Ako sa myšiak oženil

Hovorí sa, že slnko ožaruje oblohu a dobrá žena osvetľuje dom. Ako sa teda čudovať starostiam jednej mamičky, ktorá hľadala pre svojho syna tú najlepšiu manželku?
Bola raz jedna myšia rodina. Mama myš a synček myšiak. Ocka myšiaka už nemali, toho im kedysi kdesi chytil kocúr. Od tých čias sa mama myš bála o svojho synčeka ešte viac. Ale to viete, myš mačke hrozí len zďaleka, zblízka sa jej veľmi bojí. A tak mama myš rozmýšľala a rozmýšľala, až na to prišla.
Keby si jej synček vzal za ženu nevestu takú silnú, aby sa jej každý bál, bolo by to dobré. To by sa im aj mačky vyhýbali. Kde však takú nevestu nájsť? Naokolo o žiadnej nevedela.
Myšiak medzitým rástol a rástol, až dorástol na ženenie. Mame myši začali starosti: musí sa hľadať, musí sa to zvážiť. Ľahko sa oženíš, ťažko rozvedieš. A kde vziať nevestu? Synček bude asi musieť ísť hľadať do sveta ako druhí. Tam ho však mama nechcela pustiť. Čo keby tam striehla mačka? Radšej pôjde sama.
Jedného rána teda pripravila myš svojmu synovi jedlo na celý deň a vydala sa do sveta nájsť tú silnú nevestu.
Netrvalo dlho a tu zrazu uvidela zajaca, ako ide na pašu. Aký bol veľký! Aké mal krásne veľké uši! Čo keby mal aj takú dcéru? A mama myš hneď zapískala, zavolala:

„Zajačik, bratíčku,
počkaj chvíľočku,
veď neumrieš od hladu!
Treba mi tvoju radu.“

Prekvapený zajac sa zastavil a čakal. Zvedavo počúval, čo mu myš chce. Musel na to natiahnuť svoje dlhé uši, aby mu nič neuniklo.
„Zajačik, bratíčku, mám syna na ženenie a hľadám preňho nevestu z najsilnejšieho rodu, aby nás pred mačkami chránila. Ty si taký silný a rýchly, nechcel by si mu dať svoju dcéru za ženu?“
Zajac sa tomu želaniu začudoval. Svoju krásnu zajačiu dcérku dať maličkému myšiakovi? Ale kdeže! Vraví:
„Ďakujem ti za takú česť. Lenže my nie sme najsilnejší na svete.“
„Nie?“ začudovala sa myš. „A kto je silnejší?“
„Vlk,“ vraví zajac. „Ako si naňho len spomeniem, mráz mi behá po chrbte a nohy samy chcú utekať. A to ho ešte ani nevidím.“
„Ďakujem ti za radu, zajačik bratíčku, to ja hneď pobežím hľadať vlka.“
A išla a išla, až zrazu uvidela vlka, ako sa chystá na lov. Aký bol silný! Aké mal zuby!
A mama myš hneď zapískala, zavolala:

„Vlčko, kmotríčku,
počkaj chvíľočku,
veď neumrieš od hladu!
Treba mi tvoju radu.“

Vlk sa začudoval, keď uvidel, kto ho volá.
„Počkaj, počkaj, kmotre, rada by som sa s tebou poradila.“
„Ty? So mnou, s vlkom? A o čom?“
„Vlčko, kmotríčku, mám syna na ženenie a hľadám preňho nevestu z najsilnejšieho rodu, aby nás pred mačkami chránila. Ty si taký silný a máš také veľké zuby, nechcel by si mu dať svoju dcéru za ženu?“
Vlk bol taký prekvapený, že hneď nevedel, čo odpovedať. Potom povedal:
„Ďakujem ti za česť. Lenže my nie sme najsilnejší na svete. Keď vidím medveďa, hneď sa snažím stratiť, aby som mu ani do cesty neprišiel.“
„Medveďa, vravíš, kmotríčku vlčko? Ďakujem ti za radu.“
A mama myš išla a išla, až uvidela medveďa. Chystal sa práve pozbierať divokým včelám med. Aký bol vysoký a silný! Mama myš išla bližšie k nemu a zapískala, zavolala:

„Medveďku, dedíčku,
počkaj chvíľočku,
veď neumrieš od hladu!
Treba mi tvoju radu.“

Medveď ju sotva počul. Zastavil sa však, zakolísal sa a pozerá, kto ho volá. Ani myš v tráve nevidel. Tá sa však ozvala znova:
„Medveď, dedko, zajac ma poslal k vlkovi a vlk k tebe. Mám synčeka na ženenie a hľadám preňho nevestu z najsilnejšieho rodu na svete. Ty si taký vysoký a silný, nechcel by si mu dať svoju dcéru za ženu?“
Medveď neveril vlastným ušiam, že by mal svoju guľatú chlpatú dcérku dať nejakému myšiemu darebákovi. Mávol labou:
„Ďakujem ti za takú česť. Lenže my nie sme najsilnejší na svete. To bude asi lev. Keď ten zareve, každý sa hneď od strachu schová.“
„A ty tiež, dedko medveď?“
„Áno, aj ja. Kdeže my, a najsilnejší!“
A medveď išiel ďalej k dubu, kradnúť včelám med.
Myš teda išla a išla, až stretla leva. Aký bol krásny, ako kráľ! A tá hriva! Mama myš hneď zapískala, zavolala:

„Milý strýčko, levíčku,
počkaj chvíľočku,
veď neumrieš od hladu!
Treba mi tvoju radu!“

Lev sa prekvapene zastavil, kto mu to hovorí strýčko. Skôr než mohol zamrmlať, myš pokračovala:
„Milý strýčko levíčku, mám syna na ženenie a hľadám preňho nevestu z najsilnejšieho rodu. Ty si taký vznešený a máš takú krásnu hrivu! Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi a medveď k tebe. Nechcel by si môjmu synovi dať svoju dcéru za ženu?“
Lev od prekvapenia stratil reč. Dcéru kráľa zvierat myšiakovi? Chcel sa rozkričať, potom mu však bolo myši trochu ľúto. Každá mama predsa pokladá svoje dieťa za najkrajšie a najlepšie. Tak len zabručal:
„Ďakujem za takú česť. Lenže ja nie som najsilnejší na svete. To budeš musieť ísť k slnku. To nám všetkým dáva život.“
A lev išiel ďalej, na lov. To tak, dať dcéru myšiakovi!
Myš tiež išla a išla, až došla k slnku. Zapískala, zavolala:

„Moje milé slniečko,
počkaj maličko!
Svietiš všetkým všade,
treba mi tvoje rady.“

Slnko sa zastavilo a zvedavo čakalo, čo asi bude malá myška chcieť.
„Milé slniečko, mám syna na ženenie a hľadám preňho nevestu z najsilnejšieho rodu. Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi, medveď ku levovi a lev k tebe. Aké si veľké a teplučké a ako jasne žiariš! Nechcelo by si dať svoju dcéru za ženu môjmu synčekovi?“
Ani nedohovorila a slnko už rýchlo pospiechalo ďalej po oblohe svietiť. Len zavolalo:
„Kdeže ja, a najsilnejšie! Najsilnejší je mrak. Keď popod mňa priplynie, ani ma nie je vidieť.“
A plávalo ďalej po nebi, ďalej a ďalej.
Myš si počkala, až sa k nej prihnal veľký mrak. Aké mal obrovské brucho plné vody! Potom zapískala, zavolala:

„Mráčiku, oblačiku,
počkaj chvíľočku!
Pršíš na všetko všade,
treba mi tvoje rady.“

Udivený mrak sa zastavil, keď tú čudnú myšiu pesničku začul. Myš pokračovala:
„Mraku, oblačiku, mám syna na ženenie a hľadám preňho nevestu z najsilnejšieho rodu na svete. Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi, medveď ku levovi, lev k slnku a slnko k tebe, že vraj si najsilnejší. A naozaj! Aký si čierny! A aké máš veľké brucho! Nechcel by si dať svoju dcéru za ženu môjmu synovi?“
„Ďakujem ti za tú česť,“ vyhlásil mrak, „ako rád by som to urobil! Žiadnu dcéru však nemám. Dnes som veľký mrak, zajtra malý mráčik. Musím byť taký, akého ma chce vietor. Ten je zo všetkých najsilnejší. Zafúka, zafičí a už ma trhá alebo ženie po oblohe.“
A mrak sa zase rozbehol, akoby sa bál vetra.
Išla teda myška ďalej, k vetru. Vietor je takmer všade, našla ho hneď. Ako fičal, ako ohýbal stromy! Myšku takmer počuť nebolo, keď zapískala, zavolala:

„Vetre, vetríčku,
počkaj trošíčku.
Fúkaš všetkým všade,
treba mi tvoje rady.“

A hneď mu predniesla svoje želanie:
„Vetre, vetríčku, mám syna na ženenie a hľadám preňho nevestu z najsilnejšieho rodu na svete. Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi, medveď ku levovi, lev k slnku, slnko k mraku a mrak k tebe, že si zo všetkých najsilnejší. A naozaj! Ako vieš fičať. Ako vieš ohýbať stromy až k zemi! Nechcel by si dať svoju dcéru za ženu môjmu synovi?“
„Kdeže, myška, kdeže ja,“ utíšil sa na chvíľu vietor, aby odpovedal. „Najsilnejšia je hora, volá sa Stará Planina. Fúkam, fičím, ale Stará Planina sa ani nepohne a ja si o ňu len hlavu natlčiem.“
A vietor sa znova rozfúkal, až sa les kolísal.
Čo robiť. Bežala teda myška k hore, k Starej Planine. Pozerá, pozerá na ňu. Aká je vysoká a mohutná! A myška zapískala, zavolala:

„Hora, hora vysoká,
padla si mi do oka!
Ty vidíš na celý svet,
iste mi dáš radu hneď.“

Hora nehovorila nič, hory sú mlčanlivé. A myška pokračovala:
„Hora, hora vysoká, mám syna na ženenie a hľadám preňho nevestu z najsilnejšieho rodu na svete. Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi, medveď ku levovi, lev k slnku, slnko k mraku a mrak k vetru a vietor k tebe, že vraj ty si zo všetkých najsilnejšia. A naozaj! Aká si vysoká, aká si mohutná! Nechcela by si dať svoju dcéru môjmu synovi za ženu?“
Stará Planina sa tomu želaniu veľmi začudovala. Kdeže ona, a najsilnejšia!
„To sa ti len zdá, že som najsilnejšia na svete. Keby si vedela, čo ja zažívam. Mám v sebe niečo oveľa silnejšie, než som ja. Trápi ma to a hryzie od päty až po hlavu. Len sa pozri na moje boky, nájdeš tam obydlie toho mocného zvieraťa na každom kúsku môjho tela. Jeho sa opýtaj, za ním choď!“
A hora sa odmlčala a zahalila si hlavu do mrakov.
Myš pekne poďakovala a bežala po úbočí dolu. Netrvalo dlho a uvidela obydlie toho najsilnejšieho zvieraťa. Verte alebo nie ..... bola to myšia diera. A druhá! A tretia! A ďalšia a ďalšia!
Bolo tam dier na tisíce a myší v nich ešte viac. Ako sa myš zaradovala! Myši sú teda najsilnejšie na svete! Škoda, že to nevedela skôr, mohla si ušetriť cestu aj vyprosovanie. Chvíľu sa rozhliadala. Potom uvidela peknú mladú myšku, práve takú pre jej syna. Išla za ňou domov, tam sa dohovorila s jej rodinou a potom už bežala po svojho synčeka. Tí tam v hore medzitým pripravili slávnu svadbu. Myšiakovi sa myška tiež páčila, tak už im nestálo nič v ceste. Jedli a pili, spievali a tancovali, až sa hora otriasala.
Mama myš s myšiakom sa tiež odsťahovali do hory, mama chcela byť blízko mladých. Či sa potom prestala báť mačiek, to vám nepoviem. Mačky z toho kraja nijako neutekali. Myši sa však z hory tiež nehýbali: mali deti a tie deti mali zase deti a tak ďalej.
Radšej aby sa teraz bála hora.