O umanutom mesiaci

Keď tma po dni na zem padá,
nastáva mesiaca vláda,
problém však nastane,
keď sa mesiac zatvrdne.

"Dobré ráno", povedalo slnko ako zvyčajne, keď striedalo mesiac. "Dobré? Pre koho ako! Ráno? Stvorené akurát pre teba!"... hundral mesiac ráno čo ráno vždy, keď sa musel vzdať vládnucej koruny.
"Ale choď ty! Starý kamoš!", smialo sa tomu zakaždým slnko. "Kedy si konečne zvykneš na to, že nemôžeš mať všetko? Ja mám deň a ty máš noc, jedine tak je to spravodlivé a inak to nebude!" "Ale to zasa nie! To prr!", rozčuľoval sa mesiac. "To by som sa na to pozrel! Veď nech si medzi nami tie pozemské stvorenia vyberú! Ty sa láskavo odkotúľaj a ja budem vládnuť sedem dní a nocí....no, no a potom budeš vládnuť zase ty...nejaký ten deň." "Pchá!, ako chceš", povedalo slnko. "Akurát sa láskavo odkotúľaj najprv ty a ja s vládnutím začnem, veď teraz som ťa mal predsa striedať ja!"
A ako sa na nebesiach rozhodlo, tak sa aj stalo. A nastal úplný rozruch! To nie je len tak, keď slnko stále svieti. Napríklad takéto lesné víly sa mesiaca nemohli a nemohli dočkať. Splnový tanec už vedeli naspamäť, nôžky plné pľuzgierov, len ten mesiac akoby sa vyparil. Bylinkárka zasa pobehovala sem a tam, celá zmätená, že mesačné korenie už nikdy nenazbiera, pretože mesiac niekto uchmatol. A že sa mala lepšie zásobiť. A nariekala, až to pekné nebolo! Jedine azda sova na tom bola dobre. Mohla spať celé dni, len keby ju ten hlad nesužoval. Na love nebola už šesť dlhých dní.

Keď potom ôsmy deň prišiel na rad mesiac, všetkým sa uľavilo, že ho nikto neuchmatol. A na celú záhadu by sa možno už do rána zabudlo, keby len nejaké to ráno nastalo. Potom, čo bylinkárka za korením pospiechala, v opačnom prípade by musela svoj stánok s korením nadobro zatvoriť.
A potom, čo víly znudené čakaním na mesiac od radosti poskočili a hneď tancovať pospiechali. A čo sova svoj žalúdok nasýtila, tu zasa niečo nehralo. "Kde je to slnko, touto dobou tu už predsa malo byť", posťažovala si jedna z víl. Potom, čo vyčerpali všetky tance zo svojho vílieho repertoáru, nôžky ani necítili. Avšak nič naplat, taká víla prestane tancovať až s dotykom prvého slnečného lúča.
"Tak už?", šepla kvetina svojim lúčnym kamarátkam. "Ešte nie! Veď je tma ako vo vreci!", zasyčali na ňu ostatné kvety. "Ach jaj, mne sa zdá, že som zatvorená celú večnosť! Kde je to slnko? Okvetné lístky by som potrebovala preťahnúť!"

Ôsmy deň sa slnko a mesiac opäť stretli, aby vyriešili svoj vládnuci spor. A to sa vie, že na zem zostúpiť museli, pretože sa potrebovali opýtať, čia vláda je lepšia. Ani slnko, ani mesiac však pochválený nebol. Mesiac totiž videl, že akurát vílam spôsobil na nôžkach pľuzgiere a bylinkárke takmer skrachoval celý obchod s korením, pretože na druhej strane zasa v tme predávať nemohla, keďže na bylinky nevidela. Ani nehovoriac o tom, že azda celú lúku kvetov rozhádal. Skrátka keď uvidel, čo všetko napáchal od svojej umanutosti upustil, všetkým sa ospravedlnil a s polovičnou vládou sa uspokojil.