Biely had

Kedysi dávno žil, bol jeden kráľ, ktorý po celej krajine slávil svojou múdrosťou. Vedel o všetkom, čo sa kde šuchlo, o všetkom, čo sa kde udialo, neostalo mu utajené ani to nepatrné, takže sa zdalo, že mu všetky tie správy nosia po vetre nejaké tajomné sily. Ten kráľ mal jeden veľmi zvláštny zvyk. Každé poludnie, keď mu prestreli na obed, priniesol jeden sluha, najvernejší zo všetkých verných, ešte jednu misu. Tá misa bola vždy prikrytá a ani ten sluha nevedel, čo je vnútri, a nevedel to žiadny človek, lebo kráľ ju otvoril vždy až osamote. Tak to išlo dlhý čas, až prišiel deň, keď sluha opäť niesol kráľovi tú tajomnú misu a vtom ho zachvátila taká nemiestna zvedavosť, veď ho to mohlo stáť život, že jej neodolal a misu zaniesol najprv do svojej komory. Starostlivo zamkol dvere, zdvihol vrchnák a uvidel, že na mise leží biely had. A ako sa na tú pečienku pozeral, dostal na ňu takú strašnú chuť, že si kúsok odhryzol a strčil do úst. Sotva sa mu mäso rozplynulo na jazyku, doľahlo k jeho ušiam vtáčie štebotanie. Vyzrel z okna a uvidel vrabce, ako jeden druhého pokrikujú, aby si vyrozprávali, čo videli na poli a v lese. A svete div sa! Sluha tej ich vtáčej reči rozumel. Vtedy pochopil, že to čarovné nadanie má z toho jediného sústa hadieho mäsa.

A stalo sa v iný deň, že sa kráľovi stratil drahocenný prsteň, a keďže mal jeho sluha ako najvernejší z verných prístup kamkoľvek, padlo na neho podozrenie, že ho ukradol on. Kráľ si ho predvolal a podrobil ho zlému vypočúvaniu, hrmel na neho, že ak nenájde do rána vinníka, bude za zlodeja považovaný on a ako zlodej bude potom aj súdený. Mladík svoju vinu statočne popieral, ale bolo mu to máločo platné. Nebolo mu do skoku, keď od kráľa odchádzal. Vyšiel na dvor a premýšľal o tom, že mu niet pomoci. Vtom uvidel dve kačice, ako sa čvachtajú vo vode, zobákmi si čistia perie a rozprávajú sa spolu. I započúval sa do toho ich gágania o dobrej pastve, keď tu jedna povedala dosť rozmrzene, že ju v hrdle tlačí kráľov prsteň, ktorý v zhone prehltla, keď sa pásla pod kráľovským oknom. Tak nič nečakal, kačicu schmatol za krk a bežal s ňou ku kuchárovi, aby mu nahovoril, že kačica je už dosť vykŕmená a že by sa už mala zabiť a upiecť. Kuchár úbohé zviera znalecky potiahol v rukách a dal mu za pravdu. No a za pár minút bol na svete aj kráľov prsteň a sluha mohol dokázať svoju nevinu. Vďačný kráľ mu za ten nález ponúkol výnosné miesto na svojom dvore, len nech si jeho verný služobník vyberie. Ale mladík dávno túžil po ďalekých krajoch, tak si vyprosil len koňa a trochu peňazí na cestu. Kráľ mu dal, čo žiadal, a on sa vydal na cestu.

Išiel a išiel, až prišiel k rybníku, kde uvidel tri ryby, ktoré uviazli v trstine a už lapali po dychu. Hoci sa vraví, že ryby nehovoria, tieto predsa len potichučky nariekali, že tu bez pomoci biedne zahynú. Chlapec mal dobré a súcitné srdce, zosadol z koňa a ryby hodil späť do vody. A keď znova sadol na koňa, počul, ako mu ryby radostne ďakujú a sľubujú, že mu tiež raz pomôžu. Ale kto by si čo robil z rybích sľubov. Išiel ďalej, keď tu začul tenký hlások. Započúval sa a vtom uvidel dolu v piesku mravčieho kráľa, ako nariaka a svetu sa sťažuje na ľudí a ich nemotorné zvieratá s ťažkými kopytami, ktoré dupú, kde sa im zachce, a jeho mravčiemu ľudu neustále spôsobujú škody na majetku i na životoch. Keď vypočul tú mravčiu lamentáciu, pobádal koňa a prešli na postrannú cestu. Vďačný mravčí kráľ sa nepoznal od radosti a volal za nimi svoje sľuby, že raz ten dobrý skutok splatí. Ale kto by si čo robil z mravčích sľubov. Potom ho cesta zaviedla do lesa a tam zbadal krkavčieho otca a krkavčiu matku, ktorí sedeli na hniezde a so zlostným krikom vyháňali svoje deti, nadávali im do zatratených šibeničníkov a darmožráčov, o ktorých sa odmietajú ďalej starať, nech si sami, deti nehodné, idú do sveta za obživou. Úbohé krkavčatá spadli pod strom, kde bezmocne tĺkli krídlami o zem a nariekali na svoj neveselý osud, lebo ako si mohli zháňať obživu, keď ešte nevedeli lietať? Vtom sa mu ich zželelo, zosadol, vytiahol dýku a zabil svojho koňa, aby mali krkavčatá čo jesť. Tie mu za ten šľachetný skutok ďakovali a sľubovali odplatu. Ale kto by si čo robil z krkavčích sľubov.

Ďalej už musel pešo; putoval dlho predlho, až jedného dňa došiel do veľkého mesta, kde bol veľký zhluk ľudí, lebo práve vyšlo najavo, že kráľovská dcéra hľadá ženícha, ale každý, kto sa o ňu chce uchádzať, musí najprv splniť dosť ťažkú úlohu; no a komu sa to nepodarí, ten skončí bez milosti na popravisku. Takéto boli kráľovské námluvy. Ale keď mladík kráľovskú dcéru zazrel, bol jej krásou tak očarený, že sa o ňu napriek tomu rozhodol uchádzať.

Najprv ho zaviedli k moru a tam kráľ pred jeho očami hodil do vody zlatý prsteň; ak mu ho prinesie späť, bude princezná jeho. Úbohý mladík ostal na morskom brehu a premýšľal, čo si teraz počne, keď tu uvidel, ako sa k nemu pod vodnou hladinou hrnú tri ryby, a ty môj svete! Veď sú to tie tri, ktoré zachránil! Jedna z nich niesla v rybej papuli mušľu a hodila ju na breh k jeho nohám. Otvoril ju a našiel vnútri kráľov zlatý prsteň. Uháňal za kráľom a očakával, že teraz príde k tomu sľúbenému ženeniu. Ale k tomu bolo ešte ďaleko. Pyšná princezná, keď počula, že zadanú úlohu splnil taký budižkničomu, ktorý jej nie je rovný rodom, trvala na tom, že musí splniť ešte jednu úlohu, ktorú vymyslí ona.

Vyšli spolu do kráľovskej záhrady a tam princezná nechala rozsypať do trávy desať vriec prosa a prikázala mu, aby to proso do rána pozbieral, a nesmie chýbať ani zrnko, inak príde o hlavu. Úbohý mladík si smutne sadol do trávy, lebo mu bolo jasné, že nie je v ľudských silách takú úlohu splniť. A tak tam celú noc sedel ponorený do chmúrnych myšlienok na smrť. Ale s prvým rannýmžiarivým lúčom uvidel, že vedľa neho stojí desať vriec a jemináčik! Boli plné prosa, ani zrniečko nechýbalo. To vďačný mravčí kráľ a jeho poddaní celú noc usilovne po mravčom spôsobe pracovali a vrecia naplnili. Princezná sa išla osobne presvedčiť a videla, že mladík aj druhú úlohu splnil. To bolo, pravda, veľmi nemilé prekvapenie a jej pyšné srdce to neobmäkčilo, naopak, chladne mu povedala, že síce tie dve úlohy splnil, ale jej mužom sa nestane skôr, kým jej neprinesie zlaté jablko zo Stromu života.

Úbohý mladík však máločo vedel, kde má taký strom hľadať. Tak sa rozhodol ísť, kam ho nohy ponesú, aj na samý koniec sveta, veď aj tak nemal žiadnu nádej, že úlohu splní. Prešiel už tri kráľovstvá a jedného dňa prišiel do temného lesa, sadol si pod strom, aby sa tam trochu pospal. Vtom zrazu začul v hniezde nad hlavou šuchot a do lona mu spadlo zlaté jablko. A potom dolu zleteli traja mladí krkavci, ktorých kedysi zachránil, sadli si mu na kolená a povedali mu, že prišiel čas, aby mu splatili jeho čin, že počuli o jeho putovaní za zlatým jablkom, a tak preňho sami zaleteli cez more na samý koniec sveta a priniesli mu ho.

Prešťastný mladík sa vydal na spiatočnú cestu; a keďže zlaté jablko zo Stromu života je čarovné, sotva princezná ochutnala malý kúsok, jej chladné srdce sa roztopilo a prebudila sa v ňom láska. A tak bola veľká svadba a potom spolu žili v šťastí a radosti až do konca svojich dní