Včelia kráľovná

Boli raz dvaja princovia, ktorí sa vydali do sveta za dobrodružstvom a tam prepadli životu takému divokému a zhýralému, že sa radšej už domov nevrátili. Tak tomu najmladšiemu, ktorému tí dvaja hovorili Hlúpik, neostávalo nič iné, len sa vybrať ich po svete hľadať. Ale keď ich konečne našiel, namiesto vďaky sa mu dostalo len posmechu, ako by mohol niekto taký jednoduchý niečo vo svete dokázať, keď ani im samotným sa to nepodarilo, a to sú mnohokrát múdrejší ako on. No, putovali ďalej spoločne.

Jedného dňa dorazili k veľkému mraveniskú. Tí dvaja starší princovia ho chceli hneď rozryť, aby sa potom kochali pohľadom, ako budú mravčekovia strachom bez seba pobiehať s vajíčkami sem a tam, ale Hlúpik povedal: „Nechajte tie zvieratká na pokoji, nedovolím, aby ste ich rušili!“ O nejaký čas prišli k jazeru, na ktorom plával veľký kŕdeľ kačíc. Tým dvom sa zbiehali slinky; že si nejakú chytia a upečú, ale ich hlúpy brat ich nenechal a povedal: „Nechajte tie zvieratá na pokoji, nedovolím, aby ste ich zabili!“ Nakoniec prišli k včelému úľu, bolo v ňom medu, že stekal dole po kmeni stromu. Tí dvaja chceli pod stromom založiť oheň a včely udusiť, aby si mohli med vziať. Ale Hlúpik mal opäť iný názor: „Nechajte tie zvieratká na pokoji, nedovolím, aby ste ich upálili.“ A bolo to!

Tak šli ďalej, až prišli do jedného zámku, kde stáli v stajniach celkom skamenení kone, nikde tu nebolo vidieť ani živú dušu; prešli všetkými stajňami, až prišli na ich koniec, kde boli dvere zamknuté na tri zámky. Na dverách však bola schránka, cez ktorú bolo vidieť dovnútra. V izbe sedel za stolom sivý mužík. Zavolali naňho raz, druhýkrát, ale on ich nepočul, kým nezavolali tretíkrát, vtedy vstal, otvoril a vyšiel von. Nepovedal však ani slovo, len ich zaviedol k bohato prestretému stolu, a keď sa najedli a napili, zaviedol každého do spálne.

Druhého rána prišiel onen mužík k tomu najstaršiemu princovi, zobudil ho a zaviedol ku kamennej doske, na ktorej boli napísané tri úlohy; kto ich splní, vyslobodí zámok. Prvá úloha znela, že musí v neďalekom močiari v lese nájsť princezniny stratené perly; tisíc ich je do počtu a ak bude pri západe slnka chýbať čo len jediná, ten, kto sa tej úlohy ujal, skamenie. Princ vyšiel von a začal hľadať perly, strávil tým celý deň, ale našiel ich sotva sto; stalo sa, čo bolo napísané na tabuli, skamenel. Jeho mladší brat našiel nasledujúceho dňa tých perál dvesto, ale aj to bolo málo, a tak skamenel tiež.

Teraz prišiel na rad Hlúpik, hľadal v močiari a hľadal, ale bolo to veľmi ťažké a išlo to tak pomaly, až sa z toho rozplakal. A ako tam tak sedel a kotúľali sa mu slzy po lícach, objavil sa mravčí kráľ, ktorému vtedy zachránil život, s piatimi tisíckami mravcov; a trvalo to len malú chvíľku a ležala pred ním pekná kôpka perál, bolo ich presne tisíc.

Druhá úloha bola priniesť kľúč od princezninej spálne, ten vraj leží na dne jazera. Tak tam išiel a videl, že naňho už čakajú tie kačice, ktoré vtedy zachránil, aby mu dali kľúč, ktorý vyniesli z hlbín.

Tretia úloha však bola najťažšia, mal spomedzi troch spiacich princezien, boli si podobné ako vajce vajcu a nikto ich nevedel od seba rozlíšiť, vybrať tú najmladšiu a najmilovanejšiu. Líšili sa len v jednom; kým išli spať, tak tá najstaršia si vzala kúsok cukru, tá prostredná trošku sirupu a tá najmladšia lyžičku medu. Tu priletela včelia kráľovná, ktorej vtedy Hlúpik zachránil život, a skúmala pery všetkých troch dievčat, až nakoniec ostala sedieť na perách tej, ktorá jedla med. V tom okamihu bolo kúzlo zlomené a celý zámok bol vyslobodený, kto bol skamenený, ten získal späť svoju podobu.

Hlúpik si vzal najmladšiu princeznú za ženu a po smrti jej otca sa stal kráľom, jeho bratia dostali za ženy tie zvyšné dve princezné.