Čarodejovo srdce

Mocný a silný bol kráľ Ziemelis, čiže Severák. Sedel na vysokom ľadovom tróne, fúzy mal z cencúľov a na jeho plášti sa trblietali ľadové kvety. Chcel dobyť celý svet.
Všade, kam prišli jeho pluky, všetko stuhlo. Aj malá žabka so zamyslenými vypúlenými očami zaspala, keď sedela na trávnatom ostrovčeku v močiari. Vtáky zaliezli do teplých dutín stromov, upchatých machom. Medveď sa ponoril do zimného spánku, s hlavou zahrabanou do celej kopy chrastia.
Kráľ Severák obohnal pol sveta hradbami. Ale všade, kade popri nich prešiel čarodej Dobrodej, hradby tali, lebo boli snehové, a kam prenikol jeho teplý dych, tam kvitli kvety.
Raz ráno kráľ Severák vstal zo svojho ľadového trónu a nahnevane zvraštil čelo:
„Čo sa to deje?“
Pod jeho slávnym trónom bola veľká mláka.
Zdesený kráľ zavolal svojich sluhov.
„Čo je to?“ kričal. „Veď už ani vo vlastnom zámku nie som v bezpečí? Alebo sa mám azda roztopiť pred vašimi očami a premeniť sa na mláku? Beda, slabnem!“ Načo sa kráľ chytil za svoje fúzy z cencúľov a tie sa s praskotom lámali. „Alebo už azda nie ste schopní pozdvihnúť meč proti nášmu odvekému nepriateľovi? Choďte do boja! Veď viete, že čarodej sám je nezraniteľný. Ale sila, ktorou robí zázraky, je v jeho srdci. Keď nájdete to srdce, dupnite naň ..... chrup! a bude po ňom.“
Lúče Severnej žiary, ako verní Severákovi sluhovia, sa rozptýlili a ich modročervené meče ako plamene vyšľahovali pozdĺž celej nebeskej klenby. Niekedy sa podobali bielym duchom, ktorí stúpajú po pohyblivých svetelných schodoch do neba. Ale čarodeja Dobrodeja nebolo nikde nájsť. Zhora uvideli len starého veštca, ako sedí na kraji temného lesa a číta svoju Knihu múdrosti.
„Počuj, otče,“ pribehli k nemu lúče Polárnej žiary. „Nevieš, kde je teraz čarodej Dobrodej?“
„Za trikrát deviatimi horami a deviatimi morami v Slnečnej krajine. Ale pre vás je nedosiahnuteľný,“ odpovedal veštec a ďalej sa pozeral do svojej knižky.
„On sám nech je, kde chce, ale ty nám povedz, kde je jeho srdce! Hľadáme jeho srdce.“
„Choďte stále priamo. Za lesom je jazero, za jazerom kopec, na tom kopci biely zámok. V tom zámku sa zlatý lev hrá s diamantovým vajíčkom, to je čarodejovo srdce.“
Lúče Polárnej žiary dlho išli temným hustým hvozdom. Cestu si vysekávali svojimi modročervenými ohnivými mečmi. Nakoniec prišli k hladkému jasnému jazeru. Za jazerom bol kopec, celý porastený vysokými bielymi kvetmi, ktoré tam stáli nehybne ako horiace sviece v úplnom bezvetrí. Naokolo všade žiaril len tichý slnečný svit.
Na kopci stál biely zámok. Z jeho vysokých okien vychádzalo zázračné svetlo. Zlatý lev sa tam hral s diamantovým vajíčkom.
Keď sa Severákovi vojaci priblížili ku kopcu, všetky kvety očerneli a zvesili hlavy. A len čo sa ich tiene dotkli múrov bieleho zámku, vo všetkých jeho oknách pohaslo zázračné svetlo. Vysoko k nebu vzlietol čierny orol, ktorý jediným mávnutím svojich krídel zrazil na zem kráľovské vojsko. Letel už v nedosiahnuteľnej výške a svojimi krídlami zastieral nebo. V zobáku niesol diamantové vajce. V oslnivej žiare, ktorá vychádzala z vajca, plála tmavá hruď vtáka ako oheň a perie krídel sa červeno ligotalo ako červenkasté zlato. Potom prišla tma a aj jazero stmavlo. Iba v jeho hlbine ako ohnivé srdce žiarilo diamantové vajce.
Čarodejovo srdce, skrývajúce sa pred prenasledovateľmi, prešlo ešte mnohými zázračnými premenami. Raz ako prsteň ho rybka odnášala do jazera a okolo trstiny sa potom robili malé zlaté kruhy, raz ako kvetové semienko ho ťahal hnedý mravec do svojho príbytku. Nakoniec sa ako biele pierko, stratené za letu lesným holubom, dostalo do snehového mraku, ktorý sa v pomalom lete niesol na Štedrý večer nad kopčekmi môjho rodného kraja.
Ľahko kĺzajúc vzduchom a prinášajúc šťastie všetkým, ktorých sa dotklo, pristálo pierko na deravom klobúku starého tuláka. Z tmavých otvorov klobúka vykúkali tulákove prešedivené vlasy. Mal na sebe čierny pánsky plášť, ktorého rozdrapené záplatované šosy posmešne trhal vietor. Na jednej nohe mal starú topánku, druhá noha mu trčala v dreváku, ktorý neustále padal, takže sa musel na svojej ceste hlbokým snehom proti vetru každú chvíľu zastavovať.
„Milióny, milióny!“ skríkol tulák v náhlom návale šťastia a odkryl svoju hlavu pred požehnanou bielou úrodou snehových vločiek, ktoré sa tak štedro a nevyčerpateľne sypali z otvorených bezodných nebies.
„Biele milióny!“ mumlal ako vo sne. Zdalo sa mu, že samo nebo mu vracia premárnené bohatstvo po otcovi.
V tej istej chvíli začul v snehovej fujavici zaržať koňa. Okolo neho prešiel akýsi drevorubač v kožuchu a s veľkou baranicou cez uši. Ako strieborné kolesá sa blýskali hladko narezané guľaté polená z osiky. Povoz sa zastavil pred pocestným. Dedinčan sa k nemu obrátil svojou červenou tvárou:
„Hej! Nech si kto si, vidím, ako sa ti ťažko ide. Poď sem a sadni si vedľa mňa!“
Tulák sa vyhrabal zo snehu. Drevorubač ho jednou rukou vytiahol k sebe na voz a hodil skrehnutému mužovi cez plecia konskú deku. Cestu do kopca im ukazovala zasnežená strecha veľkej širokej stodoly s čiernou medzerou pod prístreškom, vyzerajúca ako nejaké obrovské, k zemi pritisnuté dračie krídlo. A zatiaľ čo pomaly prichádzali k domu, ktorý im zakrýval biely pohyblivý závoj snehových vločiek, rozrezané stromy, na ktorých sedeli, ožili a začali sa pokrývať hnedými výhonkami. To bolo niečo nevídané a dejiny doteraz nezaznamenali podobné prípady. To by sa však nikdy nemohlo stať, keby sa na deravý klobúk starého tuláka neznieslo spolu so snehovými vločkami aj čarodejovo srdce v podobe ľahkého pierka. A my dobre vieme, že srdce vie robiť zázraky.
„Tak ti teda, žena, privádzam štedrovečerného hosťa,“ povedal gazda, keď vošiel do izby a oklepával sneh z čižiem.
Gazdiná práve pracovala pri peci. Vyťahovala z nej sviatočné pirohy, vypečené dohneda. Ešte z nich stúpala para a príjemná vôňa. Kládla ich na posteľ, na stôl i na stoličky. Ako sa tak pozerala na prichádzajúceho muža, lopatka na pečivo sa naklonila a posledný piroh spadol na zem.
„Tak sa pozri! Ten koláč s hrozienkami mu sám ide v ústrety!“ povedala gazdiná. Napriamila sa a rukou si odhrnula pramene vlasov, ktoré sa jej lepili na spotené čelo.
Tulák nevedel, ako si získal priazeň gazdov. V rozpakoch postával pri dverách. Zrazu uvidel pierko na svojom klobúku. Vzal ho do ruky a s najlaskavejším úsmevom na tvári a s rôznymi žartovnými posunkami pristúpil k dieťaťu, ktoré plakalo v kočíku, lebo tu nebol nikto, kto by sa s ním pohral. Položil biele pierko vedľa neho. Dieťa sa začalo usmievať, tlieskať ručičkami a pokrikovalo ..... hihi!
A vtom sa aj srdce gazdinej roztopilo a tulák, ktorý sa usadil za pecou, čoskoro držal vo svojich skrehnutých a zmodrených rukách kus hrozienkového teplého piroha.
Dieťa, ktoré sa hralo, pustilo pierko na zem.
„Aká je to krásna hračka!“ povedal Andrejs, mladý chlapec, ktorý práve vošiel do izby. Pozeral sa na dievku Lízu, ktorá sedela pri tkáčskom stave pri okne a plaho sklopila oči k plátnu. Chlapec zdvihol biele pierko, priblížil sa k Líze zozadu, takže jej dýchal na zátylok, a ľahko ju pošteklil pierkom po tvári.
Dievča sa začervenalo. Bol to pre ňu prvý sladký milostný dotyk, ktorý ako horúca vlna prebehol celým jej telom.
Tak išlo malé pierko z ruky do ruky a kohokoľvek sa dotklo, toho sa zmocňoval nežný, nečakaný a nevysvetliteľný pocit šťastia. Lebo šťastie je len ľahký dotyk, vôňa, ktorá prichádza, aby hneď odletela.
Ráno, keď sa po štedrovečernom sviatku v izbe zametalo, pierko sa aj s prachom vznieslo do vzduchu a prievan ho otvorenými dverami vyniesol von do bieleho víru snehových vločiek. Vonku opäť snežilo a vyla fujavica. A to pierko? .... Myslím, že letelo práve k vám .....