Snehulienka a Ružienka

Jedna chudobná vdova, ktorá žila v chalupe na samote, mala záhradu, v ktorej rástli dva ružové kry, jeden so snehobielymi a druhý s červenými ružami; a práve tak mala aj dve dcérky, ktoré boli rovnaké ako tie dva ružové kry, jednu teda nazvala Snehulienkou a druhú Ružienkou. Dievčatká boli dobré a veľmi nábožné, také usilovné a vytrvalé, že iné dve im podobné by si na svete nenašiel; Snehulienka bola len tichšia a miernejšia ako Ružienka. Ružienka rada pobehovala po lúkach a poliach, zbierala kvety a chytala vtáčiky; Snehulienka naopak sedávala radšej doma pri matke, pomáhala jej v domácnosti alebo jej predčítala, keď nebolo čo robiť. Obe deti sa navzájom veľmi milovali, všade chodili ruka v ruke. Keď Snehulienka povedala, že sa nikdy nesmú odlúčiť, tu Ružienka odvetila, že do smrti spolu zostanú, a matka im pripomenula, že sa vždy musia o všetko deliť.
Často behali sami po lese a zbierali lesné plody, ale žiadne zviera im neublížilo, ba prichádzalo zvedavo bližšie; zajačik im jedol kapustné listy z rúk, opodiaľ sa pásol srnec, jeleň skákal vesele okolo, vtáci zostávali sedieť vo svojich hniezdach a spievali, a keď ich zastihla noc, tu dievčatká ľahli vedľa seba do machu a spali až do rána a ich matka vedela, že sú v bezpečí a nemusí si robiť žiadne starosti.
Raz, keď tak v lese prenocovali a ráno sa zobudili, zbadali, ako opodiaľ sedí krásne dieťa v bielučkom žiarivom odeve a priateľsky na ne bez slova hľadí. A potom zrazu vstalo a zmizlo v lese bez rozlúčky. A keď sa dievčatká poobzerali okolo seba, uvideli, že spali na kraji priepasti a keby boli v tme ešte pár krokov urobili, iste by sa dolu zrútili. A matka im potom doma povedala, že to bol iste ich strážny anjelik, ktorý ich tú noc ochraňoval.
Snehulienka a Ružienka udržiavali chalúpku v čistote a poriadku, že bola radosť pozrieť sa na ňu. V lete sa o dom starala Ružienka a stavala matke každé ráno, skôr ako sa tá prebudila, pred posteľ krásnu veľkú kyticu ruží. V zime rozkurovala Snehulienka oheň a zavesovala na hák kotlík, a ten kotlík bol z mosadze a blyštel sa ako zlatý, taký bol dočista vydrhnutý. Večer, keď padali vločky ticho k zemi, povedala matka:
„Choď, Snehulienka, a zatvor dvere na závoru.“
Sadli si spoločne ku krbu, matka si vzala okuliare a začala dievčatkám predčítať z jednej veľkej knihy; dievčatká počúvali a pilne priadli; opodiaľ ležal na podlahe baránok a na bidle s hlavou ukrytou pod krídlom odpočíval biely holúbok.
Jedného večera, keď zase takto dôverne spolu sedeli, zaklopal niekto na dvere a matka povedala:
„Rýchlo, Ružienka, otvor! To bude nejaký pocestný, čo hľadá prístrešie.“
Ružienka vstala a odsunula závoru a myslela si, že za dverami uvidí nejakého úbohého muža, ale tak tomu nebolo, stál tam medveď, ktorý svoju obrovskú čiernu hlavu do dverí vstrčil. Ružienka hlasno vykríkla a uskočila späť, baránok zabečal, holúbok splašene vzlietol a Snehulienka sa schovala pod matkinu posteľ. Ale medveď prehovoril:
„Nebojte sa ma, ja Vám nechcem spôsobiť nijakú škodu, som napoly zmrznutý a chcel by som sa len trochu ohriať.“
„Ty úbohý medveď,“ povedala matka:
„ľahni si k ohňu a buď opatrný, nech Ti kožuch nechytí.“
A potom dievčatká zavolala, nech sa neboja, že ten medveď to myslí úprimne. A deti prišli bližšie, aj baránok a holúbok sa upokojili. Medveď ich požiadal, či by mu zo kožucha nevymietli sneh. Deti priniesli metlu a vyčistili medveďovi kožuch, ten si ľahol k ohňu a spokojne si bručal. Deti však po čase stratili plachosť a začali s nemotorným hosťom vystrájať šibalstvá. Rukami mu strapkali kožušinu, kládli mu nohy na chrbát a váľali ho sem a tam, alebo priniesli lieskový prútik a šľahali ho ním a smiali sa. A medveďovi sa to páčilo a trpezlivo to znášal, a keď sa na oko nahneval, volal:
Keď nadišiel čas spánku, povedala matka medveďovi, nech v mene božom pri krbe ležať zostane, že tak bude pred tým strašným počasím ochránený.
Len čo sa rozodnilo, obe deti vstali a pustili ho von a potom sa za ním pozerali, ako sa brodí závejmi preč. Od tých čias medveď každý večer v určitú hodinu prichádzal, ľahol si pred krb a dovolil deťom, aby sa s ním krátku chvíľu hrali, ako chceli. Boli už tak privyknuté, že skôr dvere na závoru nezatvárali, kým sa ich čierny druh neobjavil.
Prišla jar a vonku sa všetko zelenalo a tu povedal medveď dievčatkám:
„Teraz musím preč a celé leto sa nevrátim.“
„Kam ideš, drahý medveď?“ spýtala sa Snehulienka.
„Musím späť do lesa, svoj poklad strážiť pred zlými trpaslíkmi; v zime, keď je pôda premrznutá, nemôžu kopať, ale teraz keď slniečko zem prehrialo, tu oni začnú kopať, vŕtať, slídiť a kradnúť, a čo raz padne do ich rúk, to sa už na svetlo božie nikdy nedostane.“
Snehulienka bola z tej rozlúčky veľmi zarmútená, a keď medveďovi odsunula závoru a potom otvorila dvere, tu on sa kožuchom zachytil na skobe a kúsok kožušiny sa mu odtrhol a tu sa jej zdalo, akoby bola videla zablysnúť sa zlato. A potom jej milovaný medveď medzi stromami zmizol.
Po nejakom čase poslala matka deti do lesa zbierať haluzinu. Dievčatá našli vonku ležať na zemi zrúbaný obrovský strom, ktorého kmeň sa pohyboval v tráve smerom hore a dolu, a ony nedokázali pochopiť, čo sa to s ním deje. Keď prišli bližšie, uvideli trpaslíka so starou vráskavou tvárou a na lakeť dlhou snehobielou bradou. Koniec brady mal však pricviknutý v štrbine stromu, a trpaslík poskakoval hore a dolu ako psík na povrazci a nevedel, ako si pomôcť. Vytreštil na dievčatá svoje ohnivé oči a zakričal:
„Čo tam stojíte? Že by ste prišli sem a pomohli mi?“
„Čo sa Ti stalo, trpaslík?“ spýtala sa Ružienka.
„Hlúpa, zvedavá hus.“ odsekol trpaslík „chcel som ten strom nasekať na triesky a do kuchyne priniesť, lebo z veľkých polien je oheň silný a naše malé porcie jedla sa spália, my nie sme takí hltaví ako Váš hrubiansky a netrpezlivý národ. Už som tam mal vložený klin a všetko šlo ako po masle, keď tu zrazu, ako bolo to prekliate drevo príliš klzké, skočilo znenazdajky a klin sa vymrštil a moja krásna biela brada tam uviazla. No len sa smejte, cucáky! Len buďte na mňa zlé!“
Deti schytili celou svojou silou trpaslíkovu bradu a chceli ho vytiahnuť, ale držala pevne. Tu povedala Ružienka, že zavolá niekoho na pomoc, ale trpaslík sa ešte viac rozzúril, že už stačí, že ony dve ho videli. A tu mu Snehulienka povedala, nech sa upokojí, že ju niečo napadlo. A z tašky vytiahla nožnice a koniec brady odstrihla. Len čo bol trpaslík oslobodený, schmatol ranec, ktorý ležal medzi koreňmi a bol plný zlata, a zlostne syčal:
„Neotesanci, ostrihnú človeku pokojne kus skvelej brady. Satanáš Vám zaplať.“
Hodil si ranec na chrbát a odkráčal preč, ani sa na dievčatká nepozrel.
Po nejakom čase sa vybrali Snehulienka a Ružienka loviť ryby na udicu. Keď boli neďaleko potoka, uvideli, ako na hladine poskakuje obrovská lúčna kobylka. Bežali sa pozrieť bližšie a spoznali trpaslíka.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa Ružienka:
„Ty si nechcel do vody?“
„Či som taký blázon?“ revál trpaslík „Veď nevidíte, že ma tá prekliata ryba ťahá?“
Trpaslík sedel na brehu, chytal ryby na udicu a na nešťastie mu vietor zapletol bradu do vlasca, a práve v tom okamihu zabrala ryba a celou svojou silou ťahala to úbohé stvorenie za sebou. Trpaslík sa chytal všetkých stebiel a trávy, ale nič to nepomohlo, musel bezmocne rybu nasledovať a čakať, kým ho do hĺbky stiahne. Dievčatká prišli práve včas, trpaslíka schmatli a pevne držali a bradu sa mu pokúšali rozmotať, ale nepodarilo sa im to, brada a vlasec boli dokonale navzájom zamotané. Zase nezostalo nič iné, ako vytiahnuť nožnice a ďalší kus brady odstrihnúť.
Keď to trpaslík uvidel, začal zase jačať:
„Čo sú mi to za mravy, Vy ropuchy škaredé, takto ma zohaviť? Nestačí, že som prišiel o koniec brady, teraz mi odstrihnete tú najlepšiu časť! Nebudem sa môcť pred ostatnými trpaslíkmi ani ukázať! Mali by ste odtiaľto utekať, kým Vám nebude za pätami horieť!!“
Schmatol ranec plný perál, ktorý ležal v rákosí, a bez toho, že by povedal slovko na rozlúčku, vliekol ho preč a zmizol za najbližším kameňom.
Zase uplynul nejaký čas a matka poslala Snehulienku a Ružienku do mesta na nákupy, mali zaobstarať šnúrky, stuhy, nite a ihly. Cesta viedla cez pláň, na ktorej ležali všade naokolo veľké balvany porozhadzované. Tu uvideli vo vzduchu sa vznášať veľkého vtáka, ktorý pomaly dokola krúžil, a stále nižšie a nižšie klesal, až sa napokon vrhol strmhlav dolu za jeden z tých balvanov. Potom počuli prenikavý krik. Bežali tam a videli s úľakom, ako orol ich známeho trpaslíka schmatol a chce ho odniesť preč. Tie súcitné deti chytili trpaslíka a naťahovali sa oňho s orlom tak dlho, kým svoju korisť nepustil. Keď sa trpaslík z prvého úľaku spamätal, začal nahnevane vrieskať:
„Takto nešetrne so mnou zaobchádzať? Môj chatrný kabátik ste mi celkom potrhali! Ste nemotorná a pochabá háveď!!!“
Schmatol ranec s drahokamami a zmizol pod jedným balvanom vo svojej jaskyni. Dievčatá boli na jeho nevďak už zvyknuté, pokračovali v ceste a vybavili si svoje záležitosti v meste. Keď na spiatočnej ceste cez pláň zase putovali, prekvapili trpaslíka, ako má na jednom čistom priestranstve svoje drahokamy rozložené, lebo si nepomyslel, že tak neskoro ešte niekto okolo pôjde. Zapadajúce slnko sa na drahokamoch odrážalo všetkými farbami, a tak sa dievčatá zastavili a pohľadom na tú krásu sa tešili.
„Čo tu stojíte a zízate?!!“ zreval trpaslík a jeho popolavo biela tvár sčervenela ako rumelka. Chcel v tých nadávkach pokračovať, ale zrazu začuli temné bručanie a kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa tam obrovský čierny medveď. Trpaslík polekane vyskočil ale do svojho úkrytu sa nedostal, lebo medveď bol už príliš blízko.
Zvolal úzkostlivo:
„Milý pán medveď, ušetrite ma, ja Vám dám všetky svoje poklady, pozrite sa, tie krásne drahokamy, ktoré tu ležia. Darujte mi život, čo máte zo mňa, malého, vychudnutého mužíčka? Ani ma medzi dvoma zubami nepocítite. Tuto tie dve bezbožné dievky, to sú pre Vás mäkučké sústa, tučnučké sú ako mladé prepelice, tie zožerte v mene božom.“
Ale medveďa týmito slovami neobmäkčil. Chlpáč mávol labou a jedinou ranou trpaslíka zrazil a bolo po ňom. Dievčatká sa dali na útek, ale medveď za nimi volal:
„Snehulienka, Ružienka, nebojte sa ma, počkajte, chcem ísť s Vami.“
Tu dievčatá spoznali podľa hlasu svojho priateľa a zastavili sa, keď medveď prišiel až k nim, spadla z neho medvedia koža a pred nimi stál krásny muž v kráľovskom odeve. A povedal im, že je kráľovský syn a bol tým bezbožným trpaslíkom, ktorý mu poklady ukradol, zakliaty a musel ako divý medveď behať po lese, až kým ho nakoniec vyslobodila smrť toho biedneho stvorenia.
Snehulienka sa za princa vydala, a Ružienka sa stala jeho sestrou, a obrovský trpasličí poklad, ktorý našli v jaskyni, si rozdelili medzi seba. Stará matka ešte dlho s nimi žila v pokoji a dostatku na zámku, a v záhrade jej pre potechu rástli tie dva ružové kry, ktoré si bola so sebou vzala.