Locika

Žil raz jeden muž so ženou a priali si dieťa. Dom, v ktorom bývali, mal v zadnej stene okienko a z okienka bolo vidieť do susednej záhrady. V záhrade nekvitli obyčajné fialky a sedmokrásky a ruže ako v iných záhradách. Rástli tu samé nevídané pestré kvety a trblietali sa ako poliate striebrom. Záhrada bola obohnaná vysokým múrom a nikto sa neodvážil múr preliezť, pretože záhrada patrila mocnej čarodejnici. Žena často postávala pri okienku v zadnej stene domu a tešila sa pohľadom na čudesné farebné kvety a priala si byť na chvíľu motýľom, aby mohla medzi tou nádherou lietať a dotýkať sa jej. Raz si všimla v záhrade niečo, čo doposiaľ nevidela. Medzi kvetmi sa cez noc zazelenal záhon locikového šalátu. Šalát vyzeral tak šťavnato, že naň dostala žena chuť. Kedykoľvek sa odvtedy pozrela do záhrady, neprezerala si kvety, priťahoval ju len a len záhon lociky. Keby som tak mohla aspoň ochutnať šalát, túžila vo dne v noci, bledla a chudla, strácala sa pred očami. Mužovi jej bolo ľúto a vypytoval sa.
„Čo ti chýba? Trápi ťa niečo?“
Žena si vzdychla:
„Môj milý muž, ja asi umriem, ak sa nenajem šalátu zo susednej záhrady.“
Muž sa zľakol:
„Čo ti napadá, nevieš, že záhrada patrí čarodejnici?“
„Viem,“ povedala žena, „preto mi nikto nemôže pomôcť.“ A chudla deň za dňom ešte viac.
Ak sa moja žena nenajie šalátu zo susednej záhrady, iste umrie, uvažoval muž. Pre hrsť zelených listov azda nebude zle.
Keď sa večer zmrákalo, spustil z okna rebrík, zostúpil do záhrady a doniesol žene, po čom túžila. Žena si pripravila šalát, s chuťou ho zjedla, zružovela a rozveselila sa.
„Muž, ja neviem, čo sa so mnou deje,“ povedala nad prázdnym tanierom, „jedla som šalát a mám na šalát ešte väčšiu chuť ako predtým.“
Muž sa tešil, že sa žene darí lepšie, a myslel si: jedna hrsť šalátu alebo dve … to už nie je rozdiel, a zostúpil do záhrady znova. Len čo sa zohol k záhonu, objavila sa za ním čarodejnica a kričala:
„Ako sa opovažuješ brať lociky z môjho záhona? Chceš zbierať, čo si nezasial? To sa ti, panáčik, nevypláca.“
„Milosť, milosť,“ prosil muž. „Nikdy by som sa toho neodvážil, keby som sa nebál o ženu. Keby sa nenajedla šalátu, iste by bola umrela.“
„Dobre,“ prikývla čarodejnica, „ak je šalát pre tvoju ženu, vezmi si, koľko chceš. Ale ak sa tvojej žene do roka narodí dieťa, patrí mne. Budem sa oň starať ako matka.“
Muž sa triasol od strachu a všetko sľúbil. Do roka sa žene narodilo dievčatko. Tretieho dňa po narodení si prišla čarodejnica po dieťa a vzala ho so sebou. Dala mu meno Locika.
V rieke plynula voda, na nebi bežali mraky, na zemi utekal čas. Locika rástla do krásy a zo všetkého najkrajšie boli na nej dlhé zlaté vlasy. Pletala si z nich vrkoče, žiarili ako dva pramene slnečných lúčov. Čarodejnica zbadala, že Locika rozkvitá, a preto ju zaviedla do lesa. V lese stála vysoká veža a neviedli do nej ani schody, ani dvere. Iba celkom hore mala veža malé okno. Do tej čudesnej veže čarodejnica Lociku zaklala, aby ju nikto nevidel a nikto s ňou nemohol hovoriť. Každý deň k nej chodila sama na návštevu. Postavila sa vždy pod vežu a zavolala:

„Lociko, Lociko,
spusť mi dolu vlasy!“

Len čo Locika začula čarodejnicu, rozviazala si vrkoče, obtočila vlasy hore okolo skoby a spustila ich dolu z okna ako zlatý vodopád. Čarodejnica sa dolu chytila vlasov a dala sa vytiahnuť hore. A tak Locika nepoznala nikoho iného než čarodejnicu.
V rieke plynula voda, na nebi bežali mraky, na zemi utekal čas. Jedného dňa prechádzal lesom princ a začul sladký spev. Pobádal koňa a dorazil k čudesnej veži. Locika si vnútri skracovala dlhú samotu spevom. Princ by bol rád vedel, kto vo veži spieva, a márne hľadal dvere. Potom spev utíchol a princ odišiel. Ale pieseň, ktorú začul, ho sprevádzala. Niesol ju v hlave aj v srdci. Nazajtra sa vrátil a ďalší deň zas a ďalší deň zase. Stál za stromom a počúval, ako Locika spieva. Vtom prišla čarodejnica a zavolala:

„Lociko, Lociko,
spusť mi dolu vlasy!“

Locika spustila dva prúdy zlatých vlasov a vytiahla čarodejnicu hore.
„Ak je toto rebrík, po ktorom sa človek môže dostať k tomu vtáčikovi spevavému, tak skúsim aj ja šťastie,“ povedal si princ.
A na druhý deň, keď sa začalo stmievať, šiel k veži a zavolal:

„Lociko, Lociko,
spusť mi dolu vlasy!“

Za okamih sa k princovi spustili zlaté vlasy a princ sa dostal hore.
Locika sa zľakla. Ale kráľovský syn jej rozprával, ako si zamiloval jej spev, a hovoril tak milo, že Locika stratila strach. A keď sa jej princ opýtal, či by si ho vzala za muža, prikývla. Myslela si, že ju bude mať iste radšej ako stará čarodejnica. Povedala mu:
„Rada s tebou pôjdem, len neviem, ako by som sa dostala z veže dolu. Vieš čo? Kedykoľvek sem prídeš, prines mi pradienko hodvábu. Upletiem z neho rebrík. Až bude rebrík hotový, zostúpim po ňom a odvezieš ma na svojom koni.“
Zhodli sa, že princ k nej bude chodiť každý večer, aby pradienok bolo dosť a rebrík bol čoskoro hotový. Čarodejnica nič netušila, nič nespozorovala, kým sa jej Locika raz neprezradila:
„Povedzte mi, prečo mi dá oveľa viac práce vytiahnuť Vás než mladého princa? Ten je pri mne v okamihu.“
„Ach ty ničomné dieťa,“ vykríkla čarodejnica.
Vo hneve chytila Lociku za vlasy, omotala si ich okolo ruky, schmatla nožnice a štrik, štrik, zlaté vlasy ustrihla. Potom Lociku preniesla svojimi čarami na púšť, kde úbohé dievča muselo žiť v núdzi a biede.
Navečer si čarodejnica priviazala odstrihnuté pramene vlasov hore na skobu. Princ prišiel a volal:

„Lociko, Lociko,
spusť mi dolu vlasy!“

Čarodejnica spustila zlaté vlasy dolu. Princ vyšiel hore a namiesto Lociky našiel vo veži čarodejnicu.
„Ohó,“ posmievala sa, „ideš si po svojho miláčika, ale pekný vtáčik už nesedí v hniezde a nespieva. Mačka si ho odniesla. A tebe ešte vyškrabe oči. Lociku nikdy, nikdy neuvidíš.“
Kráľovského syna to tak zabolelo, že Lociku už neuvidí, že v zúfalstve vyskočil z veže. Pádom sa nezabil, ale tŕnie, do ktorého spadol, mu popichalo oči. Slepý blúdil po lese a nariekal za stratenou milovanou Locikou.
Keď vyšiel z lesa, ležal pred ním široký svet, ale princ nič nevidel. Túlal sa, kam ho nohy niesli, a nebyť dobrých ľudí, umrel by od hladu. Chodil a všade počúval, či niekde nezačuje hlas milovanej Lociky.
Navečer sedával na návsiach a načúval dievčatám, ako spievajú. Hľadal medzi nimi hlas Lociky. Ráno počúval operky pri rieke. Spievali pri plákaní bielizne. Hľadal medzi nimi hlas Lociky. Dal sa viesť pesničkou do hostincov a na trhoviská, do podhradia aj na pašu. Hľadal hlas Lociky a nikde, nikde ju nenachádzal.
V rieke plynula voda, na nebi bežali mraky, na zemi utekal čas. Princ prešiel mestá, lesy, lúky, dediny a došiel na púšť. Bol taký nešťastný, že si želal, aby ho roztrhali divé zvieratá. Zrazu začul smutnú pieseň. Započúval sa, ten hlas predsa pozná, ten milý hlas. Išiel za hlasom a Locika ho uvidela. Spoznala princa, objala sa s ním a zaplakala. Dve slzy skanuli na princove vyhasnuté oči. V tom okamihu kúzlo stratilo svoju moc, princ prezrel a videl ako predtým. Nemohol sa na Lociku vynadívať.
Vesele sa im putovalo späť k starému kráľovi, ktorý svojho syna oplakával. Keď videl, že sa mu vracia princ s nevestou, prikázal trúbiť a bubnovať, až sa všetko triaslo. A hneď chystali slávnu svadbu. Pozvali muziku až z Čiech a prvý tanec si zatancoval princ s Locikou.