Ako Šelmu lietal na mravcovi

Žil pred rokmi v meste Derbent istý Šelmu Memri. Žil z ruky do úst, mal malú chalupku a v nej ženu a plno detí. Chalupka bola stará, schátraná a v strope mala zhnitý trám.
„Budem musieť ten trám vymeniť, inak chalupa spadne a všetkých nás zavalí,“ povedal si Šelmu a vybral sa do lesa, že tam zoseká na ten trám pekný dubček.
Najprv však zašiel k susedovi:
„Priateľu, požičaj mi osla! Musím do lesa, zoťať strom na trám, aby mi nespadol strop. A akože ten strom odveziem?“
Ale susedovi sa nechcelo Šelmuovi osla požičať a vyhováral sa:
„Rád by som ti osla požičal, ale práve si zlomil nohu, chodiť nemôže.“
„Nedá sa nič robiť,“ povedal Šelmu, vzal sekeru a odišiel do lesa bez osla.
Prišiel Šelmu do lesa, vyhliadol si pekný dubček, zoťal ho a rozmýšľal, ako ho dopraví domov, keď nemá osla. A vtedy si všimol, že opodiaľ je veľké mravenisko s obrovskými čiernymi mravcami. A jeden z nich bol taký veľký a silný, že sám ťahal do mraveniska celého vola.
„Tento mravec by mi mohol odtiahnuť dubček domov,“ napadlo Šelmuovi, vzal povraz a hodil ho mravcovi na krk.
Ale mravec vyhodil všetkými šiestimi nohami, odkopol Šelmua ďaleko do krovia a ťahal vola ďalej.
„To je ale zviera!“ zvolal Šelmu, znova sa opatrne priblížil k mravcovi, skočil mu na chrbát, pritiahol povraz a usadil sa na ňom ako jazdec na koni.
Mravec zatriasol hlavou, povraz však zhodiť nedokázal. Pustil teda vola, rozopäl krídla a ako vták Simurg sa vzniesol vysoko do oblakov.
Šelmu sa držal povrazu zo všetkých síl a s hrôzou sa díval, ako pod ním ubiehajú mohutné pohoria ako kôpky kameňov, hlboké lesy ako malé zelené kopčeky, prudké rieky ako modré niťky a dediny ako hrste bielych kociek.
Dlho tak leteli, až sa zrazu mravec zniesol k zemi a pristál rovno v meste Tabríz na námestí pred palácom samého pádišáha. A stáli tam pádišáhovi námestníci a vezíri, bohatí i chudobní mešťania, obchodníci a nádenníci, zlodeji a hudobníci, samozrejme hlavne ženy, a celkom vpredu veliteľ pádišáhovej stráže s vytasenou šabľou. A hneď ako mravec so Šelmuom dosadol na zem, vykročil veliteľ k nemu, aby zistil, čo je to za neporiadok.
Až teraz dostal Šelmu naozaj strach. Z veliteľa s vytasenou šabľou išla hrôza hrozná.
„Moje úbohé detičky, úbohé sirotky, moja nešťastná žena, opustená vdova!“ nariekal Šelmu a opatrne zliezol z mravcovho chrbta.
A vtom sa veliteľ dostal celkom k mravcovi, namieril na neho vytasenú šabľu, ale mravec chramst! ..... prehltol veliteľa aj s vytasenou šabľou ako malinu.
Dav onemel hrôzou. A vtedy všetci jeden po druhom, miestošáhovia aj vezíri začali padať pred Šelmuom na kolená. Mysleli si, že to priletel nejaký mocný džin a bohvie čo zamýšľa s úbohým mestom.
A vtom mravec roztiahol krídla a vzniesol sa do výšky. Úbohý Šelmu zostal sám na tabrízskom námestí pred ohromeným davom.
Ale to už k nemu pribehol jeden z vezírov, hneď ho srdečne a uctivo vítal a pozýval do pádišáhovho paláca. A pádišáh sa tiež v lichôtkach len rozplýval:
„Vítam ťa, mocný džine, prijmi naše skromné pohostinstvo! Chceš si najprv odpočinúť, alebo osviežiť hrdlo po namáhavej ceste?“
Šelmuovi vôbec nedali slovo, len ho kŕmili a napájali, čulo ho obskakovali a stále mu posluhovali. A Šelmu bol rád, že nemusí nič hovoriť. Čo by aj pádišáhovi rozprával ..... ako sa k nemu dostal na mravcovi?
A tak Šelmu v pádišáhovom paláci tri dni a tri noci hodoval, jedol, pil a mlčal, len keď sa ho pádišáh opýtal, či zničí mesto Tabríz, alebo odíde v pokoji, pokrútil hlavou:
„Neprišiel som ničiť mestá a zabíjať ľudí. Prišiel som v dobrom, v dobrom odídem.“
Pádišáh sa nesmierne zaradoval a s ním aj jeho námestníci a vezíri.
„Ó, mocný džine!“ povedal potom pádišáh. „Za to, že si ušetril naše krásne mesto a že si poctil môj palác svojou vznešenou návštevou, dám ti za ženu svoju jedinú dcéru.“
A už služky priviedli pádišáhovu dcéru. Bola taká krásna, že si Šelmu predtým takú krásu ani nevedel predstaviť. Díval sa na ňu ako na božie zjavenie, ale hneď aj rozmýšľal, čo si s takou vznešenou krásavicou počne.
„Vyrástla v prepychu, v blahobyte, a v mojej chalupe behajú v noci po podlahe myši a márne hľadajú kôrku chleba. A čo jej len povie moja žena? Budú sa spolu hádať, budú sa biť a ja budem mať hanbu na celé mesto. Kdeže, pádišáhova dcéra nie je nič pre mňa. Radšej si poviem o osla. Keď budem mať osla, nebudem musieť prosiť suseda. Na mravca nie je žiadne spoliehanie. Ešte by ma zožral ako veliteľa stráže.“
A keď si to takto všetko Šelmu v hlave poskladal, povedal pádišáhovi:
„Mocný vládca! Nevezmem si tvoju dcéru za ženu. So mnou by veľa šťastia nezažila. Radšej mi daj pekného osla.“
Pádišáh a jeho námestníci a vezíri nemohli uveriť svojim ušiam. Ale potom sa radostne zasmiali, pretože džin naozaj nie je ten najlepší ženích pre pádišáhovu dcéru. A pádišáh hneď nariadil, aby Šelmuovi priviedli najlepšieho osla, aký je v meste, osedlali ho zlatým sedlom a na sedlo priviazali dva veľké mešce plné zlatiek.
Šelmu sa so všetkými rozlúčil, nasadol na osla a išiel domov.
Bola to ďaleká cesta, ale predsa mu prebehla veselšie, ako keď letel na mravcovi.
A keď prišiel Šelmu domov, poriadne sa vyspal, potom vzal osla a sekeru a šiel do lesa zoťať dubček na trám. Šiel však do iného lesa, na opačnú stranu. Že tam sú menší mravce.