Prefíkaný učiteľ a čertisko

Jeden učiteľ raz išiel, ako to vtedy ešte bývalo zvykom, pomáhať pánovi farárovi na seno a na jedenie si so sebou vzal kúsok syra a krajec chleba. Cesta viedla cez pekelnú lúku a tam zrazu uvidel akési čertisko, ktoré malo na chrbte veľký mech z byvolej kože a kráčalo po vodu.
„Stoj!“ skríklo to na učiteľa. „Teraz som ťa nachytal na hruškách!“ Zhodilo vak na zem a chcelo učiteľa chytiť, ten však vytiahol zo svojej tašky syr, stisol ho tak, až z neho tiekla srvátka, a zavolal na čertisko:
„Pozeraj, rozmäčknem ťa ako tento kameň, že ti potečú telesné šťavy, len sa opováž dotknúť sa ma!“ Čertisko, celé premožené čírou hrôzou, vyrazilo cestou necestou rovno do pekla a tam rozprávalo, ako stretlo jedného človiečika, ktorý je taký silný, že z kameňa vymačkal vodu. Tak poslali iného čerta, aby toho človeka najal do služby, lebo by z neho bol naozaj dobrý nosič vody. Čertisko sa prihnalo na lúku a hneď sa učiteľa vypytovalo, či by nechcel ísť do služby. Učiteľovi sa to zapáčilo, lebo už dávno si želal obzrieť sa po pekelnej ríši.
Tak prišiel učiteľ do pekla a hneď dostal úlohu, aby v obrovskom vaku nanosil vodu. Ten vak bol však taký ťažký, že ho nedokázal zdvihnúť ani prázdny. Vtedy vymyslel jednu lesť, vzal rýľ, lopatu a motyku a kráčal preč.
„Kdeže s tým náradím?“
„Ale, chcem vykopať rovno celú studňu a doniesť ju domov, nebudem predsa chodiť s vakom sem a tam.“ Tu sa čertiská preľakli, že by tá voda zaplavila celé peklo a uhasila im pekelný oheň, a tak sa radšej rozhodli strpieť nedostatok a povedali:
„Nechaj to tak, vodu si nanosíme sami!“ Potom ho čertiská poslali do lesa, aby tam vytrhol zo zeme poriadne dubisko a doniesol ho domov. Učiteľ si pomyslel:
„To ešte!“ Ale rýchlo si zasa vedel rady. Vzal dlhánsky povraz a pripravoval sa na cestu.
„Čo chceš s tým povrazom?“ pýtali sa čertiská.
„Ale, rovno ním zviažem celý les, no nie? Potom ho vytrhnem a donesiem domov, nebudete musieť behať do lesa po každé polienko!“ Čertiská sa nad tou strašnou učiteľovou silou zdesili a ovládol ich strach, že keby učiteľ doniesol celý les, ony by ho čoskoro spálili a potom by v studenom pekle bez paliva úboho zahynuli.
„Nechaj to tak, drevo si nanosíme sami.“ Teraz sa však čertiská rozhodli, že sa musia toho nebezpečného človeka nejakým šikovným spôsobom zbaviť. Chceli mu vyplatiť celú mzdu, len keď odíde. Učiteľ bol s takým návrhom spokojný, len si prial, aby mu to vrece zlata domov zaniesol niektorý z čertov. Ale čertom sa to zdalo naozaj nebezpečné, nikto sa k tomu dlho nemal, až sa napokon predsa len jeden z pekelníkov odvážil.
Keď sa blížili k škole, učiteľove deti akurát vyzerali z okna, vtedy im ich otec dal znamenie a ony sa dali do krikotu:
„Ja chcem tiež čertovinu, ja chcem tiež čertovinu!“ Len čo čertisko začulo, že sa tým ďabliatkam zachcelo jeho mäsa, hneď hodilo vrece zlata na zem a sotva lapajúc dych, pelášilo späť do pekla, bez toho, aby sa čo len raz obzrelo. Tento čert mal v pekle syna, ktorý sa práve vrátil domov z ciziny a bol silný a bol pyšný a hovoril, že on si poradí s každým človekom a nebojí sa nikoho nič. Tu mu jeho otec i ostatní čerti povedali:
„No, choď teda k tomu učiteľovi a prines to vrece zlata späť.“ Ten bol na to hneď hotový a išiel, a keď tam prišiel, pyšne učiteľovi povedal:
„Buď mi vydaj to vrece zlata po dobrom, alebo sa o ňom so mnou premeraj!“ Učiteľ sa smial a odvetil:
„To zlato dostaneš na svätého Dyndu, ale premerať sa s tebou, to si nechám páčiť; sám rozhodni, čo si vyskúšame.“
„Zápas!“ povedal čert. „Ha, ha!“ smial sa učiteľ:
„Tak do zápasu sa s tebou púšťať nebudem, lebo sa bojím, že by som ťa rozmäkčil medzi prstami, ale vieš ty čo? Mám jedného staručkého dedka, ten má však ešte dosť sily na to, aby ťa premohol.“ S týmito slovami učiteľ vypustil na čertisko medveďa, ktorý sa naň hneď oboril, objal ho a stisol tak, že čertisko začalo hlasno revať:
„Jaj, jaj, pusť ma!“
Tu povedal učiteľ posmešne:
„No, možno nie je zápas tvoja parketa, vyber si niečo iné.“
„Tak si spolu zabehneme o závod!“
„Ha, ha,“ smial sa opäť učiteľ, „to by mi priniesla len hanbu, keby som s tebou pretekal, ale mám tu vnúčika, ten uteká dosť rýchlo na to, aby nad tebou zvíťazil.“ S týmito slovami vypustil zajaca, ten vystrelil ako šíp a bol zrazu za horami, o chvíľu sa vrátil supiaci čert a života v ňom ostalo len máločo. Učiteľ sa usmial a povedal:
„Behať ozaj nevieš, ale možno vieš niečo iné.“
„Tak budeme hádzať do výšky!“ povedalo čertisko nahnevane. Schmatlo obrovské kováčske kladivo a hodilo ho tak vysoko, že na to, aby dopadlo späť na zem, potrebovalo sedem hodín. Potom ho ukázalo učiteľovi a povedalo posmešne:
„Teraz uvidíme, čo dokážeš ty!“ Ale učiteľ vedel, že to kladivo nedokáže ani zdvihnúť, a preto povedal:
„Keď toto vyhodím nahor, už nikdy nespadne dole, lebo mám v nebi švagra, ktorý je kováč, ten to kladivo schmatne a urobí z neho klince. A my tu budeme márne čakať, radšej prinesiem nejaký kameň a hodím ten.“ A priniesol si z klietky pinku a mrštil ňou do vzduchu. Pinka sa potešila z nadobudnutej slobody a odletela. Učiteľ postavil čertisko tak, aby malo slnko v očiach, a preto nevidelo, ako pinka vyletela do vzduchu a odletela preč.
„Ten kameň potrebuje na to, aby spadol na zem, sedem dní,“ povedal učiteľ. „Chceš tak dlho čakať?“
„Nie, nie!“ vykríkol čert, lebo bol od toho slniečka, ako naň usilovne hľadel, napoly slepý.
„Aj, aj,“ povedal učiteľ, „vy čertiská ste úbožiaci, neviete ani zápasiť, ani behať, ani hádzať, viete vy vôbec niečo?“
„Tak budeme o závod práskať karabáčom!“ zlostne vykríkol čert.
Schmatol svoj karabáč a zapráskal ním tak strašne, až učiteľa zamrazilo do špiku kostí a skoro zostal celý bez seba, ale hneď sa spamätal a povedal čertovi:
„Mám o teba veľkú starosť, nechaj ma zaviazať ti oči, lebo to bude také hrozitánske zapráskanie, že to bude hrmieť a metať blesky, mohli by ti z toho vyskočiť oči!“ Tak čertisku pevne zaviazal oči a do ruky vzal poriadny kyj, ktorým čerta zo všetkých síl tresol cez oči, až si tento myslel, že mu oči majú vyskočiť.
„Nepráskaj, zadrž!“ nariekalo čertisko.
„No, neviem, neviem,“ odvetil učiteľ. „Je vôbec nejaká zručnosť, v ktorej máš čo dokázať?“ V čertisku sa zlosť a hnev priam varili.
„Dobre!“ povedalo: „Poďme si zabojovať tyčami.“
„To sa hodí,“ povedal učiteľ a dal ďablovi jednu dlhánsku železnú tyč a sám si vzal jednu krátku. A šiel čertisku po tele a zasadil mu nespočet rán a poriadne mu natrhal kožu, zatiaľ čo čertisko s tou dlhou tyčou pri boji zblízka nezvládlo celkom nič.
„Ho, ho,“ revel čert: „teraz si tie tyče vymeníme!“
„Ale rád,“ smial sa učiteľ, „keď vidím, aký si zubožený, dám ti výhodu, vlez si tu do toho chlievika, kde budeš chránený, a ja budem bojovať tu vonku.“ To sa tomu hlúpemu čertisku páčilo, vzalo si krátku tyč a vliezlo do chlievika. Teraz doň učiteľ pichal dlhou tyčou cez otvor na žrádlo, a to tak nemilosrdne, že tyč prešla čertisku cez rebrá, ale ono samo nemohlo tou krátkou tyčou urobiť učiteľovi žiadnu škodu.
„Dosť, dosť!“ vrieskalo čertisko, keď videlo, že mu tečie krv zo všetkých strán.
„Teraz môže niekto hovoriť, že čert dokáže viac ako ten najúbohejší človek. Tu sa dosť jasne ukázalo, že niečo také nie je možné, alebo chceš azda vyskúšať niečo iné?“
„Áno, áno!“ vyl čert od zlosti a bolesti. „Teraz sa budeme o závod drápať!“
Tu drápal čert učiteľa tak, že mu tiekla krv a kosti sa obnažovali.
„Len počkaj,“ povedal učiteľ: „len čo si prinesiem svoje pazúry, lebo ja si ich dávam dole, keď ich nepotrebujem.“ A priniesol si dva česáky a tými česákmi čertisko nemilosrdne spracúval, až tento od bolesti hlasno nariekal:
„Zadrž, vydrápeš mi dušu!“ Učiteľ povedal:
„Teraz sa už naozaj hanbím ďalej s tebou súťažiť, veď už azda nič nevieš.“ Čert zúril:
„Nakoniec si teda dáme súťaž v prdení!“ A čert vám vypustil ducha tak strašného, že učiteľ odletel až ku stropu.
„Čo to tam hore robíš?“ pýtalo sa čertisko udivene.
„Ale, upchávam všetky škáry a diery, lebo keď ja vypustím ducha, nebudeš môcť von a rozbiješ sa o strop.“ Tu sa čertisko zdesilo tak, že mu vstávali vlasy na hlave, na nič už nečakalo, dalo sa na útek a uháňalo bez dychu až do pekla.
Od toho času mal učiteľ od čertísk pokoj. Ale to vrece zlata mu museli ukradnúť zlí ľudia, lebo je až do dnešného dňa chudobný ako kostolná myš. Niektorí síce rozprávajú, že to bol silný Janko alebo krajčír Nitka, kto v siedmich zručnostiach čerta premohol, avšak neprávom, lebo ten učiteľ ten príbeh sám často rozprával, tak to musel byť určite on