Kokořínsky rytier

Ako bol zbojníkom a uchmatol si pre seba princeznú, ale ona jeho ženou byť nechcela a radšej by bola zomrela, keby sa nad ňou stará žena nezmilovala a nezachránila ju

V Kokořínskom dole stojí hrad Kokořín a neďaleko neho sú zvyšky tvrdze. Kedysi naokolo nebola žiadna dedina, iba hore na Hradsku bola osada a o tej vedel máloktorý človek. Bývali tam poddaní kokořínskeho pána a pracovali od rána do večera na poliach alebo doma za krosnami. Keďže z Kokořína na Hradsko nevedla žiadna cesta, iba skrytý chodník v skalách, dal kokořínsky rytier urobiť cez dolinu kožený most a chodil po ňom s koňom na druhú stranu.
Raz si priviezol na svoj hrad odkiaľsi krásnu princeznú. Bola to mladá panna a krehučká ako páperie. Nemala ho však vôbec rada, nech sa jej rytier vlieval do priazne akokoľvek lichotivými slovami.
„Odvez ma domov k otcovi,“ prosila ho princezná. „Dobre vieš, že ťa za to bohato odmení.“ Ale rytier sa len smial.
„Čo by som ťa vozil späť, keď som si ťa priviezol pre radosť. Chcem, aby si bola mojou ženou. Môj hrad sa zďaleka nevyrovná zámku tvojho otca, ale mám toľko pokladov pod zemou ako nikto iný na svete. Keď si ma vezmeš za muža, budeš pani na Kokoříne.“
Princezná nechcela o svadbe ani počuť. Znova sa dala do plaču a nebola k utíšeniu, až sa na ňu rytier nahneval.
„Dosť toho plaču! Zostaneš tu a kľúčnica sa o teba bude starať, aby si niečo neurobila. Maj sa na pozore a všetko si čoskoro rozmysli!“
Potom zavolal starú Hátu, ktorá bola jeho najvernejšou slúžkou a poznala ho už od detstva. Keď prišla, usmievala sa na oboch bezzubými ústami.
„Neboj sa, nič zlé sa tvojej panne nestane. Nikto jej na hlave neskrivi jediný vlások,“ vzala princeznú za ruku a odviedla ju.
Na hrade bolo plno zbrojnej čeľade a kone stáli v konírni pripravené vždy vyraziť. Rytier sa so svojimi ľuďmi vyberal ďaleko do kraja a hovorilo sa o ňom, že je zbojník a vrah. Princeznej bolo smutno medzi hradnými múrmi a stále plakala, hoci mala všetko, na čo si len spomenula. Stará Háta jej varila panské jedlá a nič jej nechýbalo, iba sloboda.
Rytier so svadbou nepospiechal. Myslel si, že sa princezná predsa len umúdri. Ona však chodila po hrade ako telo bez duše. Keď vyzrela oknom, videla naokolo samé skaly, na ktorých hniezdili húfy vtákov. Keď vybehla na nádvorie, naokolo bol vysoký múr a nad ním obloha. Zašla teda za starou Hátou do kuchyne, aby sa porozprávala.
„Čo je, panenka, máš zasa plač na krajíčku?“ pýtala sa kľúčnica. „Veď sa takto len utrápiš a nebude ti to na nič dobré. Ako sa znepáčiš nášmu rytierovi, nájde si inú pannu a s tebou bude zle.“ Keď to princezná začula, zľakla sa. „Ty teda myslíš, že by ma neodviezol k otcovi?“
„Naivná panenka, na to ani nemysli! Odtiaľto sa už nikdy nedostaneš, ak sa náš pán náhodou nerozhodne inak. Kto sa mu raz postaví na odpor, toho bez milosti zavrie do väzenia a živý odtiaľ nevyjde.“
Princezná spoznala, že to s ňou stará Háta myslí úprimne, a tak sa snažila získať jej priazeň.
„Ja nie som z obyčajného rodu, ale kniežacieho. Keby si mi odtiaľto pomohla, do smrti by si sa mala dobre. Môj otec by sa ti bohato odmenil.“
„Takto nikdy nesmieš hovoriť!“ okríkla ju Háta. „Nevieš, kto nás tu môže počúvať, a ja by som nechcela kvôli tebe prísť o hlavu. Je mi ťa ľúto, ale už dlho verne slúžim nášmu rytierovi. Viem, že robí mnohé, čo by robiť nemal, ja ho však súdiť nebudem. Ak chceš byť poslušná a nebudeš plakať, pokúsim sa ti pomôcť.“
Od tých čias bola princezná ako vymenená. Každý deň pomáhala Háte v kuchyni, aby jej ušiel čas. Keď sa rytier vrátil domov, vždy sa zavrela vo svojej komnate a odtiaľ nevyšla, kým bol na Kokoříne. Pán sa často pýtal starej Háty, čo robí princezná, ale ona len mávla rukou.
„Neviem, či si urobil dobre, že si k nám priviezol tú krehotinku. Tá panna sa nehodí do našej samoty a čoskoro ti uvädne, skôr než sa nazdáš. Žiadnu radosť z nej mať nebudeš.“
„Hlúpa nie si, baba! Ale ja som sa rozhodol, že budem mať ženu z urodzeného rodu, a ona sa mi zapáčila. Ešte nejaký čas počkám a uvidím, ako a čo bude. Späť ju previezť nemôžem, lebo by nás prezradila.“ Potom sa najedol a napil a išiel spať. Háta poupratovala zo stola a ešte dlho niečo robila v kuchyni. Keď bol všade pokoj, vytiahla zo starej truhlice niečo zo svojich starých šiat a zašila na nich diery. Všetko zbalila do ruksaku a odniesla princeznej.
Nasledujúceho dňa sa rytier rozhodol, že sa pôjde pozrieť na Hradsko. „Poď mi, Háto, odomknúť kožený most!“ rozkázal jej. „Späť sa vrátim až k večeru. Kým slnko nezapadne, môžeš ma čakať.“
Kľúčnica mala od všetkého kľúče, aj od koženého mosta, ktorý sa jedným otočením kľúča napol tak, že po ňom jazdec s koňom mohol prejsť na druhú stranu. Keď sa znova kľúčom otočilo v zámke, most sa uvoľnil a visel nad korunami stromov ako čierny oblak.
„Kde si, baba?“ zvolal rytier, keď sa ešte zdržala v kuchyni.
„Už bežím, pánko, len som odstavila mlieko z ohniska,“ povedala mu Háta, ktorá tajne princeznej nariadila, aby sa hneď prezliekla do jej starých šiat a čakala na ňu, kým sa vráti. „A aj som išla nakŕmiť tvoju hrdličku, aby lepšie spievala.“
„To je dobre, že sa mi staráš o princeznú,“ usmial sa rytier. „Keď prídem, musím sa s ňou porozprávať. Dlhšie už nebudem svadbu odkladať.“
Háta rýchlo bežala za rytierom do konírne a pomohla mu osedlať koňa. Potom ho vyviedla až k mostu na skalisko. Kľúčom otvorila zámok a most sa vzklenul na druhú stranu. Rytier pobodol koňa a vyrazil. Stará Háta sa za ním pozerala a nespúšťala z neho oči. Keď bol s koňom uprostred mosta, rýchlo otočila kľúčom a on sa prepadol nad korunami stromov. Kôň s rytierom sa zrútili do doliny. Ozval sa výkrik, ako keď havran zakrákorí, ale voda hrkotala v potoku cez kamene a stráže nič nepočuli.
Stará sa rozbehla k studni a hodila kľúč do hlbiny. Potom pospiechala na nádvorie po princeznú. Stráže chodili po hradnom ochodzi sem a tam, nikoho z nich nenapadlo, že už kokořínsky pán nežije.
„Poponáhľaj sa vopred, panenka! Týmto kľúčom otvor bránku a zostúp dolu k potoku. Ničoho si nevšímaj a rob, ako by si prala bielizeň. Ja prídem za tebou inudiaľ.“ Princezná zobrala košík a dala do neho nejakú bielizeň. Potom vyšla bránkou z hradu, ako jej Háta poradila. Zišla opatrne až k potoku. Stráže na ňu cestou volali, aby sa tam neutopila, ale nikto v nej princeznú nehľadal.
Naraz za ňou zarachotili kamene pri potoku a objavila sa stará Háta. Na chrbte niesla veľký uzol a ťažko sa opierala o palicu. Bolo vidieť, aká je ustarostená. Ani si neoddýchla a hneď povedala:
„Poponáhľajme sa, panenka! Hneď musíme odtiaľto, kým stráže neprídu na to, že som ich oklamala.“
Princezná nechala bielizeň v potoku a pospiechala za Hátou. Šli ešte kúsok popri potoku a potom odbočili hore do skál. Po starom chodníku sa čoskoro dostali z Kokořínskeho dola, potom sa vydali ďalej do kraja. Od tých čias ich tu už nikto nikdy nevidel. Po smrti zbojníckeho rytiera zostala na Kokoříne jeho čeľaď a ešte mnoho rokov prepadávala pocestných a kupcov. Korisť ukladala v tajných podzemných chodbách a dutinách, ktorých bolo v skalách veľa. Ale iba málokto vie, odkiaľ a kam vedú.
Po nociach vraj straší v Kokořínskom dole čierny rytier a jazdí na koni s kušou v ruke. Za ním beží svorka divokých psov s ohnivými jazykmi. Keď objazdia všetky skaly, zmiznú na hrade a všetok ten krik a revanie razom pominie.