýbali len dva trámy.“ Hlúpy Ivan vraví:
„A nebol som to ja, bratia?“
„Ale seď, hlupák, kto vie, kdeže si lietal.“
Za nejaký čas vyhlásil cár nové stretnutie. Bratia sa zase začali chystať a Ivan ich prosí:
„Dajte mi, bratia, nejakého koňa, tiež si tam zájdem a pozriem sa.“
„Seď, hlupák, doma! Ako dlho nás budeš pripravovať o kone?“ Ale keď sa ho stále nemohli zbaviť, povedali mu, nech si teda vezme chudú kobylku, a odišli. Hlúpy Ivan aj tretiu kobylku zabil, stiahol a mäso zahodil. Potom zahvízdal ako bohatier, zavolal zvučným hlasom:
„Siváku, hnedáku, múdry vranáku!“ Vranák beží, až sa zem trasie, z očí mu šľahajú plamene, z nozdier stúpa dym. Hlúpy Ivan zaliezol do jedného ucha, tam sa najedol a napil ..... vliezol do druhého, obliekol sa ako bohatier, sadol na koňa a išiel. Ako prišiel do cárskeho paláca, strhol obraz i šatku princeznej. Odkiaľ prišiel, všetci videli, kam išiel, nevie nikto. Ivan zase prepustil vranáka a išiel domov. Doma si sadol na pec a čakal na bratov. Bratia prišli a rozprávajú:
„Ach, ženy, zase prišiel ten mládenec. Ako sa dnes s koňom rozbehol, strhol obraz zo steny!“ Ivan sedí na peci a vraví:
„Nebol som to ja, bratia?“
„Ale mlč, hlupák, niekde po čertoch si blúdil!“
Po nejakom čase usporiadal cár ples, na ktorý pozval všetkých bojarov, vojvodov, kniežatá, kniežacích radcov, senátorov, kupcov, mešťanov i sedliakov. Tiež Ivanovi bratia sa vybrali. Ivan nezostal pozadu; išiel s nimi. Sadol si tam na pec za komín, pozerá, ústa otvoril dokorán. Princezná pohostíva hostí; každému priniesla pivo a pozoruje, či si niekto neutiera ústa jej šatkou? To by bol jej ženích. Nikto sa však šatkou neutrel; hlúpeho Ivana nevidela ..... minula ho. Hostia sa rozišli. Na druhý deň cár usporiadal zase ples, ale toho, kto strhol obraz i šatku, zase nenašli. Na tretí deň roznáša princezná opäť pivo. Všetkých obišla, ale nikto sa do šatky neutiera. Čo to, myslí si princezná, môj súdený tu nie je! Pozrela sa na pec a vidí tam hlúpeho Ivana. Šaty má roztrhané, celý je od sadzí a vlasy má ako vrabčie hniezdo. Naliala do pohára pivo a niesla Ivanovi pripiť. Bratia sa pozerajú a myslia si: Veď je to princezná a takému hlupákovi nesie pivo! Hlúpy Ivan pivo vypil, vytiahol šatku a utrel sa. Princezná sa potešila, vzala ho za ruku, odviedla k otcovi a vraví:
„Otecko, tu je môj vyvolený!“ Bratia ostali, ako keď do nich nôž vrazí: Čo sa to s princeznou deje! Azda nestratila rozum ..... takého hlupáka si vedie k zásnubám. Ale akéže tu dlhé reči: hneď po plese bola svadba, náš Ivan už nebol hlupák, ale cárov zať ..... dal sa do poriadku, umyl sa, učesal a bol z neho mládenec na nezaplatenie. Vtedy až spoznali bratia, čo znamenalo chodiť strážiť na otcov hrob.