Ako sa zlaté prasiatko nechcelo ukazovať

„Ding, dong, ding, dong,“ zvonia zvony v jednej dedinke. To preto, že nastal vianočný čas plný splnených prianí a kúziel. A jedno vianočné kúzlo sa odohralo aj v prasačom chlievku, a to presne na Štedrý deň. Existuje totiž taký vianočný zvyk, že sa na Štedrý deň má držať pôst až do štedrovečernej večere. Ten, kto to vydrží, uvidí zlaté prasiatko. A presne podľa tohto vianočného zvyku sa odvíja náš príbeh. Tak sa deti usaďte a príbeh o zlatom prasiatku si vypočujte...
...to vám bol taký celkom obyčajný prasací chlievik, v ktorom si žili dosť vykŕmené prasiatka pekne pokope a správali sa práve tak, ako sa správne prasiatka správať majú. Lenže vo vianočný čas sa aj chlievik naplnil čarovnou atmosférou. Prasiatka totiž čakali udalosť, ktorá sa odohráva iba raz za rok, a to na Štedrý deň. Veď Ježiško sa nestará iba o vianočné darčeky, ba nie. Ten vyberá aj prasiatko, ktoré sa podľa vianočného zvyku ukáže všetkým tým, čo vydržia nejesť až do onej večere. A preto sa v onom chlievku od napätia trasilo každé prasiatko. Každé si totiž zo svojho prasacieho srdiečka želalo, aby Ježiško vybral práve jeho.

Aj prasiatko Honzík si želalo, aby sa šťastie usmialo práve na neho. Preto, skôr než išlo pred Štedrým dňom spať, pevne stislo kopýtka k sebe a tam nahor zašepkalo: „chro, chro, prosím, chro, chro, nech som tento rok ja to zlaté prasiatko, chro, chro.“ Len čo dochrochtalo svoju malú prasaciu prosbičku, zaspalo hlbokým spánkom...
...„Jéééééééé,“ vykríklo, keď otvorilo svoje malé prasacie očká, a prvé, čo uvidelo, bol jeho zlatý prasací rypáčik. „To nie je možné, to nemôže byť pravda... nech mi odpadne môj prasací chvostík, ak sa mi to všetko len sníva...“ Prasiatko svojím krikom zobudilo aj ostatné prasiatka. Tie sa nemohli vynadívať na žiarivú zlatú farbu, ktorú mal teraz ich kamarát Honzík. Po chvíľke obdivovania im však začalo byť ľúto, že práve oni tú nádhernú zlatú farbu nemajú, a tak si začali prasiatka Honzíka doberať. „Keby som bol na tvojom mieste, tak von ani nevyleziem, ostatní sa na teba budú pozerať a pozerať, až ti zlatú farbu ohľadajú a ty si ju ani nevychutnáš.“ Ale prasiatko, že nie, že sa určite musí ukázať, lebo práve kvôli nemu veľa ľudí hladuje. Kým však došlo ku dverám chlievika, asi mu preletel štipeľ obáv cez jeho zlatý rypáčik a povedalo si: „A čo ak majú moji kamaráti pravdu, čo ak mi naozaj moju nádhernú zlatú farbu ohľadajú a ja si ju nevychutnám ani chvíľku? Ba nie, to ja si radšej zaliezem tu do kúta, kde ma nikto hľadať nebude. A po celý Štedrý deň si budem svoju zlatú farbu obzerať,“ povedalo lakomo.
A ako si prasací rypáčik umienil, tak sa aj stalo. Keď sa začalo rozvidnievať a ľudia sa budili do Štedrého dňa, napätie a očakávanie zlatého prasiatka viselo vo vzduchu. Veď po nejakej chvíli by ste to spoznali aj podľa škvrniacich žalúdkov. Ale prasiatko nikde! A to deti čakala dlhá púť! No poviem vám, ak si to naše umienené prasiatko čoskoro nerozmyslí, kúzlo Vianoc bude stratené...
A ako tam to naše zlaté prasiatko v kúte sedelo, ozvalo sa „ťuk, ťuk, ťuk“. To anjelský posol niesol prasiatku list od samotného Ježiška. V ňom stálo:

„Milé, pre dnes zlaté, inokedy ružové prasiatko!
Keďže mám dnes viac než inokedy plno práce s prípravou Štedrého dňa, chcel by som ťa požiadať, aby si splnilo svoju povinnosť, na ktorú si sa tak tešilo.
Inak budem tohtoročného výberu naozaj ľutovať, keďže som mohol vybrať napríklad prasiatko Dorotku alebo ďalšie tešiace sa prasiatko Ivánka. Tí by určite do kúta nezaliezli.
Ak si naozaj to správne prasiatko na splnenie vianočného zvyku, vylez a ukáž svoju zlatú žiaru. Už teraz ti môžem zaručiť, že na túto skúsenosť nikdy v živote nezabudneš.
S láskou Ježiško“

No len čo to prasiatko prečítalo, od hanby by sa najradšej prepadlo. Veď sa na onú púť tak tešilo a teraz premárnilo kopu času sedením v chlievku, v ktorom trávi celý rok. Na nič nečakalo a bez toho, aby sa rozlúčilo s anjelským poslom, vybehlo z chlievika von.
„Júúú, mamííí, ja vidím zlaté prasiatko,“ ozývalo sa všade naokolo. A poviem vám, bola to skvelá podívaná, lebo si prasiatko Honzík vzalo Ježiškov list naozaj k srdcu. A ako tú čarovnú noc zaspávalo u seba v chlievku, užívalo si ešte svoju zlatú farbu a trochu sa ešte hanbilo za svoju lakomosť. Samo seba sa tiež pýtalo: „Či sa na mňa Ježiško ešte hnevá?“ Keď sa však ráno na Boží hod zobudilo a videlo, že mu na rypáčiku aj na zadočku zostalo trochu zlatej farby, pochopilo, že mu Ježiško jeho rozmar už odpustil.