O vtákovi Ohnivákovi

Bol raz jeden kráľ, ktorý bol veľmi chorý, a tak k nemu prichádzali lekári z celého sveta, ale vraj preňho niet záchrany, možno keby počul spievať vtáka Ohniváka. Kráľ mal troch synov, tak si ich zavolal a povedal im: „Kto z vás mi prinesie vtáka Ohniváka, tomu darujem celú ríšu.“ Tak sa kniežatá vydali do sveta a putovali spoločne, kým nedorazili k jednému stromu na rázcestí, do ktorého vyrezali svoje mená a dohodli sa, že ten prvý pri strome počká, kým nedorazia tí dvaja ostatní, a k otcovi sa vrátia spoločne. Potom šiel každý svojou cestou. Keď najstarší princ prešiel kus cesty, stretol medveďa, ktorý sa ho pýtal: „Kam ťa nesie táto cesta?“ „Čo je ti po tom!“ povedal princ a išiel svojou cestou, medveď len zavrčal a nechal ho ísť. Prostredný princ nebol ďaleko, keď stretol toho istého medveďa, ktorý sa ho pýtal: „Kam ťa nesie táto cesta?“ „O to sa nestaraj!“ povedal princ, nechal medveďa stáť a išiel svojou cestou ďalej. Medveď si niečo zamrmlal popod fúzy a nechal ho bežať. Keď stretol toho najmladšieho, tiež sa pýtal: „Kam ťa nesie táto cesta?“ Vtedy mladík odvetil: „Môj otec je chorý a neuzdraví sa, ak nepočuje spev vtáka Ohniváka. Tak som sa s bratmi vydal do sveta, aby som ho priniesol.“ „Nechaj bratov ísť,“ povedal medveď: „a spoľahni sa na mňa, sadni si mi na chrbát.“ To princ urobil a medveď sa pustil do behu, až jednému prechádzal zrak aj sluch; takto uháňali celých dvanásť hodín a uprostred noci dorazili k jednému krásnemu mestu.

Medveď sa zastavil a povedal: „V tom meste býva kráľ, ktorý má vtáka Ohniváka. Choď do zámku a daj sa najať do služby, hľaď, nech sa dostaneš do vtáčieho pavilónu, kde stojí drevená klietka s vtákom Ohnivákom. V tejto klietke ho musíš odniesť, nedávaj ho do žiadnej inej, inak sa ti zle povodí.“ Princ urobil, ako mu medveď povedal. Nasledujúceho dňa si na zámku našiel službu a mal šťastie, vymenovali ho za úplne posledného čističa klietok vo vtáčom pavilóne. Ale pretože svoju službu vykonával veľmi svedomito, postupoval čoskoro dopredu a dostal sa vždy na vyššiu pozíciu, až napokon, keď zomrel najvyšší vtáčí radca, získal túto funkciu princ. Vtedy si pomyslel, že prišiel čas, aby vtáka Ohniváka ukradol, a keď bol raz kráľ na love, išiel do vtáčieho pavilónu, aby svoj zámer uskutočnil. Už mal vtáka Ohniváka v rukách, keď ho napadlo, že tá drevená klietka je naozaj príliš škaredá, že také drahocenné zviera by malo byť v drahocennej klietke, a tak vzal jednu nádhernú zlatú klietku, posadil vtáka dovnútra a dal sa na útek. Ale len čo prišiel k bráne, začal vták Ohnivák zo všetkých síl kričať, akoby ho brali na nože, takže sa zbehli zámockí sluhovia a princ bol dopadnutý a uväznený. Mal teda dosť času premýšľať o svojom báječnom kúsku! Z duše toho ľutoval a volal: „Ach, milý medveď, keby som ťa len poslúchol!“ Vtedy stál zrazu medveď pred ním a vyčítal mu jeho neposlušnosť. Princ ho prosil, aby mu odpustil a ešte raz mu pomohol, on to už nikdy neurobí a vo všetkom ho poslúchne. „Uvidíme.“ povedal medveď: „Keď ťa ráno povedú pred kráľa, tak mu na rovinu povedz, že si chcel vtáka Ohniváka priniesť svojmu chorému otcovi, a keď ti ho dá, privedieš mu tú najkrajšiu princeznú pod slnkom.“ To princ urobil, kráľ bol spokojný a prepustil ho.

Keď stál pred bránou zámku, sadol si medveďovi na chrbát a uháňalo sa ako vietor a búrka celých dvanásť hodín bez prestávky, kým nedorazili k inému mestu, to bolo ešte väčšie a krajšie ako to prvé. Bola práve polnoc, keď zostúpil z medveďovho chrbta, a ten mu povedal: „V tom meste býva kráľ, ktorý má tri dcéry a tá najmladšia z nich je tá najkrajšia pod slnkom. Pokús sa dostať do komnaty, kde princezné spia, tú správnu spoznáš podľa toho, že má tie najhoršie šaty. V týchto šatách ju musíš potom odniesť, neobliekaj jej žiadne iné, inak sa ti zle povodí.“ Princ išiel do zámku, dal sa najať ako sluha a pre svoju usilovnosť a spoľahlivosť to čoskoro dotiahol až na kráľovského komorníka. Vtedy si pomyslel, že je čas najkrajšiu princeznú pod slnkom uniesť, votrel sa v noci do jej komnaty, vzal ju do náručia a chcel s ňou odísť. Vtedy dopadlo svetlo nočnej lampy na jej pôvabnú tvár a jemu zrazu prišlo ľúto, že je tak krásne dievča tak zle oblečené. Šiel, vzal zo skrine nádherné šaty zdobené zlatom a striebrom, princeznej ich obliekol a dal sa na útek. Medzitým sa však tá najkrajšia pod slnkom prebudila a dala sa do hlasného krik. Ihneď pribehli jej sestry a kráľ a kráľovná, ktorí spali vo vedľajších komnatách, a princ bol dopadnutý a uvrhnutý do najhlbšieho žalára, kde naňho ihneď prišli výčitky a trápilo ho svedomie. „Ach, milý medveď!“ zvolal: „keby som ťa len poslúchol!“ „Áno, to hovoríš teraz, ale ešte si ma nikdy neposlúchol!“ zreval medveď, ktorý sa pred ním v okamihu objavil. „Pomôžem ti ešte raz, ale potom už je koniec. Keď prídeš ráno pred kráľa, povedz mu všetko na rovinu, keď ti dá princeznú, zadovážiš mu toho najrýchlejšieho koňa.“ Princ urobil, ako mu povedal, a kráľ bol spokojný a prepustil ho.

Pred bránou zámku opäť čakal medveď, princ mu sadol na chrbát a uháňali rýchlo ako šíp, a keď boli o dvanásť hodín starší, bola polnoc a stáli pred mestom, ktoré bolo dvakrát také veľké ako to predošlé. Medveď povedal: „Choď do zámku, kde býva kráľ, ktorý má toho najrýchlejšieho koňa, stojí v stajni medzi ostatnými, spoznáš ho podľa toho, že má drevené sedlo, tí obyčajní kone majú sedlá zlaté a strieborné. Nechaj mu však to drevené a nevyvádzaj žiadne hlúpe kúsky s tými krásnymi sedlami, inak uvidíš, čo sa stane, a ja ti už nepomôžem.“ Princ sľúbil všetko, čo medveď chcel, išiel do mesta a druhého dňa u kráľa žiadal o službu. Práve potrebovali paholka ku koňom, a pretože bol princ usilovný a stajne krásne čistil, kráľ ho čoskoro urobil hlavným stajníkom. Jedného večera, keď kráľ práve usporiadal veľkú hostinu, išiel princ do stajne a odviazal toho najrýchlejšieho koňa. Ale keď uvidel na takom krásnom zvierati drevené sedlo, opäť si pomyslel, že je to večná škoda, kráľ má predsa zlatých sediel dosť a k tomu ten kôň predsa nevie rozprávať a volať o pomoc, a tak mu drevené sedlo zložil a dal zlaté. Ale len čo boli von zo stajne, vtedy sa kôň vzpriamil a volal ľudským hlasom: „Zlodej! Zlodej! Stajník ma chce uniesť!“ Zbehol sa celý zámok, princa chytili a zavreli do veže. A bolo to! A tak opäť začal so svojou pesničkou a plakal a nariekal: „Ach, milý medveď, keby som ťa len poslúchol!“ Ale medveď mal tentoraz na ušiach klapky a nepočul. Keď princ lamentoval celú noc aj celý deň, vtedy sa pred ním objavil a nevrlo povedal: „Nehovoril som ti to? Ale kto nechce počuť, ten musí cítiť; komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Zajtra budeš sláviť svadbu s povrazníkovou dcérou.“ Vtedy padol princ medveďovi okolo krku a povedal: „Zlatý medveď, prosím ťa, buď taký dobrý a tentoraz mi ešte odpusť, ja urobím všetko, čo si budeš priať.“ „To rozprávaj niekomu inému a nie mne.“ povedal medveď a otočil sa, že pôjde, ale princ plakal tak usedavo, že to dobráčisko to napokon nedokázalo preniesť cez srdce a povedal: „Dobre, ešte raz to s tebou skúsim, ale hovorím ti, to je naposledy. Keď zajtra staneš pred súdom, tak kráľovi povedz, že ak ti dá najrýchlejšieho koňa, tak mu prinesieš ten najvzácnejší drahokam.“ Princ dobrému medveďovi z celého srdca ďakoval, a keď nasledujúceho dňa prišiel pred súd, urobil, ako mu prikázali, a išlo to dobre, lebo kráľ po tom drahokame už dlho túžil a rád ho prepustil.

Pred zámkom ho čakal medveď, princ si mu sadol na chrbát a uháňali preč. Po dvanástich hodinách cesty medveď zastavil pri vysokej hore a povedal: „Tá hora sa teraz otvorí a zostane otvorená celú hodinu. Choď dovnútra a nemaj žiadny strach, budú na teba dorážať levy a tigre, ale nemôžu ti nič urobiť. Na samom konci jaskyne nájdeš na malej drevenej stoličke ten najkrajší drahokam. Rýchlo ho schmatni a pospiechaj späť! Nezdržuj sa pri hromadách iných drahokamov, lebo inak je s tebou koniec a ja ti viac nepomôžem. Ak sa oneskoríš čo len o pol minúty, nedostaneš sa von.“ Princ sľúbil, že medveďa vo všetkom poslúchne, a za niekoľko okamihov sa jaskyňa otvorila a on vošiel dovnútra. Tam sa naňho najprv oborili levy, ale on sa nenechal zastrašiť a levy odbehli preč. Potom prišli tigre, vlci, medvede a všelijaká háveď, ale on šiel ďalej svojou cestou až k drevenej stoličke, kde vzal ten najvzácnejší drahokam a dal si ho do vrecka. Obrátil sa a vydal sa rýchlo späť, ale všade naokolo ležalo toľko krásnych drahokamov, že tomu pokušeniu nemohol odolať a znova a znova sa zohýbal a plnil si vrecká. Tak prišiel až skoro k východu z jaskyne, kde ležala ešte jedna veľká hromada drahokamov, ale keď sa sklonil, aby si nabral, dostal od neviditeľnej ruky taký pohlavok, že odletel päťdesiat krokov pred jaskyňu a tam zostal v mdlobách ležať. Keď sa prebudil, sedel vedľa neho medveď a povedal: „Teraz mi za ten pohlavok poďakuj, keby som ti ho nedal, sedel by si v tej jaskyni navždy zavretý. Rozdeľ tie drahokamy na polovicu, jednu aj s tým najvzácnejším dáš kráľovi a dostaneš za ňu toho najrýchlejšieho koňa na svete.“

To princ urobil a medveď ho zaniesol späť na zámok, kde dal kráľovi drahokamy a ten mu odovzdal koňa, na ktorom potom princ letel ako šíp povetrím ku kráľovi, medzi ktorého dcérami bola tá najkrajšia na svete. Keď prišiel ku kráľovskému zámku, nechal koňa stáť vonku, vošiel dovnútra a povedal: „Pane kráľu, priviedol som vám toho najrýchlejšieho koňa, poďte s dcérami von na nádvorie, ukážem vám, aký je rýchly.“ Kráľ sa zaradoval a vyšiel s celou svojou rodinou na zámocký dvor, kde princ vyskočil na toho najrýchlejšieho koňa a obišiel s ním okolo kráľa a princezien, ktoré ho hladkali a bozkávali. Keď ho chcela pohladkať tá najkrajšia pod slnkom a stála celkom blízko, vtedy ju princ rýchlo schmatol, zdvihol ju hore k sebe a v okamihu boli preč a kráľovi zostali len oči pre plač. Spočiatku sa princezná vzpierala, ale keď jej povedal, ako ju má rád, upokojila sa a povedala, že iného muža ako jeho nechce. Potom prišli k tomu kráľovi, ktorý mal vtáka Ohniváka, a to už boli za jedno, ako to urobia, aby zostali spolu. Prišli ku kráľovskému zámku a len čo ich kráľ uvidel, ponáhľal sa ihneď im oproti a priateľsky ich pozdravil. Vtedy mu princ odovzdal tú najkrajšiu pod slnkom a dostal vtáka Ohniváka. Len čo však držal klietku, princezná vyskočila hore k nemu a on povedal: „Veľa šťastia, pane kráľu!“ a boli preč. Keď prešli kus cesty, vtedy stretli medveďa a ten povedal: „To si urobil dobre, ale teraz pospiechaj, aby si bol čo najskôr doma a cestou sa nikde nezdržuj, nech sa deje, čo sa deje, inak si stratený.“ Princ to sľúbil, medveďovi poďakoval a išiel spokojne ďalej, mal všetko, čo si mohol priať, to najkrajšie dievča pod slnkom, drahokamy nesmiernej ceny, toho najrýchlejšieho koňa a vtáka Ohniváka, za ktorého dostane kráľovstvo svojho otca.

Keď dorazil ku stromu na rázcestí, videl, že sa ešte žiadny z bratov nevrátil, a pretože bol veľmi horúci deň, premohla ho únava a chcel si ľahnúť na spánok. „Nerob to!“ varovala ho princezná: „Vieš, čo hovoril medveď.“ „Čo sa môže stať, či sa trochu prespím alebo nie?“ povedal a ľahol si. Ale kým tak spal, vrátili sa jeho bratia, ktorí nič neniesli a k tomu boli ešte švorc. Keď pri bratovi videli vtáka Ohniváka a krásneho koňa a tú najkrajšiu pod slnkom, závisť im rozožrala srdce, vrhli sa naňho, všetko mu vzali, zviazali ho, hodili do leviej jamy a išli domov, kde vtáka Ohniváka odovzdali otcovi. Princ zatiaľ nariekal v leviej jame, pretože teraz vedel, akú nevýhodu mal jeho spánok; bolelo ho celé telo. „Ach, milý medveď, keby som ťa tentoraz len poslúchol!“ zvolal a v tom okamihu stál medveď hore a tajnou rečou sa dohovoril s levmi, aby princovi nič neurobili. Potom zavolal: „No, čo som ti hovoril? Teraz je z teba požehnaný obed pre levy, dobrú chuť!, páni levy!“ Vtedy bolo princovi zrazu horúco aj zima zároveň a volal: „Ach, najmilší, najlepší medveď, bol som taký unavený! Odpusť mi ešte raz! Veď máš také dobré srdce. Pomysli len na tú najkrajšiu na svete, tá umrie od žiaľu a ty sa na to budeš pokojne pozerať, že sa deje také bezprávie a moji bratia vyhrajú?!“ „Prečo by nie? Je to spravodlivý trest!“ povedal medveď a robil, že ide preč, ale neurobil to, a keď princ opakovane úpenlivo prosil, nechal sa obmäkčiť, priniesol mu jedlo a pitie a staral sa o neho, takže sa do štyroch týždňov uzdravil a vyliezol von.

Potom princ nasadol na medvedí chrbát a ponáhľali sa na zámok, kde býval jeho otec. Tam ho zosadil a povedal: „Teraz choď dovnútra a uvidíš, čo máš robiť, ja ti viac radiť nebudem.“ Princ išiel do zámku a pýtal sa, či nepotrebujú sluhu. „Áno,“ povedal správca: „včera som prepustil stajníka, môžeš to robiť namiesto neho.“ „Dobre,“ povedal princ a išiel s ním do stajne, kde stál ten najrýchlejší kôň na svete so zvesenou hlavou, bol vychudnutý a slabý, pretože po celý čas nechcel nič jesť. Keď to princ videl, išiel k nemu, pohladkal ho a prihovoril sa mu. Len čo zviera počulo známy hlas, veselo poskočilo a začalo žrať a bolo zrazu celkom čulé. To správcu nadmieru prekvapilo a ponáhľal sa ku kráľovi, ktorý bol stále chorý, a porozprával mu to. „Toho človeka musím vidieť.“ povedal kráľ. Tak princa zaviedli ku kráľovi, ktorý ho nespoznal, pretože princ bol bledý a zúbožený, a povedal mu: „Keď si tak rýchlo vyliečil toho koňa, možno dokážeš vyliečiť aj vtáka Ohniváka, ktorý sedí v klietke a nechce spievať, a tiež tú najkrajšiu na svete, tá celé dni len sedí pri okne a nehovorí. Ak to dokážeš, dostaneš tisíc zlatých.“ Princ išiel k vtákovi Ohnivákovi a povedal mu: „Ohniváčik, zaspievaj mi svoju pesničku.“ A vtedy začal vták tak prekrásne spievať, že kráľ vyskočil z postele a bol úplne zdravý. Potom išiel princ k princeznej a povedal: „Rozprávaj kráľovi, kto som ja a kto si ty, moja milá.“ Vtedy dievča všetko vypovedalo, a keď kráľ počul, že stajník je jeho najmladší syn, padol mu okolo krku a jeho radosť nemala konca. „Teraz mi povedz, čo mám urobiť s tvojimi bratmi.“ povedal kráľ. „Vyžente ich z krajiny.“ odvetil princ, a tak ich vyhnali a princ sa oženil s tou najkrajšou na svete a dostal celé kráľovstvo.

Uplynul čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Jedného dňa princezná porodila veľmi krásneho synčeka, a tak k ich šťastiu už nič nechýbalo. Keď raz spoločne stáli aj s dieťaťom pri okne, vtedy uvideli v diaľke prichádzať medveďa. Princ sa zaradoval, išiel mu na zámocké nádvorie oproti a zaviedol ho hore, kde pre neho nechal pripraviť výborné pohostenie. Ale medveď mu povedal: „Toto všetko mi nechutí.“ „Tak povedz, čo by si chcel, a hneď to bude tu.“ povedal princ. „Naozaj mi dáš, čo si budem priať?“ spýtal sa medveď a on mu to sľúbil. „Dobre, potom mi daj svoje dieťa, ale rozsekni ho mečom na dva kusy, aby som ho mohol lepšie prehltnúť.“ Vtedy princovi aj princeznej bolo, akoby sa pod nimi otvorila zem, padli mu k nohám a prosili, aby si želal niečo iné, ale medveď trval na svojom. „Keď nechceš nič iné, tak musím,“ povedal princ: „lebo ti máme za mnohé ďakovať.“ A jeho žena v slzách súhlasila. Potom vzal dieťa, položil ho na stôl, odvrátil oči a zdvihol meč, ale v tom okamihu spadla medveďovi koža a stál pred nimi krásny princ. „Teraz som vyslobodený!“ zvolal a všetci mali skutočnú radosť a bola o to väčšia, o čo strašnejšia bola predtým bolesť ich sŕdc.

Vyslobodený princ u nich pobudol ešte niekoľko dní, potom šiel domov, predal svoju ríšu a čoskoro sa vrátil späť, aby si vedľa nich postavil veľký zámok. Potom žili v mieri a pokoji a svornosti až do konca svojich dní.