Vtáčik pre šťastie

Cisár Max vládol veľkej ríši, ale nebol šťastný. V mladých rokoch musel utiecť pred svojím otcom, potom sa poddaní proti otcovi vzbúrili, vyhlásili Maxa za cisára, starý cisár padol v boji a Max nastúpil na trón. Oženili ho so vzácnou princeznou, mala ako veno ešte jednu ríšu. Ale cisárovná bola chorľavá, a keď sa im narodil syn, stále postonávala. Aj malý princ bol slabučké dieťatko, sotva ho vypiplali. Lekári ešte nevedeli liečiť tak ako dnes, len-len že svojimi liekmi matku aj jej synčeka nezahubili. Cisár Max býval často smutný, že žena chorľavie a princ chradne. Jeho dvorania ho, aby ho rozveselili, zvávali na poľovačky.
Raz sa cisár na love stratil svojej družine. Išiel dlho, rovno lesom, trúbil na trúbku, ale márne: nikto ho nepočul, Boh vie kam sa to zatúlal. Keď sa začalo stmievať, videl cisár, že sa už pred nocou z lesa nedostane, hľadal, kde by prenocoval. Ako tak ide úbočím, zbadá pekné údolie, v ňom políčka po svahoch, a na jednom návrší stojí gazdovstvo, z komína sa dymí, v súmraku zablysla v okienku svetlo.
Cisár obrátil koňa a kôň sám už pridal do kroku, cítil stajňu. Keď došli k plotu pri záhrade, bolo počuť hrať na harmoniku a smiech. Cisár vošiel do brány, zo stavenia sa ozvalo štekanie, vybehol pár jazvečíkov, prepeličiar, bernardín, veselo oštekávali koňa, nechceli ho pustiť ďalej, kým neprijde pán. Objavil sa muž so zelenými výložkami, zdvorilo sa pýtal cudzieho pána, čo si praje. Cisár povedal, že je štolba z grófskej družiny, zablúdil na love, čudoval sa poľovníkovi, že je doma, a nie na love, poľovník sa zasmial:
„Tu ste už v inom panstve, pane. To poľujú na klárovskom, ďaleko odtiaľto, my sme Černínski. Keby sa tam neťahali od nás pytliaci, slídiť po ranenej zveri, ani by sme o tom love nevedeli. To sa už dnes domov nedostanete, zostanete u nás na noc, prijmite aspoň to málo.“
Cisár zoskočil, hájnik mu zaviedol koňa do stajne, nasypal ovsa a potom doviedol hosťa do záhrady. V záhrade sedelo na tráve dvanásť detí, chlapci aj dievčatá, všetci buď čiernovlasí ako otec, alebo svetlovlasí ako matka. Najstarší bol už dospelý, silný a zdravý ako mladý buk. Keď zbadali hosťa, všetci vstali, matka zmizla do kuchyne a hájnik priviedol cisára k starému mužovi, ktorý sedel na lavici pod lipou a fajčil z fajky:
„Vediem Vám hosťa, ocko, je z grófskych služobníkov z klárovského, zablúdil pri love.“
„Buďte nám vítaný, pane,“ povedal starý sedliak a posunul si klobúk na hlave, „sadnite si k nám, kým nám nevesta dá večeru.“
Cisár si sadol vedľa sedliaka na lavicu a sedliak sa ho začal vypytovať, ako im rodí pšenica, ako sa urodilo ovocie. Cisár bol na rozpakoch, o takéto veci sa nikdy nestaral, v cisárskom paláci bolo vždy všetkého dosť, či sa urodilo, alebo nie. Aby to zamaskoval, pýtal sa sám sedliaka na rodinu aj na gazdovstvo. Sedliak mu vysvetlil, že tento syn mu zostal jediný, a keď chcel byť poľovníkom, nech sa páči. Sám bol ešte statný muž, keď syn išiel na vyučenie; viedol gazdovstvo, až teraz vnuci dorastajú, a títo traja najstarší už hospodária ako na svojom.
Cisárovi sa zdalo čudné, ako sa tak všetci znesú a že všetci radi pracujú. Sedliak sa zasa podivil cisárovi a povedal:
„Neviem, pane, ako je to medzi pánmi, ale u nás je to z pokolenia na pokolenie ako zákon, že otec vládne a synovia poslúchajú. Ten statok nie je veľký, ale je v našom rode už sto rokov, odvtedy, čo prišli naši predkovia, dostali túto lesnú dolinu ako údel, sami si ju vyklčovali, vymýtili, sami polia založili, lúky odvodnili, stromy zasadili; veď túto lipu zasadil môj otec vlastnou rukou, keď som sa narodil. Ja zasa statok odovzdám najstaršiemu vnukovi, ale jeho otec tu bude pánom, ako je zvykom v našom rode.“
Tu prišla hájniková, volala na večeru, mali čučoriedkový vaječný koláč a cmar, hosť dostal ešte maslo, syr na chlieb a kus údeniny. Cisár jedol, ako mu nikdy v cisárskom paláci nechutilo, smial sa s deťmi, žartoval s hájnikovou, počúval starého sedliaka rozprávať o starých časoch, a tak sa rozveselil, že sa mu ani nechcelo spať. Lenže na gazdovstve chodia spať zavčasu, musí sa ráno zavčasu vstávať. Hájnik zaviedol hosťa do klenutej siene, kde mali postroje a náradie, tam mu prestreli domáce vlnené deky na seno, gazdiná sa ospravedlňovala, že ich je ako čmeliakov, nemajú pána kam uložiť.
Cisárovi sa spalo na sene ako v raji, bol by zaspal deň, keby ho nezobudili lastovičky. Sotva svitalo, začali lietať pod klenbou a štebotať, akoby mu vyčítali. Cisár spočiatku nevedel, čo sa s ním deje, konečne sa zobudil, videl, že mu lastovičky lietajú okolo hlavy, len-len že ho nebijú krídelkami po lícach. Vtom sa otvorili vráta, hájnik dával hosťovi dobrý deň a smial sa, keď videl lastovičky bleskovo vyletovať z vrát. Povedal cisárovi, že ho nechcel tak skoro budiť, ale potom si spomenul, že majú v starej stajni lastovičie hniezda a že budú chcieť zavčasu ráno von.
Cisárovi sa zdalo čudné, koľko je tam lastovičích hniezd. Boli všade, na železných svorníkoch medzi klenbami, pod odkvapom strechy aj v predsieni do kuchyne a pod trámom v stajni. Pýtal sa starého sedliaka, keď spolu namáčali čierny chlieb do teplého mlieka, prečo tam tie vtáky trpí, keď všade prekážajú.
Sedliak sa pozrel prísne na hosťa a povedal:
„Kde tento vták sídli, tam je šťastie; a odkiaľ sa sťahuje, tam nešťastie kraľuje! Nikto z nášho rodu by sa neodvážil siahnuť na lastovičku ani jej, nedaj Boh, ublížiť. Tí vtáčkovia tu sú azda už od čias, keď tu stála prvá chalupa v starom pralese, stavajú si tu svoje príbytky rovnako dlho ako my ..... lenže sú slobodnejší, nemajú pána nad sebou. A my im pánmi byť nechceme, nechávame ich voľne žiť.“
Cisár sa zamyslel nad touto rečou a povedal:
„Chcel by som sa s Tebou ešte stretnúť, sedliaku. Keď prídeš do mesta, pýtaj sa po Maxovi, každý Ti ho ukáže.“ Sedliak povedal:
„Ďakujem Ti, pane, ale sotva sa ešte niekedy v živote uvidíme. Odkedy žijem, v meste som nebol, prečo by som tam mal teraz chodiť. Ak chceš, príď, budeš nám vítaný.“ Cisár mu poďakoval, dal si vyviesť koňa, so všetkými sa rozlúčil a hájnik ho odprevadil až na cestu vedúcu do mesta. V meste už bol poplach, čo sa s cisárom stalo, poslovia sa rozbehli na všetky strany. Keď videli cisára prichádzať, zvonili všetkými zvonmi, vyšli mu v ústrety, v paláci ho už vítali, aj cisárovná sama vyšla až na prah. Cisár, idúc mestom, mimovoľne pozeral, či neuvidí lastovičie hniezda, ale nevidel. A v cisárskom paláci už vôbec nie.
Nedalo mu to pokoja, stále myslel na slová toho starého sedliaka a spomínal, ako tam v tom chudobnom statku bolo veselo, ako mu tam chutilo, ako tam sídli naozaj šťastie. Tak si dal zavolať staviteľa a nariadil mu ozdobiť palác lastovičími hniezdami. Staviteľ vymyslel hniezda, krásne tepané zo zlatého bronzu, s miskami naspodku, aby vtáky neznečistili mramorové steny, cisárski vtáčnici nachytali lastovičky, dali ich do hniezd, opatrili ich vodou a zobom, hniezda zatvorili pozlátenými mrežami. Cisár vyšiel pozrieť, ako to vyzerá, všetci dvorania obdivovali novú ozdobu, ale do rána boli lastovičky mŕtve, zahynuli od žiaľu z neslobody.
Cisár poznal, že sa stala chyba, ale nevedel si rady. Napokon kázal poslať posolstvo za tým hájnikom, aby poslal otca na cisársky zámok. Keď starý sedliak zbadal vojakov, myslel si, že hrozí celej rodine nejaké nešťastie, poslal ich skryť sa do lesa a išiel sám vojakom v ústrety. Vojaci odkázali sedliakovi, že ho pán Max pozýva k sebe. Sedliak pískol na syna, nech rodinu privedie, a povedal im, že to nič nie je, len ten Max, čo tu bol, ho pozýva k sebe. Obliekol kabát, zastrčil do vrecka fajku a išiel s vojakmi. V zámku zaviedli sedliaka do veľkej siene, nechali ho čakať, napokon prišiel cisár. Sedliak spoznal, kto to je, ten Max, hlboko sa uklonil, chcel mu pobozkať ruku, ale cisár povedal:
„Počkaj, sedliaku, toho nechaj, ja potrebujem Teba, nie Ty mňa. Hľa, mám všetko, čo si len smrteľný človek môže priať, len jedno nemám, šťastie. Moja žena chorľavie, princ, dedič ríše, je slabučký chlapec, v paláci musí byť ticho ako v hrobe, lekári liečia dňom i nocou, ale nevyliečia. Chcel som skúsiť, či máš pravdu s tým vtákom šťastia, ale lastovičky v paláci nevydržali, do rána boli mŕtve. Poraď, čo robiť.“
Sedliak sa zamyslel, povedal:
„Neviem, ako Ti pomôcť, môj panovník. Nikdy som nehľadal šťastie, ale viem, že keď človek žije ako ja, je šťastný.“
Cisár odpovedal:
„Vieš čo, poď ku mne do paláca. Budeš z mojich radcov, možno sa Ti podarí nájsť, ako by som došiel k šťastiu.“
Sedliak cisárovi poďakoval, ale povedal, že nemôže; ako by od svojich odišiel, od smútku by zomrel ako tie lastovičky v klietke. Cisár pochopil a povedal:
„Tak dobre, pri zámku je veľká prastará obora, na druhom konci je starý statok, nikto sa oň už roky nestará. Daj svoj statok najstaršiemu vnukovi a poď sem, aby si mi bol bližšie; Tvoj syn tu bude lesníkom, bude tu oboru spravovať.“
Starý sedliak zadržal slzy, aby si neurobil hanbu, ale keď šiel domov, tak sa ponáhľal, akoby doma horelo. Hájnikovi sa skoro ani nechcelo z rodného hniezda, ale hájniková mu poriadne vynadala, aký je to otec, o deti nedbá, veď na tej pustine zakrnú.
Tak sa všetci sťahovali do statku v obore, starý sedliak, rodičia, kŕdeľ detí, psov, aj sliepky a kačice si hájniková vzala so sebou na plemeno.
V tom novom domove im bolo, akoby sa znova narodili.
Statok bol ako malé panstvo, starý sedliak prvý rok div sa nezodral, až mu syn musel zakázať takto sa lopotiť. Sotva sa tam usadili, už tu bol cisár, zapáčilo sa mu medzi nimi, chodil tam denne na fúriky, div nechcel sám pomáhať. Po čase, keď videl to stádo detí hrať sa, začal k nim voziť svojho synčeka v koči. Deti sa dlho bály pravého princa, ale psi s ním boli hneď kamaráti, najmä jazvečíky, a bernardín ho strážil ako pestúnka. Na dvore sa čudovali, ako princovi svedčí, cisárovná sama by bola rada uvidela tých divných ľudí, u ktorých je jej synovi tak dobre. Napokon tam za ním raz sama išla, ale zdesila sa, keď ho zbadala zababraného brodiť sa v rybníku a stavať mlynčeky na strúhe. Volala úzkosťou, že sa princ topí, ale princ, keď zbadal mamičku, skočil do vody, priplával k nej a vyliezol jej, ako bol mokrý, na lono, jazvečíky hneď za ním.
Cisár napokon ženu upokojil; dovolila, aby jej dali chlieb s maslom a s medom, smotanu na čerstvé jahody. A cisárovná sa čudovala, prečo tieto dobré jedlá nemajú v paláci.
Keď sa cisárovná vrátila domov a rozprávala svojmu lekárovi, čím ju tí ľudia pohostili, lekár lomil rukami a tvrdil, že to cisárovná neprežije. Ale prežila, a tak jej zachutilo, že začala tiež chodiť do obory, raz na slivkové knedle, raz na škubánky s tvarohom a s perníkom i s pretlačeným makom, takže sa napokon celá cisárska rodina div nepresťahovala na statok do obory. Cisárovná celá zružovela, princa by nikto od sedliakových vnukov nerozoznal, a cisár bol šťastný.
Sedeli raz so sedliakom na prahu domu, hľadeli na deti, ako sa hrajú. Nad nimi viseli lastovičie hniezda, staré lastovičky kŕmili mladé. Princ pribehol k otcovi, chvíľu sa pozeral, ako mladé rozvierajú zobáčiky a ako im rodičia pchajú do hrdielok potravu, a prosil otca, aby mu takého vtáčika chytil. Cisár sa pozrel na sedliaka, usmial sa a povedal synovi:
„Týchto vtákov sa nikdy nedotýkaj. Kde ten vták sídli, tam je šťastie. Ale je taký slobodumilovný, že radšej zomrie, než by sa dal chovať v zajatí. Práve preto je to vták šťastia, že je slobodný. Bez slobody niet šťastia.“
Sedliak pozrel na cisára a povedal:
„A čo Tvoji poddaní, môj pane?“
Cisár sa odmlčal, potom vstal a povedal:
„Máš pravdu, sedliaku.“ Od toho dňa sa zmenila vláda v krajine, poddaní boli slobodní.