Dvaja rybári

Kedysi dávno žil v chalupke na morskom brehu rybár. Celé dni lovil a lovil, a predsa z mora vylovil iba pár rýb. Len-len že nepomrel od hladu. Večer sedával pred chalupkou a opravoval siete. Keď padla na brehy a na more tma a nebolo vidno na prácu, odložil siete a sedel, pozeral sa do tmy a odpočíval.
Raz večer zase sedel pred chalupkou a rozmýšľal. Napadlo mu, že zajtra má meniny, a namiesto aby ich oslávil, vyjde zavčas rána loviť ryby. Myslel na svoju biedu, a ako tak pozeral na more, zbadal svetielko. Mihalo sa na vlnách sem a tam, raz sa rozhorelo, raz zhaslo a potom sa rozsvietilo na jednom mieste celkom jasne, akoby na mori horel plamienok.
Tam pod plamienkom je iste potopený poklad, hovoril si chudobný rybár. Počul o tom od svojho otca a otec zasa od svojho otca, ale nikto z nich taký plamienok ešte nevidel. Kdeže, povedal si rybár, s týmto nechcem nič mať, kto vie, aký čert sa so mnou zahráva. Vstal, otočil sa plamienku chrbtom a šiel k chalupe.
„Ondrej!“ zavolal na neho niekto zozadu. Keďže sa rybár volal Ondrej, otočil sa. Za ním stál bledý starý muž. Mal na sebe šaty, aké tu v kraji nikto nenosil, a vyzeral utrápene.
„Volali ste ma, pane?“ spýtal sa rybár, „chcete odo mňa niečo?“
„Ondrej,“ odpovedal neznámy, „viem, ako ťa trápi bieda. Urob, čo ti poradím, a bude z teba boháč.“
Ach, ty čert, pomyslel si rybár, teraz si budeš chcieť kúpiť moju dušu. Radšej rýchlo preč. Preto povedal:
„Nie, nie, nič nepotrebujem, poradím si sám.“
„Ale neboj sa, ja nie som čert,“ lákal ho neznámy, „ak chceš, vezmi si tento prsteň a príď sem o tri dni a nájdeš tri hrnce prevrátené dnom nahor. Zdvihni prostredný hrniec a vyslobodíš dušu utopenca. Cestou si nič nevšímaj, nech sa okolo teba deje čokoľvek. Keď všetko urobíš, ako ti vravím, dožiješ sa šťastia, o akom sa ti ani nesnívalo.“
Sotva neznámy dohovoril, zmizol a k nohám chudobného rybára cinkol starý hrdzavý prsteň. Len si pekne spievaj, ja sa nechytím, myslel si rybár. Čo mi je po dušiach utopencov? Prečo si nedajú pozor a nechajú sa chytiť pod hrniec? Obrátil sa, šiel domov, a keď za sebou zavrel dvere, ešte aj skúsil závoru.
Netrvalo dlho a rybár ochorel a chorľavel skoro celý rok. Musel predať chalupu, loďku aj siete, všetko všudy, a zostala mu iba žobrácka palica.
Presne za rok, zase v predvečer svätého Ondreja, došiel na morský breh neďaleko chalupy, ktorú musel predať. More nebolo pokojné ako pred rokom. Vlny veľké ako lode na seba narážali, hučali a syčali. Zrazu zbadal rybár medzi vlnami plamienok. Teba už poznám, hovoril si, škoda že som vlani neznámeho dedka neposlúchol, azda by sa mi dnes predsa len vodilo inak.
Vtom začul zavolať svoje meno a pred rybárom stál starý známy, akoby ho prihnal vietor.
„Rok uplynul od chvíle, čo sme sa naposledy videli. Rozmyslel si sa, rybár?“ hovorí cudzinec.
„Rozmyslel,“ odpovedal rybár a myslel si, že už sa mu nemôže vodiť horšie, než sa mu vodí.
Cudzinec zmizol a pred rybárom ležal znova na zemi prsteň. Rybár ho nenechal dlho ležať na zemi, kdeže, rýchlo ho zdvihol a strčil do vrecka.
Tretieho dňa o polnoci sa vrátil na morský breh. Srdce mu bilo, keď si prsteň navliekal na prst. Chvíľu sa obzeral a naozaj, na mori zablikal plamienok. Vydal sa rovno za ním do vody. Chystal sa, že bude plávať, pretože more bolo na tých miestach osobitne hlboké. Ale čím ďalej sa dostával od brehu, tým viac vody ubúdalo. Čudoval sa tomu, a už prišiel na krásnu lúku, kde kosci kosili trávu a spievali veselé piesne. Pozrime, spomínal si chudobný rybár, týchto koscov odniekiaľ poznám. Ako by ich nepoznal. Boli to jeho známi a priatelia, ktorí sa pred časom utopili v mori. Rád by si s nimi bol pohovoril, a nebyť dedkovej rady, iste by sa pri nich zastavil. Za chvíľu došiel k pekného domu. Z domu vybehla pekná mladá žena a lákala ho sladkým hlasom:
„Poď ku mne, poď. Dlho som na teba čakala, poď ku mne, poď!“
Rybár sa radšej dal do behu, aby to sladké volanie nepočul. Beží a tu vidí pred sebou kameň a na kameni tri hrnce dnom nahor. Schmatne prostredný, prevráti ho a mladá žena strašne vykríkne. Kosci hodia kosy do trávy a ženú sa na rybára. Zo všetkých strán krik, jačanie, hučanie a nárek. Rybár nevedel, čo sa s ním deje, zavrel oči a myslel si, že mu nadišla posledná hodinka.
Keď otvoril oči, ležal na morskom pobreží a celé telo ho bolelo. Najprv si myslel, že sa mu všetko iba snívalo, možno že sa pošmykol a spadol a poriadne sa potĺkol. Skúsil vstať, oprel sa oboma rukami o zem, a čo je toto! Ľavou rukou nahmatal kožený vačok. Otvoril ho a z vačku sa vysypú zlaté dukáty a drahokamy, žiaria a blýskajú sa a svietia.
Človek musí privrieť oči.
Od tých čias žil rybár spokojne a veselo ako ryba vo vode. Postavil si nový domček, oženil sa, a čo začal, vždy sa mu podarilo.
Ľudia na pobreží si začali o šťastí rybára Ondreja rozprávať. Dopočul sa o ňom aj rybár Peter. Peter bol lenivý rybár, moru a rybám sa vyhýbal, zato presedával celé dni po hostincoch a popíjal. A keď sa opil, kričal a zlostil sa a nikto nevedel, prečo a načo sa zlostí. Doma sa s ním žena len škriepila a vyčítala mu, že nič nerobí a že prepije aj chalupu. Rybár Peter si často vravieval: Keby som býval v chalupe bez škriepnej ženy, bolo by mi lepšie.
Raz sedel lenivý Peter od rána v hostinci a nechcelo sa mu ani večer domov. Žena doma čakala a čakala, a keď sa nemohla dočkať, išla si po svojho muža do hostinca. Cestou musela okolo prístavu a po hrádzi. V tme sa jej pošmykli nohy, kĺzla sa, spadla do mora a utopila sa. Ľudia, ktorí to videli, bežali do hostinca a volali:
„Peter, to je nešťastie, žena sa ti utopila.“
„Úbohá žena,“ povedal Peter a skúšal zaplakať, ale nepodarilo sa mu to. Mal radosť, že ho žena nebude hnať do práce a že mu nebude vyčítať. A teraz, hovoril si, potrebujem len zohnať peniaze, aby som veselo žil. Najlepšie by bolo, keby sa mi ukázal na mori plamienok ako Ondrejovi.
Od tej chvíle nemyslel na nič iné než na plamienok a na vrecúško plné dukátov. Každý večer, keď sa vracal z hostinca domov, prechádzal sa po pobreží a pozeral na more, či sa mu plamienok neukáže. Prvý deň sa mu neukázal, ani druhý deň, i tretieho dňa bola na mori iba tma ako v rohu. Tu sa lenivý Peter nahneval, začal kričať, hrešiť.
Náhle na mori zablikalo svetielko, rozhorelo sa a jasne zasvietilo. Konečne, hovorí si Peter a hneď sa obzerá, či za ním nestojí cudzí dedko. Ani sa ho nezľakol, keď ho za sebou zbadal.
„Aha, krstný otecko,“ spustil Peter na dedka, „tu ste. Ale dali ste si načas. Rád by som totiž vyslobodil nejakú dušu a vrecúško s dukátmi by neuškodilo. Nemusíte mi nič vykladať, všetko poznám, všetko viem. Len prsteň potrebujem.“
Neznámy starý muž nepovedal ani slovo. Hodil Petrovi k nohám prsteň a zmizol. Peter si prsteň navliekol a utekal do morských vĺn. Rozostupovali sa pred ním, mohol ich rozhŕňať ako vysokú trávu. Potom vody ubúdalo a ubúdalo, až sa dostal na lúku, kde kosci kosili a spievali. Pri lúke stál pekný dom.
Ach, myslel si Peter, keby tak vyšla z domu krásna panna a chcela ma za muža, hneď by som sa s ňou oženil. Ja by som bol múdrejší než Ondrej. Oženil by som sa a nasťahoval by som sa do toho pekného domu.
Sotva pomyslel, otvorili sa pri dome dvere a vyvalila sa žena tučná a obrovská, s ústami od ucha k uchu, s maličkými očami, krátkymi nohami a dlhými širokými chodidlami ako člny.
„Vzácna pani,“ koktal vystrašený Peter, „nevedeli by ste náhodou, či sú tu blízko tri hrnce?“
Žena sa dala do krika:
„Len počkaj, ja ti dám, čo proto. Oženiť sa so mnou nechceš, ale neplechu robiť by si chcel. Ja ti dám!“
A hrnula sa na milého Petra. Peter nečakal, kým ho začne biť. Vzal nohy na plecia. Za ním utekali, jačali a dupali všetci kosci i tučná žena. Zrazu vidí Peter pred sebou hrnce, skočí k nim, schmatne najbližší, prevráti ho a tu sa zdvihne taký rámus, že Peter padne na zem a zakryje si tvár dlaňami. Zdalo sa mu, že po ňom všetci kosci tancujú aj s tučnou ženou.
Keď rámus utíchol, otvoril Peter oči. Celé telo ho bolelo. Ležal v tme na morskom brehu. Hmatal naľavo, hmatal napravo, ale vrecúško s dukátmi nemohol nájsť.
„To je čudná vec,“ bručal, zdvihol sa a ponáhľal sa domov, či mu oslobodená duša nenadelila dukáty do chalupy. Už to tak bude, vravel si, len čo zbadal svetlo v oknách svojej chalupy. Pridal do kroku, otvoril dvere a ..... ostal stáť ako pribitý.
Za stolom sedela jeho zlá žena, a len čo ho zbadala, začala hrešiť na muža pijaka. A tak sa stalo, že dostal lenivý Peter namiesto cinkotavých dukátikov zase vycinkané.