Ako Rozum skúšal Šťastie

Raz sa rozum vybral na cestu so šťastím a takto si rozumoval: „Komu pomáham, tomu sa darí dobre.“ „To by sa muselo vyskúšať,“ opáčilo šťastie, čo viedlo k hádke a škriepke, keď tu sa im do cesty namotal sedliacky syn, ktorý tam s dvoma kravami oral pole. „Ten chlapec sa mi páči!“ zvolal rozum: „Čo myslíš, šťastie, keby sme si ho vyskúšali?“ Šťastie spokojne mlasklo, a tak rozum, ktorý má vždy navrch a neustále chce byť ten prvý, vpadol chlapcovi do chrbta tak prudko, že pesnička, ktorú si dovtedy len tak pre seba pískal, ako si roľníci pri práci pískajú, skončila, chlapec sa zarazil a zamyslene pozoroval brázdy. Tu videl, že jedna je rovná a priama ako druhá, a kto vie orať, dobre vie, čo to znamená, aby niekto vedel robiť brázdy ako vyťahané. „Chlapče, chlapče,“ pomyslel si: „si ešte taký mladý a už vieš tak výborne orať? Na sedliaka je ťa škoda!“ A čulo vypriahol kravy a obrátil späť domov na dvor. „Mama,“ povedal: „byť sedliakom nie je nič pre mňa, chcem do mesta a vyučiť sa remeslu.“ Jeho matka však bola vdova a chlapec jej jediný syn a opora a dedič majetku, a tak na tieto slová nahnevane povedala: „Kto ti dal takého pavúka do hlavy? Hneď sa vrátiš na pole a neukážeš sa mi na očiach pred večerom!“ Chlapec nakoniec poslúchol a svoju prácu vykonal.

Druhého dňa sa mu však zdalo, že orie ešte lepšie ako včera, a tak potom, čo urobil pár brázd, opäť vypriahol a vrátil sa s kravami domov. „Mama,“ povedal: „najmi si namiesto mňa pacholka! Ešte raz som si to premyslel, som na sedliaka príliš dobrý, chcem do mesta a vyučiť sa remeslu.“ „No, len sa pozrime na toho lotríka!“ nadávala matka: „Chce byť zrazu viac ako jeho otec! Nie! Z toho nič nebude!“ a s tým schmatla kyj svojho úbohého muža a pár dobre mierenými ranami ho preťahla po chrbte, takže na všetku svoju domýšľavosť zabudol a ponáhľal sa zasa na pole.

Tretieho rána naňho pri oraní prišli tie isté myšlienky, a pretože sa matky bál, rozhodol sa nechať pluh pluhom aj s volmi a utekal, čo mu nohy stačili, a nezastavil sa ani si neodpočinul, kým nebol v lese. Ale ten les bol veľmi čierny a hlboký a on v ňom behal tri dni dokola, kým konečne dobehol na koniec a dorazil do veľkého mesta. Z toľkých ľudí v ňom bol však čoskoro unavený a k tomu mal ešte veľký hlad, lebo v lese boli len bobule a tuhé korienky, a pretože vo vrecku nemal ani groš, takže si nemohol nič kúpiť, sadol si pred jeden dom na lavicu, držal hlavu v dlaniach a horko plakal. Tu mu poklepal nejaký muž v koženej zástere po pleci a pýtal sa: „Čo ti chýba, synku?“ „Ach, milý pane,“ odvetil chlapec: „som tu cudzí, ako tu stojím a sedím, utiekol som od pluhu, lebo na sedliaka som príliš múdry a rád by som sa naučil nejaké remeslo.“ „Múdreho učňa by som práve mohol potrebovať,“ povedal muž: „Vieš čítať a písať? Lebo som zlatník, kto sa chce stať zlatníkom, musí vedieť dobre čítať aj písať.“ „Do školy som nechodil,“ odvetil chlapec: „ale ukážte mi, ako sa to robí, hneď sa to naučím.“ „Ak to naozaj zvládneš, zostaneš u mňa,“ povedal zlatník a potom mu vo svojom dome dal do sýta najesť a napiť, zaviedol ho k jednému učencovi, aby ho vyučoval. Bola to radosť, ako chlapec všetko pochytil, a skôr ako uplynuli štyri týždne, vedel toľko, čo jeho učiteľ.

Potom ho zlatník zaviedol do dielne a prikázal prvému tovarišovi, aby ho vzal pod ochranu. „Chlapče,“ povedal tovariš, keď sa k nemu majster otočil chrbtom: „tu máš šesť troníkov, bež k šenkárovi a prines mi štvrtku.“ To chlapec aj urobil, ale keď prišiel s pálenkou späť, povedal mu druhý tovariš: „Chlapče, tu máš šesták, bež ku kupcovi a prines mi šnupavý tabak, ale ten ostrejší.“ A tak mal jeden toto na vybavenie, druhý zasa tamto, a chlapec sa pri behaní ani nezastavil, a tak to išlo deň za dňom.

Po týždni prišiel majster opäť do dielne a pýtal sa: „Ako sa ti páči zlatnícke remeslo?“ „Nepáči,“ odvetil chlapec: „keby som chcel behať sem a tam, mohol som zostať na dedine. Ja sa chcem učiť a chcem mať v rukách zlato a vyrábať z neho krásne sa trblietajúce veci.“ Tu sa majster smial, až sa za brucho chytal, a povedal: „Kto by dal učňovi do rúk zlato? Na zničenie je príliš drahé.“ „Tak mi dovoľte vziať to, čo tovariši odhadzujú na zem, majster,“ prosil chlapec: „Potom uvidíte, čo viem.“ Teraz sa smiali všetci tovariši, veď aké zlato má na mysli? A majster mu dovolil, aby si s tým, čo tamtí odhodia, robil, čo chce. Tu chlapec pozametal celú dielňu, smeti dal do téglika, ktorý postavil na oheň, a všetky tie opilované kúsky zlata, ktoré predtým ležali zašliapané v piesku, sa zliali dohromady, a keď zložil téglik opäť z ohňa, nachádzal sa na jeho dne pekný kúsok zlata. Potom chlapec vzal kladivo a kliešte a náradie, čo zlatník potrebuje, a pracoval a pracoval, kým nevyrobil žiariaci náhrdelník. „Chlapče, čo to tu máš?“ zvolal majster, keď si prácu všimol. „To som vyrobil z toho vyhodeného zlata,“ odvetil chlapec. „A ty mi nahováraš, že si učeň?!“ povedal zlatník nahnevane: „Ty si majster nad majstrami! Počkaj, ja ťa naučím robiť si z iných ľudí blázna!“ a skôr ako sa chlapec nazdal, dostal sprava aj zľava za uši; nakoniec ho majster vyhodil z domu.

Tak stál chlapec na ulici a za štyri týždne sa vyučil za zlatníka, aj keď nemal nijaký výučný list. Čo s ním teraz bude? A išiel kúsok cesty hore ulicou, potom si sadol na lavicu pred nejaký dom a rozplakal sa. Netrvalo to dlho, prišiel pán domu a pýtal sa ho: „Chlapče, prečo plačeš?“ Tu mu rozprával, ako ušiel z domu, pretože bol príliš múdry, aby mohol hrať sedliaka, ako ho zlatník vzal za učňa a ako ho vyhnal zasa na ulicu, lebo je zlatník nad zlatníkmi. „Počúvaj, chlapče,“ povedal muž: „ja vyrábam bijúce hodiny, ak sa ti to remeslo páči, tak by som to s tebou skúsil.“ Tu bol chlapec spokojný a potom mu majsterka predložila chlieb, maslo, syr, aby sa nasýtil, potom ho majster zaviedol do dielne, kde ho odovzdal prvému tovarišovi. Ale rozbehlo sa to opäť ako u zlatníka. „Chlapče, prines to, chlapče, vyzdvihni to.“ A nemal kvôli všetkému tomu behaniu ani chvíľku pokoja. „No, ako sa ti páči remeslo?“ pýtal sa majster po tom, čo uplynulo pár týždňov. „Vôbec sa mi nepáči,“ odvetil chlapec: „aby som sa vyučil behaniu, preto som do mesta neprišiel, chcem sa naučiť stavať bijúce hodiny.“ „Ako chceš,“ povedal majster: „nech je po tvojom. Hore na povale stojí veľká truhlica starých hodín, tú môj dedko vzal kedysi ako odmenu za opravené hodiny, ale nakoniec si s tým nedokázal nič počať. Otec hovoril, že to nestojí za námahu, a ja som ich ešte nikdy nevidel. Na tých si môžeš svoje umenie vyskúšať.“ A pritom sa spokojne usmieval a tých sedem tovarišov v dielni sa smialo s ním, lebo nechceli zaostávať za majstrom.

Ale chlapec sa o to nestaral, bežal na povalu a vyniesol tie staré bijúce hodiny na dvor, aby ich tu najprv ometol a očistil od pavučín, lebo čo myslíte, ako sa pavúky na starých hodinách, ktoré ležali sto rokov na hornej povale v truhlici, usadili, potom vyčistil domčeky, prezrel a vybral kolieska. Tu chýbal čap, inde zasa zub, ale on si doniesol z dielne náradie a chýbajúce doplnil tak šikovne, že hodiny, keď ich zasa zložil dohromady, pôvabne hrali a bili, že ľudia na ulici zostávali stáť, aby tomu krásnemu zvuku načúvali. Keď si majster prezrel chlapcovu prácu, nadmieru sa podivil, ale nebol taký bláznivý ako zlatník, ale urobil učňa hneď tovarišom, vystavil mu výučný list a urobil ho prvým v celej dielni. Všetku prácu musel vopred prezrieť a až potom prišla na ostatných tovarišov, a robil svoju vec tak dobre, že sa o to majster viac nemusel starať.

Vtedajší kráľ mal bijúce hodiny, na ktorých mu ležalo celé srdce, a tu sa jedného krásneho dňa stalo, že to v nich zahrkotalo, súkolie sa zastavilo a nemalo sa viac k pohybu. Tu nechal kráľ vyhlásiť, kto mu bijúce hodiny dá do poriadku, tomu za odmenu dá, čo si bude priať, kto sa však do tej práce pustí a nezvládne ju, ten príde o hlavu. Na takúto podmienku sa nikto neprihlásil, lebo všetci by si radi priali, čo by mali najradšej, ale najviac sa báli, že by stratili hlavu. Len majster, u ktorého chlapec pracoval, šiel na zámok a povedal, že by tie hodiny rád dal zasa do poriadku. „Tu sú, sadni si a pracuj,“ povedal kráľ. „Nie, to nejde, moje oči sú na takú jemnú prácu zakalené,“ odvetil majster: „ale mám tovariša, ten mi pomôže.“ S tým kráľ súhlasil, a tak zavolali chlapca.

Ten sa sotva do súkolia pozrel a hneď vedel, kde je problém, ale hodiny opäť postavil na stôl a viac nepohol ani rukou. „Prečo nepracuješ?“ spýtal sa majster. „To by mi tak chýbalo,“ odvetil chlapec: „ja dám hlavu ako záložku a vy budete brať odmenu, keď sa práca podarí. Buď dáte hodiny do poriadku vy a ja idem von, alebo ich dám do poriadku ja a vy idete von.“ „Ty ničomný darebák!“ zvolal majster a dal chlapcovi jednu za uši, ale ten si to nenechal páčiť a mohla z toho byť veľká bitka, keby k tomu neprišiel kráľ. „Pán kráľ,“ zvolal majster a bol červený v tvári: „čo sa to deje vo vašej ríši?!“ „Nie, pán kráľ,“ vpadol mu chlapec do reči: „nie je to spravodlivé, že ten, kto tie hodiny opraví, dostane aj odmenu?“ „Určite je to tak spravodlivé,“ povedal kráľ prekvapene, a keď mu chlapec rozprával, ako došlo k hádke, spýtal sa majstra, či tú prácu urobí alebo nie. A keď majster uisťoval, že by mohol, ale oči sa mu zakalili, a preto to musí urobiť jeho tovariš, kráľ povedal: „Čo tu teda na zámku hľadáš?! Marš preč alebo ťa dám vyviesť!“ Majster škrípal zúrivosťou a hnevom zubami, ale musel poslúchnuť, lebo kráľ nerozumel žiadnemu žartu, a tak mohol chlapec začať svoju prácu. Netrvalo to ani dlho a uviedol hodiny zasa do poriadku a zavolal kráľa, aby si prácu pozrel. Keď hodiny bili, kráľ zvolal: „Idú nie ako predtým, ale desaťkrát krajšie, preto si teraz želaj, čo chceš, a ak je to v mojej moci, tvoje želanie ti splním.“ Chlapec odvetil: „Pán kráľ, môj otec je už dávno mŕtvy, a či ešte žije moja matka, to neviem, keď si môžem priať, čo chcem, prajem si, aby ste si ma vzali za vlastného.“ „Nech sa stane!“ povedal kráľ: „Môj jediný syn je v tvojom veku, a tak sa to hodí.“ Mladého princa hneď zavolali, a keď zistil, čo sa stalo, podal svojmu bratovi priateľsky ruku, potom tento dostal kráľovské šaty a bol nazvaný princ Karol, zatiaľ čo pravý kráľov syn sa volal Henrich.

Princovia si každé ráno vyjazdievali, a pretože z mesta viedlo sedem brán, mali všetky dni týždňa svoju bránu, a predsa zakaždým, keď dorazili k šiestej bráne, obrátil nasledujúceho dňa princ Henrich späť a začal opäť s tou prvou. Tomu sa Karol čudoval a pýtal sa Henricha, prečo to robí, ale ten o tom spočiatku nechcel hovoriť, no keď mu nedal pokoj, a sužoval a trápil ho prosbami, nakoniec povedal: „No dobre, dozvieš sa to. Mám ešte sestru, ktorá však v živote ešte nikdy nehovorila so žiadnym človekom, taká je umienená a svojhlavá. To môjho otca veľmi nahnevalo a zavrel ju do strážneho domčeka pred siedmou bránou, na ktorej je pribitá tabuľa: ‚Kto moju dcéru privedie k reči, dostane ju za ženu a bude mojím nástupcom v ríši, kto to však skúsi a neuspeje, bude toho istého dňa obesený.‘ Aby nikto nemohol kráľa oklamať, sedia pred domčekom pri dverách traja starí vyslúžilí stotníci, ktorí zapisujú každého, kto ide k princeznej, a zarábajú si tým na staré kolená svoj denný chlieb.“ „Ak to nie je nič horšie,“ odvetil Karol: „to si mi mohol povedať už dávno, ja nemám chuť stratiť hlavu, princezná bude mať odo mňa pokoj.“

Karol tak hovoril, ale v skutočnosti bol myšlienkami stále pri princeznej a veľmi si želal, aby s ním Henrich išiel siedmou bránou. To brat aj urobil a už druhého dňa prešli siedmou bránou. Traja vyslúžilci tam stáli nehybne ako bábky, keď princovia išli okolo, ale princezná, ktorá bola pri okne, robila, že ich nevidí, a ani nepomyslela na to, že by ich pozdravila. „Povedz mi, brat,“ začal Karol, po tom, čo chvíľu išli: „čo má tvoja sestra v izbe, v ktorej sedí zatvorená.“ Henrich odvetil: „No, čo by mala mať? Stojí tam posteľ, dve stoličky, stôl a skriňa. Ale uprostred na stene visí veľké zrkadlo, ktoré je jej boh, pred ktorým stojí stokrát za deň a nábožne sa doň díva.“ Teraz počul Karol dosť a ďalej sa brata nevypytoval. Ale keď išli na spiatočnej ceste opäť okolo strážneho domčeka, zoskočil Karol rýchlo z koňa a skôr ako sa Henrich nazdal, povedal tým trom vojakom svoje meno a vbehol do domčeka.

Kľop! Kľop! Zaklopal na dvere, ale nikto ho nepozval dnu. Tu ich otvoril a vošiel do izby. Princezná stála pred zrkadlom a obzerala svoju krásu, ale princ ju odstrčil nabok a zvolal: „Dobrý deň, zrkadlo!“ Princezná sa cudziemu mužovi pozerala prekvapene do tváre. „Dobrý deň, zrkadlo!“ zvolal Karol po druhý raz a princezná sa na neho pozerala čoraz ustrašenejšie. „Dobrý deň, zrkadlo!“ zvolal Karol hlasom tak silným, že sa to izbou rozliehalo. „Ak mi nedáš žiadnu odpoveď, rozbijem ťa na tisíc kúskov.“ „Ach, milý pane,“ povedala princezná a postavila sa pred svoje zbožňované zrkadlo: „ako môžete byť taký nerozumný! Zrkadlo predsa nevie hovoriť!“ „To je dobre,“ smial sa Karol a išiel z domčeka von, vyhupol sa na koňa a išiel za Henrichom. Tí traja vyslúžilci dobre počuli, že princ princeznú primäl k reči, ale báli sa, že ich služba skončí a s tým aj ich lenošenie, ak by princezná vyšla zo svojho väzenia. Preto vystavili kráľovi falošné hlásenie, v ktorom stálo napísané: ‚Princ Karol vnikol do strážneho domčeka, aby princeznú primäl k reči. Ale viedlo sa mu ako tým ostatným, princezná zostala nemá ako ryba vo vode.‘

Práve keď kráľ hlásenie čítal, vošiel Karol a žiadal si princeznú za ženu, lebo ju primäl k reči. „Luháš mi, svojmu otcovi?“ zvolal starý kráľ nahnevane: „Tu! To je pravda! To mi títo traja vyslúžilí vojaci, ľudia pod prísahou, napísali!“ a s tým mu hlásenie ukázal. A tu nebolo iste zbytia, lebo stáli traja proti jednému, Karol sa musel posadiť na káru a vydať sa na cestu k šibenici. Princ Henrich usedavo plakal a nebol k utíšeniu, lebo sa cítil za to nešťastie vinný. Keď stál Karol na rebríku, namotalo sa k popravisku šťastie, hoci ho nikto nevidel, a prihovorilo sa rozumu v chlapcovi, hoci ho nikto nepočul: „No, s rozumom je koniec, až na šibenicu ho priviedol! Veľa radosti doteraz neprežil, zato výpraskov dostatok, od matky, od zlatníka aj od hodinára.“ „Máš pravdu, teraz potrebuje len šťastie,“ odvetil rozum: „vďaka mne sa síce stal princom, ale teraz si neviem ani ja nijakej rady či pomoci.“ Šťastie povedalo: „Teraz sa oňho postarám ja.“ A zatiaľ čo chlapec stúpal hore po rebríku, prišiel o rozum a sadlo si naňho šťastie.

Keď totiž dorazil hore a kat mu dal slučku na krk, našťastie ho napadlo, že má ešte posledné želanie, ktoré mu kráľ nesmie odmietnuť. „Otec,“ povedal: „trvám na svojom práve na posledné želanie.“ „Nech sa ti dopraje,“ povedal kráľ: „ale život si nesmieš priať.“ Karol povedal: „Tak prosím, aby som smel ešte raz primäť princeznú k reči, zatiaľ čo Henrich bude stáť pri dverách a načúvať.“ Kat zložil Karolovi hneď oprátku z krku a kráľ s oboma princami nasadli do koča a išli cez siedmu bránu k strážnemu domčeku. Karol robil ako predtým, zabúchal a vošiel, keď ho nikto nepozval ďalej, bez okolkov do izby. Potom začal hovoriť, zatiaľ čo kráľ a Henrich stáli za dverami a počúvali. „Dobrý deň, zrkadlo!“ zvolal Karol hlasno, až sa to izbou rozliehalo. „Ak mi nedáš žiadnu odpoveď, rozbijem ťa na tisíc kúskov.“ Princezná sa opäť postavila pred neho, aby nemohol jej miláčikovi nič urobiť, a povedala: „Milý pane, už som vám raz hovorila, že nemáte byť taký nerozumný a od môjho zrkadla žiadať, aby hovorilo. Čo vlastne tu v mojej izbe chcete?“

Princ odvetil: „Milá princezná, chcem vám porozprávať jeden príbeh, ktorý sa mi prihodil. Som hodinár a išiel som kedysi na vandrovku so sochárom a krajčírom. Jednej noci sme prišli do lesa. Tu sme sa báli divej zveri, a tak sme sa rozhodli, že jeden po druhom budeme držať hliadku. Hodili sme si lós a prvá hliadka padla na sochára, druhá na krajčíra, zatiaľ čo tretia na mňa. My dvaja sme spali, keď tu mal sochár dlhú chvíľu a schmatol polienko, vytiahol z vrecka nôž a vyrezal z neho prekrásnu ženskú postavu. Keď jeho čas vypršal, bola socha hotová a on ju oprel o strom a ľahol si k spánku. Krajčír, ktorý bol na rade, ju uvidel a tu sa mu zdalo, že je nahá. Čulo rozviazal svoj ruksak a vytiahol ihlu aj niť a ušil jej šaty, aby ju obliekol. Sotva to urobil, bol čas aj jeho hliadky u konca a musel som bdieť ja. Keď som tú krásnu ženskú sochu uvidel, pomyslel som si: ‚Aké by bolo krásne, keby mohla hovoriť.‘ Náradie som mal po ruke, a tak skôr, ako nastalo ráno, vyrobil som jej hlas, ktorý som jej vložil do úst a ona hovorila ako rozumný človek.“ „To nie je pravda!“ zvolala princezná. „A predsa je to pravda!“ odvetil princ: „ten sochár, ktorý tú sochu vyrezal, je tvoj otec, ten krajčír, ktorý ju obliekol, je tvoja matka, ja som ten hodinár, ktorý jej zasadil hlas, aby opäť hovorila a spievala, smiala sa a plakala ako každý rozumný človek.“ „Áno, Karol má pravdu!“ zvolali starý kráľ a Henrich jedným hlasom a rozrazili dvere izby.

Tu musela princezná s kráľom a oboma princami nastúpiť do koča, aby išli na zámok, kde bola ešte toho večera nádherná a prepychová svadba po tom, čo sa najprv prizerali, ako tých troch luhárov, starých vyslúžilcov, obesili na najvyššiu šibenicu a hompáľali sa vo vetre.

Po svadbe šťastie hľadelo, aby sa vrátilo k rozumu. „Brat,“ povedal tento: „teraz som sám videl, že kto má z pekla šťastie, je na tom lepšie ako ten, kto má rozum v hrsti.“ A potom sa títo dvaja vydali na ďalšiu cestu. Boh vie, komu zasa pomáhajú.