Čierna rozprávka

Kedysi dávno a dávno bola doba, keď neboli žiadne hviezdy. Bolo len Slnko a Mesiac. Slnko svietilo vo dne, Mesiac v noci a obaja boli guľatí ako melón. Lenže keď Slnko svet vyfarbilo, Mesiac sa strašne urazil. „To nie je žiadna spravodlivosť!“ brblal každý večer, keď sa míňali na hasnúcej oblohe. „Ako to, že ty máš tú svoju strakaticu, a len čo vyjdem ja, je všade pusto-prázdna tma?“ „Ako to, tak to!“ odsekilo veselo Slniečko. Malo hlavu plnú lepších vecí a Mesiacova starosť ho vôbec nezaujímala. „Ja nehrám!“ vztekal sa Mesiac. „Ty máš farieb ako maku a ja nemám nič!“ „Máš čiernu,“ povedalo Slniečko. „Len si nevymýšľaj. Čierna je farba ako ostatné!“ „Nie je!“ kričal Mesiac. „Všetko si nahrabalo samo! Deň je krásny a noc je škaredá ako noc! A vôbec! Buď mi necháš polovicu farieb, alebo zmizem. Ja to viem, hej!“ „Figu borovú,“ uchichtlo sa Slniečko. „Figu borovú s octom! Noc zostane čierna. Svet sa musí vyspať. A ja tiež. Uhni! Ja idem spať.“ A zmizlo vo tme. Mesiac sa veľmi nahneval. Rýchlo za Slnkom vyplazil jazyk, urobil dlhý nos, urobil opičiu bradu, ale potom ho už nič nenapadlo a prehodil si cez tvár hustý nočný mrak.

Za pár dní Slniečku zašepkala obloha: „Ty, Slniečko. Ja nechcem žalovať, ale Mesiac nejako chudne!“ „Čo? Chudne? To bude nejaká hlúposť!“ vyhlásilo Slniečko, a že malo práve problém s vysúšaním mlák, pustilo to jedným uchom dnu a druhým uchom von. Ale o týždeň povedala obloha vyjavene: „Slniečko! Mesiac mizne! Je ho sotva polovica! On sa nám asi vážne urazil!“ A naozaj, Mesiac bol zo dňa na deň tenší, už bol ako strieborný pazúrik, potom ako niť a keď z neho zostal už len žiarivý vlások, zlomyseľne raz ráno zavolal: „Je to tu! Ja miznem! Odporúčam sa! Maucta! Keď má byť noc čierna, nech je za mňa aj čierna! Ja pri tom nebudem!“ „Čože? No moment!“ vyletelo Slniečko. „Ty si sa zbláznil! Okamžite sa vráť na oblohu!“ „Tútli, tútli!“ povykoval Mesiac. „To som zvedavý, čo si počneš! Svieť si vo dne v noci sama, ty nafúknutá zlatá kobliha!“ Toto vykríkol a zhasol. Tenučké svetlo sa zachvelo nad bledými mráčikmi a Mesiac bol razom preč. „Strašidlo! Hrôza!“ zúrilo Slniečko. Vyplazilo za Mesiacom jazyk, urobilo dlhý nos a tak ďalej, ale nebolo to nič platné, Mesiac sa stále nevracal.

Tú noc Slniečko nemohlo zaspať. Prehadzovalo sa z boka na bok a fučalo ako buldog. Až to už nemohlo vydržať, a hoci teraz na oblohe nemalo čo robiť, aspoň jedným očkom vykuklo. „Jé!“ zhrozilo sa razom. A ešte raz: „Jé!“ Svet bol len veľká čiernočierna jama. Obloha bola pustá a tma bola taká hustá, že sa až Slniečko striaslo strachom. „Br,“ povedalo trasúcim sa hlasom. „Mal ten Mesiac pravdu. Tá noc je naozaj škaredá ako noc.“ A zrazu Slniečko Mesiacu rozumelo. Pochopilo, aké mu býva smutno, keď tak pláva temnou oblohou a celú noc tu blúdi sám a sám. Predstavilo si ho v čiernej jame a vtom mu prišlo Mesiaca tak ľúto, že sa div samo od clivoty nerozplakalo. „No toto,“ odkašľalo si rýchlo. „To naozaj nejde. To by sa v noci všetci báli. Lenže ja to tak nenechám!“ Vytrhlo si vlas a hodilo ho do tmy. Zlatý vlas zakrúžil a blikol. Na čiernej oblohe sa zasvietilo svetielko. „Hej!“ vykríklo Slniečko. „Pozrime, čo to chcelo! No tak ďalej!“ A potom si trhalo vlások za vláskom a púšťalo ich oblohou. Tma sa rozžiarila ako vianočný stromček a noc čoskoro plápolala ako ohňostroj. „Dosť!“ povedalo si Slniečko unavene. „Ak toto Mesiac nepoteší, tak som jeleň! Teraz už na mňa aspoň azda nebude kričať … čo to kričal? Aha! Ty nafúknutá zlatá kobliha!“ Potom sa mu začali zlepovať oči. Fúklo na posledný vlások a zaspalo ako peň.

Mesiac sa zatiaľ skrýval vo tme. Počul z oblohy samé čudné šuchotanie, ale naschvál sedel ako pribitý. Lenže celú noc to nevydržal. Vykuknem len štrbinkou, povedal si popri trucovaní, zmenil sa na tenkú, tenučkú čiarku a v tom okamihu celý skamenel! Obloha svietila, stovky hviezd sa blýskali z tmy a noc bola krásna, krásna ako deň a úplne inak, noc bola totiž krásna ako noc! „Mesiac žiari! Mesiac zase žiari!“ kričala ráno obloha z plného hrdla. Slniečko ospalo vyliezlo a povedalo: „Čože? No preto!“ Schovalo sa za mrak a skúsilo zas zaspať. A tak vznikli hviezdy. A tak vznikol súcit (a ten je veľmi dôležitý!). A ranný vietor rozvial všetky mraky, Slniečko zlato žmurklo a zase sa začal deň.