Divotvorný meč

Vávrovi zomrela žena. Pre potešenie mu pánboh nechal malého Vojtecha, rozkošného chlapca. Keď vyrástol, bol z neho riadny sedliak ako otec, len bol cvičenejší a obratnejší. Raz zasiali hrach, a keď kvitol, chodili ho strážiť, aby sa im na ňom nestala škoda.
Prvý deň strážil otec. O polnoci sa mu zdá, že uprostred poľa vidí pásť sa bieleho koňa; ostane celý pri videní, mysliac si, ako sa tam asi ten kôň dostal; i pustí sa za ním, aby ho odohnal. Keď sa však k nemu priblížil, utiekol kôň na druhú stranu, a tak úbohého Vávru šálil až do hodiny po polnoci; potom naraz zmizol. Vávra nevedel, čo si o tom má myslieť, a rozprával to ráno synovi.
Vojtech nepovedal ani slovo, ale myslel si, že sa otec nepochybne u kmotra richtára poriadne zadíval do pohára a že sa mu potom všeličo snívalo. Aby sa teda sám presvedčil, išiel na pole; tu však nebolo ani lístkom pohnuté, nieto čo pošliapané. Čo otec videl, bol teda nepochybne iba obyčajný sen.
Druhý deň prišiel na rad on. Keď sa zmrákalo, vzal si pušku na plece a išiel strážiť. Dlho už obchádzal pole, ale zatiaľ nezbadal ani najmenšie, čo by mohlo vzbudiť jeho podozrenie; naraz vyjde mesiac spoza mrakov a na opačnom konci kráča cez hrach kôň, biely ako padnutý sneh. Ostro sa díva Vojtech, či ho oko neklame; potom zdvihne pušku a chce vystreliť, tu naň koník volá:
„Nestrieľaj, bolo by to na Tvoje nešťastie!“ Po týchto slovách sa priblížil ľahkým krokom až k samému Vojtechovi a povedal ďalej:
„Ja som Tvoja matka; ak ma chceš vyslobodiť a sám sa urobiť šťastným, sadni na mňa, ja Ťa odtiaľto odnesiem.“
„Rád by som to urobil, keby som len mohol otcovi skôr o tom povedať, aby sa pre mňa netrápil.“
„To sa práve nesmie stať.“
Tu bol Vojtech chvíľku v rozpakoch, potom si však pomyslel:
„Čo už! Trošku sa otec iste bude trápiť, ale až sa opäť vrátim a poviem mu, že som úbohú matku vyslobodil, viem vopred, že mi odpustí.“
Keď si to povedal, vyšvihol sa na bieleho koňa a ten sa s ním vzniesol do povetria. Leteli celú noc, celý deň a opäť noc a deň, a ešte neboli na konci cesty; tretieho dňa až prišli do jednej krajiny, kde bolo veľmi krásne, a tam sa koník spustil dolu.
„Touto cestou,“ povedala matka Vojtechovi, „prídeš k zámku, kde býva kňažná čarodejnica; daj sa k nej do služby, ale chráň sa, aby si robil, ako Ti prikáže. Až odslúžiš, príď znova na toto miesto a ja Ťa odnesiem ďalej.“
Vojtech poslúchol a kráčal touto cestou, až prišiel k peknému zámku. Práve z neho vychádza voz, v ktorom sedí pani zvodnej krásy; ako Vojtecha zbadá, hneď naňho volá a pýta sa, čo v zámku pohľadáva.
„Milostivá kňažná, hľadám nejakú službu, nech by bola akokoľvek malá.“
„Ak nechceš slúžiť pri koňoch, musíš odísť s prázdnymi rukami.“
„To neurobím, ja aj tak rád zaobchádzam s koňmi.“
„Poď teda,“ povedala kňažná, zoskočila z voza a išla cez celý dvor až do jednej konírne, kde stáli tri kone. „Týchto dvoch,“ povedala, ukazujúc na krásne vraníky, „budeš dobre kŕmiť a starať sa o nich; ale tretiemu dáš raz za deň niečo máličko do žľabu, zato ho však každý deň trikrát železným sochorom vymlátiš. Keby si to neurobil, bol by príliš bujný a ja by som na ňom nemohla jazdiť. Buď poslušný môjho príkazu a nikdy toho nebudeš ľutovať.“ To dopovedala a z konírne odišla.
„Ty úbožiak,“ povedal Vojtech a pristúpil k tretiemu koňovi, „mám Ťa hladom morit, železným sochorom mlátiť, a Ty si aj tak suchý ako luč; matka mi radila dobre, aby som tú čarodejnicu neposlúchol.“
Keď prišiel čas kŕmenia, vložil vychudnutému koňovi do jasieľ toľko ako ostatným a ani sa ho prstom nedotkol. Smutne síce, ale s výrazom vďačnosti naňho hľadel koník a lichotivo sa k nemu otieral, akoby mu ďakoval. Večer priniesol Vojtech zo svojej vlastnej večere kus bieleho chleba a koníkovi ho podstrčil, ten sa však k nemu obrátil a prehovoril ľudským hlasom:
„Ďakujem Ti, Vojtech, že si ma vyslobodil. Čo ich u mňa slúžilo, každý poslúchol čarodejnicu, moju nevlastnú matku, ktorá ma zo zlosti premenila na koňa a chcela ma navždy zničiť. Ty jediný si mal útrpnosť nado mnou, a za to sa Ti chcem odmeniť. Vyzdvihni tento žľab; pod ním leží divotvorný meč, o ktorom okrem mňa živá duša nevie; ten vezmi a dobre ho ukry, zajtra potom popros čarodejnicu, aby Ti dovolila sadnúť si na mňa a trochu sa povoziť. Ona to urobí, bude sa však pritom pozerať z okna a ani oka z Teba nespustí. Ty však vytiahni meč a povedz: Tej babe hlava dolu! Hlava jej odletí a čo sa potom stane, uvidíš.“
Vojtech urobil, ako mu koník poradil. Keď vyzdvihol žľab, videl pod ním nevelký meč z čistej ocele so zlatou rukoväťou; vzal ho a schoval pod posteľ. Ráno, keď dal koňom žrať, išiel prosiť kňažnú o dovolenie na jazdu. Až keď povedal, že bude koňa trýzniť, súhlasila. Išiel teda Vojtech do konírne, schoval meč pod šaty, sadol na koňa a začal ho po dvore preháňať. Kňažná, chcejúc sa presvedčiť, či paholok naozaj koňa bije a trýzni, vyklonila sa z okna, ale v tom okamihu zablysne meč v Vojtechovej ruke a kňažnina hlava letí dolu. Koník pristúpi, prúdiaca krv ho pošpliecha a on sa v tej chvíli premení na krásneho mladíka. Vojtech ostal ako ohromený, keď k nemu mladý knieža pristúpil a za vyslobodenie vrúcne ďakoval. Zatiaľ sa zbehli sluhovia a spoznajúc svojho pána, s veľkou radosťou ho vítali. Knieža prosil Vojtecha, aby u neho zostal, ale ten nijako nechcel; i dal mu teda princ ušiť šaty zlatom a drahými kameňmi hojne vykladané, ktoré musel aj s divotvorným mečom chovať na večnú pamiatku. Potom sa obaja rozlúčili a Vojtech išiel k svojmu milovanému bielkovi.
Zďaleka už kýval naňho koník v ústrety. „Tak, synček, tak!“ povedala matka, vidiac ho v nádhernom odeve; „v takýchto šatách a s týmto mečom som Ťa chcela vidieť, lebo len tak môžeš dôjsť k šťastiu. Sadni na mňa a ja Ťa odnesiem do inej krajiny.
Zasa leteli niekoľko dní a nocí, až prileteli blízko veľkého mesta; tam sa matka spustila dolu a viedla Vojtecha k jednej skale. Trikrát dupla na zem a skala sa otvorila, i bolo vidieť záhradu, krásnu ako raj. Voňavých kvetov, spevavého vtáctva a sladkého ovocia bolo tam habadej a uprostred prýštil do studničky prameň vody ako krištáľ čistej.
Keď sa Vojtech trochu poobzeral a chutného ovocia zjedol, povedala matka:
„Teraz poď a namoč hlavu do tejto studničky.“ Vojtech šiel, hlavu namočil, a keď ju vytiahol, boli jeho predošlé gaštanové vlasy celé zlaté. V úžase tam stál mládenec a nevedel, čo sa to s ním stalo. Ale matka ho čoskoro z myšlienok vytrhla, hovoriac:
„Teraz počúvaj, môj zlatohlávok, čo Ti poviem: V tom veľkom meste, od ktorého nie sme ďaleko, býva kráľ, ktorý má jedinú prekrásnu dcéru. Pretože je už starý, núti dcéru neustále, aby si z mnohých princov, ktorí sa uchádzajú o jej ruku, vybrala manžela i budúceho kráľa. Ale rozmarné dievča to nechce urobiť obyčajným spôsobom. Z tej príčiny vyhlásila na dnešný deň veľký zjazd. Doprostred ohradeného veľkého kruhu dala postaviť hradenie a naň vyvesiť svoj biely závoj; kto by sediac na koni v prudkej jazde závoj v polovici pretal, ten že bude jej ženíchom. Vezmi teda svoj meč, sadni na mňa a pokús sa o nevestu; daj si však dobrý pozor, aby si závoj pretal. Potom sa však rýchlo obráť, aby si odišiel, lebo tam zostať nesmieš.“ Vojtech si učesal zlaté kučery, upravil na sebe skvostné šaty, sadol na koňa a odišiel.
Blízko mesta v ohradenom kole sedelo množstvo divákov a zvedavo čakalo, kto asi zo všetkých tu zhromaždených princov a kniežat závoj pretne. Na najskvostnejšom lešení sa zjavila princezná Milada; šaty jej tiažili zlatom a v tmavých kučerách sa trblietali diamanty ako hviezdy na nebi. Len čo jazda začala, hľadelo v úzkosti jej tmavé oko dolu k zápasníkom a len v tú chvíľu sa rozjasnila milostná tvár, keď jazdec preletel a závoj nepretnutý vo vzduchu veselo viala. Trápilo ju veľmi, že nie je medzi všetkými ani jeden, ktorého by si jej srdce rado vyvolilo. Už sa všetci vystriedali, závoj bol zatiaľ celý a Milada v srdci jasala, že je slobodná. Tu letí mladík na bielom koni, jeho hlava sa skvie ako slnko, letí skokom, závoj mečom pretne a poklonia sa princeznej, zmizne ako vetra vanutie.
Tu sa hneď všetko vzbúri a jazdca hľadá, ale po ňom akoby ho zem pohltila. Veľmi to Miladu mrzelo, že hrdý panic opovrhuje jej rukou; aby sa však presvedčila, či ešte raz príde, oznámila hneď, že sa druhý deň bude konať opäť veľký zjazd. Kto prsteň zavesený na šnúre pretne, toho že si vezme za manžela.
Vojtech sedel v skalnej záhradke celý zamyslený. Tmavé oko Miladino ho očarilo; tu k nemu pristúpi matka a rozpráva, čo princezná opäť oznámila, a nakoniec dodala:
„Sadni na mňa, syn môj, vezmi meč a pôjdeme tam tiež!“ To bola voda na Vojtechov mlyn; ani okamih nemeškal a o niekoľko minút leteli už k mestu.
Opäť sedela Milada vedľa otca, ale jej oči sa túlali po ceste, ktorou včerajší deň prišiel zlatovlasý mladík. Nezazreli však túžobne očakávaného skôr, ako sa všetci nápadníci vystriedali.
Posledný až letí zlatohlávok, vytiahne meč, prsteň pretne, pokloní sa princeznej a zmizne.
Všetci sa hnevali, že mladík opovrhuje pannou, ktorú ako bohyňu ctili; ale najviac to, samozrejme, mrzelo Miladu. I pomyslela si:
„Do tretice všetkého dobrého,“ preto ihneď vyhlásila, aby sa opäť druhý deň zhromaždili, a kto zelený veniec v polovici pretne, že sa stane jej manželom.
„Mamička,“ prosil Vojtech na druhý deň ráno, keď sa chystal na jazdu do mesta, „dopraj len, aby som pri tej prekrásnej panne maličkú chvíľu pobudol a len niekoľko slov s ňou prehovoril, aby si nemyslela, že ju mám v nenávisti; bez odporu s Tebou potom pôjdem, kamkoľvek ma povedieš.“
„Milý Vojtech, nežiadaj to odo mňa. Keby si s princeznou hovoril, musel by si ma prezradiť, a to nesmieš urobiť! Počúvaj, neželej a nenárekaj; šťastie Ťa nemine.“
Mlčky a so smutným srdcom sadol Vojtech na koňa a išiel do mesta, aby sa už tretí raz pokúsil o svoje šťastie.
Aby Milada nevedela, postavil kráľ na tú stranu, ktorou Vojtech dvakrát ušiel, silnú stráž a prísne vojakom prikázal, ak bude rytier unikať, aby strieľali po koni.
Vojtech prišiel, zelený veniec na dvoje pretal, ale nemoha inak, zastavil sa na okamih pod lešením, kde Milada sedela, a mimovoľne nákazlivý oheň z jej očí do seba nasával. Už to všetko vstávalo, kričalo a Milada od radosti čoskoro červenala, čoskoro blednela, lebo myslela, že tentoraz u nej zlatý jazdec ostane. Ale náhle sebou biely koník trhne, obráti sa na tú stranu, ktorou prišiel, a už ho nevidno.
Ľud sa hneval, kráľ hrozil trestom; len Milada sa smiala, a až keď bola osamote, plakala.
Vojtechovi sa zatiaľ nevodilo lepšie. Sediac v záhrade ako bez seba, ani slovo neprehovoril, nejedol a nespal. Druhý deň k nemu pristúpi matka a vraví:
„Teraz, syn milý, sa musíme na krátky čas rozlúčiť. Nechaj tu skvostné šaty a meč, oblec si sedliacky odev. Neďaleko odtiaľto sa pasú ovce, chyť si jahňa, to zabi, kožu stiahni a hlavu si do nej zabaľ, aby nikto nevidel, že máš zlaté vlasy. Potom choď a hľadaj v meste službu. Keď ma budeš potrebovať, vieš, kde som. Nikde sa však neprezrádzaj, kým Ti to nedovolím.“ Vojtech všetko urobil, ako mu matka prikázala, a rozlúčiac sa s ňou, odišiel do mesta.
Práve sedela Milada v záhrade; tu počuje vonku krik a hádku medzi sluhami a cudzincom: i pozrie sama, čo sa deje, a tu zbadá zhrbeného, ošumelého človeka, ktorý má na hlave kožu a jedno oko zaviazané.
„Čo chce ten človek?“ pýtala sa sluhu.
„Hľadá tu službu, milostivá princezná!“ odpovedal sluha, „akoby tu pre takých žobrákov služba bola.“
„Dobre robí, že tu hľadá službu, lebo my mu ju najskôr zaobstarať môžeme. Čo si zač?“
„Ach, najmilostivejšia princezná,“ odpovedal cudzinec, bozkávajúc jej rúcho, „ja som úbohý chudobný človek, rád by som robil, ale som mrzák a ľudia ma nechcú vziať do práce, hovoriac, že sa ma štítia, že mám takú škaredú tvár a hlavu odpornú, že ju musím mať prikrytú kožou. Počul som o Tvojej dobrote, panna krásna, a preto som si umienil, že pôjdem k Tebe, aby som Tvoju Milosť poprosil o najmenšiu službičku.“
„Nechcem Tvoju dôveru sklamať. Ako sa voláš?“
„Vojtech.“
„Keby si rozumel záhradníctvu, podržala by som Ťa vo svojej záhrade, aby som dokázala ľuďom, že nemajú opovrhovať nešťastným človekom.“
„Ó, tomu ja dobre rozumiem, milostivá princezná!“ odpovedal Vojtech.
„Dobre, tak poď hneď so mnou. Tvoja najhlavnejšia práca bude, aby si každého rána do mojej izby nanosil čerstvé kvety.“
„To bude moja najmilšia povinnosť,“ povedal nový záhradník a so sklonenou hlavou a zhrbeným zátylkom kráčal za svojou paňou, bojac sa, aby ho nespoznala. Ale Milada mu ukázala záhradu a inak si ho veľmi neprezerala.
Teraz nastali Vojtechovi dni plné zábavnej práce a milých radostí. Všetko, čo robil, bolo pre tú, ktorú každodenne viac a viac miloval; a preto mu to išlo od ruky, akoby hral, a všetko sa mu darilo, akoby sa tomu tri roky učil. Milada nemohla nového záhradníka dosť nachváliť a za nič na svete by naňho nedala povedať nič zlého. Ako sa ráno zobudila, cítila voňavý dych pôvabných kvetov, ktoré v prekrásnych nádobách stáli na stolíku. A tak to bolo vo všetkých izbách, v každej dýchala iná, vždy milšia vôňa. Keď vošla do záhrady, išla ako po hodvábe a deň čo deň našla niečo nové: tu nové sedátko, tu krík, tu záhon. Najkrajšie však bol vyzdobený letohrádok, kde Milada sedávala najväčšiu časť dňa. Vence z najvzácnejších kvetov sa vinuli po stenách a na stolíku stálo na krištáľových miskách pripravené chutné ovocie.
„Ja ani neviem, čím to je,“ vravievala Milada, „pod Tvojimi očami to samo od seba rastie.“
„Však by nerástlo, keby moju prácu nežehnal Váš milostivý pohľad,“ odpovedal Vojtech a pobozkal ruku, ktorú mu s úsmevom podala.
Raz sa princezná tiež pýtala dobrosrdečného záhradníka, či bol v meste, keď sa všetci princovia tri dni zjazdili, a či videl toho zlatolesklého jazdca.
„Nevidel som ho síce, ale počul som o ňom. Ale keby bol celý z diamantov, je predsa len nezdvorilý, že trikrát ušiel.“
„Kdeže vie prečo,“ povedala princezná a ukryla líca do kra, aby Vojtech nevidel slzy, ktoré jej ako rosné kvapky tiekli po lícach. Ale Vojtech to predsa videl a od radosti by jej bol padol k nohám, keby si nebol spomenul na matku. Rýchlo sklopil ohnivý zrak k zemi, začal pracovať a robil, akoby nič.
Častejšie prichádzal aj kráľ k dcére do záhrady a rozprával sa so záhradníkom; ale Vojtech si dával dobrý pozor, aby sa v ničom neprezradil. Dlhý čas už bol v zámku a každý jeho dobrosrdečnosť ctil a miloval.
Raz nesie Vojtech zavčasu ráno ako obyčajne kôš uvitých kvetov do princezninych izieb, a keď vstúpi do prvej izby, kde inokedy na neho čakávala komorná, vidí namiesto nej princeznú čierno oblečenú a celú uplakanú.
„Odnes, Vojtech, tieto kvety radosti a zviaž mi kyticu smútočnú,“ povedala užasnutému záhradníkovi.
„Ach, najmilostivejšia princezná, čo sa Vám tak smutné prihodilo? Veď som o žiadnej nehode nepočul!“
„Verím Ti, lebo neskoro večer prišiel posol a priniesol otcovi správu, že sa nesmierne množstvo nepriateľov ženie proti našej krajine! Kde teraz máme zobrať toľko vojska, aby sme takej sile odolali? Z okolitých susedov nám sotva niekto pomôže, lebo ich pojala zlosť a nenávisť, že som žiadneho z nich nezvolila za manžela.“
„Len dôverujte v boha, on Vám iste vysloboditeľa zošle,“ potešoval zhrbený Vojta a šuchtal sa pomaly s kvetmi späť.
Druhý deň nato sa do zámku zbehlo množstvo ozbrojeného ľudu a ti potom ťahali do poľa, majúc na čele svojho kráľa a jeho hrdinskú dcéru. Nechcela Milada inak, než že pôjde so starým otcom. Keď nemohla udatnosťou, chcela mu aspoň starostlivosťou syna alebo zaťa vynahradiť. Pri odchode sa lúčila s Vojtechom a prosila ho, aby na všetko pozorne dával pozor a obzvlášť sa staral o jej milovanú záhradu. Ten jej to prisľúbil, ale v duchu myslel inak. Už druhý deň sa Vojtech stratil zo zámku a nechal okrem záhrady všetko stáť a ležať. Len záhrada bola zamknutá a nikto sa do nej nemohol dostať.
Zatiaľ, keď pritiahol kráľ bližšie k nepriateľovi, rozložili v poli stany a chystali sa do boja, na istú smrť; lebo videli pred sebou ďaleko široko rozprestreté zástupy nepriateľov, ktorých mohlo byť desaťkrát toľko. Už stoja vojská proti sebe a čakajú znamenie k bitke. Milada hľadí so strachom sa trasúc zo svojho stanu, tu ide na bielom koni zlatovlasý mladík, šaty sa na ňom trblietajú a na modrej, diamantmi osadenej čiapke sa hompáľa biele pero; v jednej ruke drží zlatú uzdu svojho bieleho koníka, v druhej malý oceľový meč.
Keď ho Milada zbadala, začalo jej srdce pod striebornou obrubou od radosti biť a líca sa jej červenali ako jarné ruže; už necítila žiadnu úzkosť, žiadny strach. Mladík sa postaví na čelo otcových plukov, vytiahne meč a skríkne:
„Všetkým nepriateľom hlavy dolu!“ A čierne húfy nepriateľov klesajú bez hláv z koní. Ale v malom okamihu stojí ich tam zase ako kobyliek. Druhý raz vytiahne mladík meč a hlavy klesajú; a tak aj tretí raz, až nezostal ani jeden nažive. Ale len čo posledná nepriateľská hlava padla, obrátil jazdec koňa a uháňal, odkiaľ prišiel. Milade bolo pri tom, akoby ju z raja postavil do holej pustiny, a hlboký smútok sa jej rozložil po pôvabnej tvári.
Obohatené korisťou, ktorú vo skvostných nepriateľských stanoch vyrabovalo, vracalo sa kráľovské vojsko späť. Zatiaľ sa už aj Vojtech vrátil, a kým Milada s otcom prišla, bol zámok jedna záhrada. Najkrajšie boli vyzdobené princezniny izby.
„Ale Vojtech,“ povedala Milada, keď vkročila do zámku a to nesmierne množstvo kvetov zbadala, „kdeže si nabral tých krásnych kvetov? To si všetky záhrady obral!“
„Milostivá princezná, komu by prichádzalo ťažko Vám urobiť radosť! Ľudia by ma boli kvetmi zanesli, takže som nemusel z našej záhrady ani jediný kvietok odtrhnúť.“ Ale nebola to pravda, lebo Vojtech si sám priniesol tie najkrajšie kvety zo skalnej záhrady, aby milej spôsobil potešenie. Tá však, odkedy prišla, bola smutná; nikto nezazrel úsmev na jej inokedy takej jasnej tvári, a často Vojtech pozoroval, že pred ním skrýva uplakané oči; to ho bolelo, umienil si teda, že pôjde k matke a poprosí ju, aby mu už dovolila zjaviť sa princeznej.
Milada, zbadajúc, že otec čoraz viac slabne a že by mu poslednú hodinku uľahčila, keby sa vydala, nechcela už dlhšie jeho prosbám odpierať, i prisľúbila teda, že si jedného z tých statných kniežat, ktorých sa mnoho uchádzalo o jej ruku, vyvolí.
Potešený nad tým, zvolal kráľ mnoho hostí, medzi ktorými bolo dosť vhodných ženíchov.
Kuchári a kuchárky celých osem dní vopred nevedeli, kde im hlava stojí; krajčíri a švadleny stratili všetok rozum samým premýšľaním, akú módu by to množstvo svadobných šiat mali princeznej ušiť. Po celom meste bolo chystanie a zháňanie, že sa tak povediac všetko naruby obrátilo.
Len Milada chodila ako blúdiaca ovca a tajne vzdychala a plakala. Koče sa schádzali, tabule boli pripravené, hudba hrala; len nevesta sedela zatiaľ neoblečená vo svojej izbe a smutne sa dívala do záhrady. Vojtech práve chodil po záhrade a vyberal kvety na kyticu, ktorú si princezná objednala k tabuli. Potom ide, sadne pod strom, položí kvety do lona a sníma z hlavy kožu. Miladou to myklo, keď vidí, že starému Vojtechovi pod baraňou kožou zlaté vlasy okolo tváre splývajú. Vojtech si vytrhne tri zlaté vlasy, kyticu nimi zviaže a hneď zase hlavu prikryje. Ale Milada vedela už dosť! S usmiatou tvárou, s jasným okom zavolala komornú a dala sa čo najskvostnejšie vystrojiť. Keď vošla do siene, kde na ňu všetci čakali, ostali ohromení jej krásou; a mladé kniežatá by boli už radi vedeli, komu z nich sa krásna kytica dostane.
„Nuž teda, dcéra moja milá,“ povedal otec, keď mali sadať k tabuli, „vezmi kyticu a podaj ju tomu, koho si zvolila za svojho manžela.“
Tu vzala Milada osudnú kyticu a povedala:
„Toho, čo kyticu viazal, milujem, a len toho si za manžela vezmem.“
„Dcéra moja milá, len sa spamätaj, čo hovoríš! Veď Ti ju viazal Vojtech, Tvoj škaredý záhradník!“
„Ja viem, milý otec! A práve ten škaredý záhradník bude mojím manželom,“ odpovedala Milada a poslala sluhu, aby záhradníka priviedol hore. Ale sluha to Vojtechovi vyklebetil, z akej príčiny ho princezná volá, a preto poslal Vojtech sluhu vopred s odkazom, že v tej chvíli príde; netrvá to skutočne ani desať minút a Vojtech vkročí do dverí v celej svojej kráse!
Blažená nevesta mu beží v ústrety a ako svojho manžela ho všetkým predstaví. „Už sa nehneváš, otec, že som škaredého Vojtecha zvolila?“ pýtala sa ohromeného otca. Ale ten s radostnou tvárou oboma podal ruky a so spokojným srdcom im požehnal. Potom zasadli k stolu a vonku začala streľba, až sa okná triasli. Ale o tom mladí snúbenci nevedeli a nepočuli, lebo si mali mnoho a mnoho povedať.
Tu sa Vojtech až dozvedel, prečo ho Milada tak naraz zvolila za manžela. Ale hoci na ňom tá dosť chytro vyzvedala, prečo sa jej tak dlho stránil, on jej to predsa nepovedal. Druhý deň nato bola svadba a korunovanie Vojtecha a Milady.
Keď bolo všetko v najväčšom veselí, stratil sa nikým nepozorovaný mladý kráľ, sadol na koňa a v najrýchlejšom lete pospiechal ku skale, kde ho matka očakávala.
„Ach, ako Ti ďakujem, mamička moja,“ povedal, keď vstúpil do skaly, a pohladil jej belostné hrdlo. „Ako dobre som urobil, že som Ťa vo všetkom poslúchol. Ty si ma urobila najšťastnejším človekom na svete.“
„Milý syn, za to, že som Ti ukázala, kde nájdeš divotvorný meč, ktorým si vydobyl svoje šťastie, a za to všetko dobré, čo som Ti urobila, vezmi teraz ten meč a stať mi hlavu; keď budem vyslobodená, smieš všetko svojej manželke povedať.“
„Matka, matka! Ako to môžeš odo mňa žiadať?“
„Ak mi to neurobíš, budeme obaja nešťastní.“
Čo mal úbohý Vojtech povedať! Vzal meč a jednou ranou sťal bielkovi hlavu. V tom vyletela z neho biela holubička, zatrepotala krídlami a zo skaly odletela. Zarmútený šiel Vojtech za ňou, vo dverách sa však ešte vrátil a natrhal pre svoju Miladu plné vrecká chutného ovocia. Keď vyšiel von, skala sa za ním navždy zavrela.
Celý udychčaný príde už k večeru domov, kde všetci nad jeho stratou boli v najväčšom zmätku. Milada sedela vo svojej izbe a nemohla si to nijako vysvetliť, ako mohol Vojtech v svadobný deň odísť.
Tu sa zľahka otvoria dvere a s prosebným okom do nich vkročí manžel.
„Ach, Vojtech, Ty si ma polakal! Kde si bol celého pol dňa?“
„Odpusť, Milada moja! Ja som sa lúčil s matkou.“ Nato až rozprával manželke všetky svoje príbehy.
Keď dokončil, siahol do vrecka, aby jej dokázal, že aj v smutnom okamihu na ňu pamätal. Ale namiesto mäkkého, šťavnatého jablka vytiahne tvrdé, celé zlaté jablko; vytiahne hrušku tiež takú, všetko bolo z ryzieho zlata, len hrozno malo namiesto vínnych bobúľ diamantové zrná.
Vojtech sa trochu podivil, ale spamätajúc sa robil, akoby o tom vedel, a kládol to skvostné drahé ovocie Milade do lona, ktorú táto láskavá pozornosť veľmi potešila.
Hody a slávnosti trvali ešte mnoho dní, potom však poslal mladý kráľ po svojho otca.
Vávra oplakával dosiaľ stráteného syna, a keď o ňom dostal takú radostnú správu, div sa nezbláznil. Rozdal všetko a ťahal k synovi, kde mal pripravený skvostný výmenok. Krásna Milada porodila svojmu manželovi mnoho synov; ale hoci boli krásni, nebol predsa žiadny zlatovlasý ako otec.