Táravá žena

Kedysi dávno žili v jednej dedine muž a žena. Žena nebola príliš múdra, ale zato bola dobrá, pracovitá aj poriadna. Hlavne však mala jednu chybu: bola táravá až hrôza. Nepovedala len to, čo nevedela. Muž sa s ňou preto natrápil habadej. Domlúval jej, hrozil, párkrát ju aj rukou presviedčal ..... všetko nadarmo. Žena potom všetko rozprávala susedkám a muž z toho mal len hanbu.
Raz išiel muž lesom a zrazu vidí, že pod veľkým dubom čosi leží. Ide bližšie, pozerá a oči sa mu hneď rozosmiali. Stála tam truhlica plná zlatých peňazí. Ako sa tam vzala, čert vie. Široko-ďaleko nikto nebol, azda ju tam zabudli zbojníci alebo ju sám cár stratil. Tak tu truhlica stála a blyšťala sa, akoby hovorila:
„No, čo čakáš, objím ma a už ma nepúšťaj!“
Muž vzal truhlicu a schoval ju pod kamene. Nahrnul ešte naokolo lístia a potom stál a nešťastne pozeral. Prečo nešťastne? Ak povie o svojom náleze pánovi, ten mu iste poklad zhabe. Ak povie o ňom žene, tá to povie prvej susedke, ktorú stretne. Susedka to povie druhej, druhá tretej a o chvíľu to bude pán vedieť zase a poklad mu aj tak zoberie. Pán vie všetkému ukázať cestu do svojich pivníc a pokladníc.
Tak tu šťastný nálezca stál a tváril sa nešťastne. Čo teraz? Potom dostal predsa len nápad.
Vrátil sa tajne domov, aby žena nevedela. Nabral si klobásky, odviazal v chlieviku capa, pribral k tomu aj kus starej siete a zase odišiel. Po chvíli už akoby nič sekal na dvore drevo. K večeru potom hovorí žene, aby sa obliekla, že pôjdu do lesa.
„Na noc do lesa?“ čudovala sa žena.
„Áno, na noc, veď je dnes predsa čarovná noc ..... čo si o tom nič nepočula? Dnes môžeš vidieť také divy, aké inokedy neuvidíš. Však daj dobrý pozor, čo ti teraz poviem. Nikomu ani muk, inak by všetky čary hneď zmizli.“
Žena sa zaprisahala, že nikomu nič nepovie. Tak sa vybrali na cestu. Muž vpredu, ona za ním. Kade muž, tade ona. Išli cez cesty aj priekopy, po medziach aj cez hájiky. Noc bola tmavá, len hviezdy svietili. Zrazu žena o niečo zavadila hlavou. V hájiku na agáte viselo nejaké zvláštne ovocie. Žena hmatá v tme, trhá, potom čuchá a ochutnáva ..... naozaj! Na agáte rástli klobásky. Rýchlo zavolala muža, aby sa na ten div išiel pozrieť. Muž však len povedal:
„Veď som ti hovoril, že je čarovná noc.“
Žena by ešte trhala to čudné ovocie, muž sa však ponáhľal ďalej. O chvíľu prišli k riečke. Idú po brehu a zrazu sa žena zapletla do rybárskej siete. V sieti bol mokrý zajac. Čudovala sa, muž však len povedal:
„Veď som ti vravel, že je čarovná noc. Večer tu pánovi rybári lovili z rieky zajace, asi tu jedného zabudli.“
Predierali sa ďalej krovím popri rieke. Zrazu sa ozvalo polekané kozie mečanie.
„Čo je to?“ zľakla sa žena.
„Čo by to bolo? Veď som ti hovoril, že je čarovná noc. V dnešnú noc takto spievajú sláviky.“
„Sláviky? Veď mečia ako náš cap!“
„Áno, to je práve len dnes v noci. Poď už, poď!“
Konečne došli do lesa. Žena sa tu bála, lebo z lesa bolo počuť akési čudné zvuky, akoby niekto kvílil a nariekal. Muž bol však pokojný:
„Len sa neboj, to len nášho pána berú čerti. Veď som ti hovoril, že je čarovná noc.“
Konečne stáli pri kamení, kde mal muž ukrytú truhlicu zlata. Až teraz sa žena podivila! To bolo čaro! Ani sa už nemohla dočkať, ako sa budú susedky čudovať. Muž jej však znovu pohrozil, že o zlate nesmie ani pípnuť. Je to čarovné zlato a určite by im zmizlo. Vzali truhlicu a šli najkratšou cestou k domovu.
Doma postavili truhlicu pod pec a išli spať. Muž čakal, kým žena zaspí. Potom zlato preniesol na dvor a ukryl ho do kríkov. Nato si ľahol aj on.
Ráno žena ani nemohla dospať, tak sa jej chcelo rýchlo už niekomu rozprávať. Obliekla sa, vybehla na ulicu a už rozprávala, aký našli poklad a ako sa blyští pod pecou. Za chvíľu to vedela celá dedina a za druhú chvíľu pán. A za tretiu chvíľu už viedli muža so ženou na zámok.
Prvý prišiel na rad muž, žena zatiaľ čakala pri schodoch. Muž všetko zapieral, o poklade nechcel nič vedieť. A trval na svojom, aj keď sa pán pýtal palicou. Nepovolil a nepovolil, až ho museli prepustiť. Potom povedal pán nahnevane:
„Priveďte sem tú ženu! Tá povolí!“
A nepotreboval ani palicu. Žena bola rada, že s ňou taký veľký pán hovorí, a všetko o poklade hneď prezradila.
„A kde tvoj muž ten poklad vzal?“
„V lese pod dubom, milostivý pane.“
„Lenže on zapiera, vraví, že nič nemá.“
„Ale má, milostivý pane, má. To sa asi hanbí a nechce o tom hovoriť. Plnú truhlicu zlatákov má!“
„Plnú truhlicu? A kde ju má?“
„Doma pod pieckou, milostivý pane, tam sú zlaťáčiky v teplom hniezdočku!“ smiala sa žena.
Pán sa naoko smial tiež. Bolo mu však čudné, že mu žena tak ľahko všetko vyklopila, keď muž neodpovedal ani jeho silnej palici. Azda by sa mal nejako presvedčiť, či je to pravda. Hovorí:
„No to ste mali šťastie. A odkedy ten poklad máte?“
„Od včera, milostivý pane, od tej čarovnej noci.“
„Od čarovnej noci? Čo je to za nápady? Od akej čarovnej noci?“
„Ale milostivý pane, to bola predsa tá noc, keď rástli na stromoch klobásy.“
„Na stromoch klobásy?“ čudoval sa pán.
„Áno, a vaši rybári tej noci lovili v rieke zajace. Jedného tam zabudli.“
„V rieke zajace?“ krútil hlavou popletený pán.
„Áno, a sláviky tej noci mečali ako capy, milostivý pane.“
„Sláviky mečali? Čo tu táraš? O tom by som predsa musel tiež niečo vedieť, nie?“ rozčúlil sa milostivý pán.
To sa už žena zľakla. Že by pán nič o tej noci nevedel? Aha, už vie! Rýchlo chcela pána upokojiť:
„Ó, to áno, to iste milostivý pán vie lepšie ako my. To bolo predsa tej noci, keď milostivého pána v lese brali čerti! My sme ..... “
Žena ani nestihla dohovoriť. Pán schmatol palicu a beží na ňu, a ako ju mydlí, tak ju mydlí po chrbte. Bežal za ňou a kričal na celý zámok:
„Ja ti dám poklad! Ja ti dám čarovnú noc! Ja ti narobím klobásy na chrbát! Ja ti dám čertov!“
A hnal táravku až k bráne. Tá jačala a utekala, akoby jej za pätami horelo, až dobehla domov.
Tam sedel muž a tváril sa akoby nič. Len hovorí:
„Tak čo, dostala si pohostenie?“
Žena si len drbala chrbát a prekvapivo nič neodpovedala. Asi jej tá zámocká liečba palicou pomohla.
Muž sa usmieval. Je to dobré, truhlica zlata bude jeho a žena si už iste dá pozor na jazyk. Až uvidí zlatáky zblízka, začne si azda s nimi rozprávať. Určite si však spomenie na palicu zo zámku a bude mlčať.
Keď si zlatáky spočítali, videli, že sú naozaj bohatí. Takí bohatí, že mohli pestovať aj tie klobásové stromy.
Myslíte, že nie? Ale áno! Tomu, kto dobre počúval, prezradím teraz jedno tajomstvo: ja som tam totiž tiež bol a tie klobásové stromy som videl. Keď sa nikto nepozeral, hneď som ochutnával. A raz som si vzal semienko! To som potom ale musel utekať, viete si predstaviť, ako ma strážcovia naháňali. A ako som utekal, zakopol som o kameň, prekotil som sa a semienko mi pri tom vypadlo do vysokej trávy. Jednoducho bolo preč. Bol som rád, že som sám unikol. A tak teraz len chodím a hľadám, či náhodou niekde neuvidím klobásu z toho klobásového stromu. V tej by sa azda semienko našlo; to semienko by som si zasadil doma na záhradke a to by bolo ovocie, keby mi zo semienka vyrástol strom! A keď mi vyrastie, tak sa príďte pozrieť a hlavne ochutnať!