Trpásek

Kde bolo, tam bolo, za onoho času, keď zároveň bolo i nebolo, takže sa kedykoľvek mohlo stať hocičo neuveriteľné, žil v jednej dedine chalupník s chalupníčkou a jediným synčekom. Volali tomu svojmu synčekovi Trpásek, však aj bol maličký ako nijaký iný ľudský tvor, veď bol len o trošku väčší než prst prostredníček a práve taký bol aj tenučký.
A tento milý Trpásek sa vám jedného dňa otcovi stratil. Vyšli spolu na pole orať, chalupník ide za pluhom, Trpásek sedí na chrbte strakatému volovi, poháňa ho, aby nelenošil, a dáva pozor, aby brázda bola pekne rovná. Orú, orú, a tu sa zrazu prižene mrak a spustí z neho lejak. Vypriahne chalupník vola, sám sa schová pod voz a synček hop na medzu pod lopúchový list. Lenže ich hlúpy strakáč mal práve chuť na lopúchy a chlamst, zhltol list aj s Trpáskom.
Prestalo pršať a chalupník sa po synčekovi poobzeral. Obzerá sa, volá, Trpásek nikde. Beží teda po susedov a kto má nohy, beží mu synčeka hľadať. Prehľadali všetky medze, poobracali všetky brázdy, ale Trpásek sa nedá nájsť, akoby sa do zeme prepadol.
Chalupník bol smutný, mal len toto jediné dieťa, pravda, maličké, ale čulé a veselé ako trasochvost a otec s mamičkou ešte neprestali dúfať, že im jedného dňa predsa len vyrastie na mládenca podobného ostatným z dediny.
Ako sa chalupník skľúčene vracia domov, začuje zrazu hlások, ktorý akoby prichádzal odniekiaľ z diaľky:
„Ocko, ocinko, zabi vola strakáča, ak chceš ešte niekedy vidieť svojho synčeka!“
Chalupník porozumel, čo mu ten hlások vraví, pomyslel si však, že ho určite pokúša čert. Žiadať takú nemožnú vec! Akože by oral, zvážal úrodu, vozil drevo z lesa, keby zabil vola? Nie, nie, nejakému nepodarenému čertisku len tak ľahko na lep nesadne!
Na druhý deň ráno pustil vola na lúku za chalupou, aby sa popásol. Strakáč usilovne chrumkal a Trpásek v jeho žalúdku skoro prestal dýchať, zo všetkých strán ho strašne tlačila tráva. Keď mal v ruke bič ..... vidíte, zabudol som povedať, že vôl zhltol Trpáska aj s bičom ..... ohnal sa a začal nahnevane všade naokolo práskať. Strakáč nevedel, čo sa to v ňom mele, prestal sa pásť, oprel sa o plot a žalostne zabučal. Chalupník vyšiel von a vtom opäť počuje ten hlások:
„Ocko, ocinko, zabi vola strakáča, ak chceš ešte niekedy vidieť svojho synčeka!“
Bolo to prieťažké rozhodovanie, ale otcovi s mamičkou sa za Trpáskom stýskalo čoraz viac a viac, a ak ten čertovský hlások neklame, tak svojho synčeka zachrániť musia, nech to stojí čo stojí.
Pozval chalupník suseda, zabili vola, vnútornosti dali do vedra, tetka susedka vedro schmatla a šla s ním k potoku. Práve keď prepierala žalúdok, hop, Trpásek z neho vyskočil živý a zdravý a od samej radosti zajasal:
„Sláva, už ma máte na svete!“
Tetke od strachu srdce poskočilo, jój, to čertisko bude azda pokúšať aj ju? Pustila vedro a bežala ako splašená do chalupy.
V tej chvíli sa hnal okolo vlk. Len čo zacítil pach mäsa, skok k vedru a lakomo zhltol vnútornosti aj s Trpáskom. To bolo nadelenie, z jedného žalúdka sa rovno ocitnúť v druhom!
„Úbohý otec,“ zaúpel Trpásek, „zabil vola, aby zachránil synčeka, a teraz nemá ani synčeka, ani vola, čo si len počne!“
A z tých starostí sa rozkričal vo vlčích útrobách, akoby ho na nože brali:
„Pastieri, pastieri, chráňte si stádo, beží okolo vlk!“
Keď vlk spoznal, že ten krik vychádza priamo z neho, začal utekať, až sa za ním prášilo. A ako tak uháňal, narazil na medveďa.
„Kam tak náhlivo, kamarát?“
„Pomoc hľadám, medveď. Mám v bruchu čerta!“
„Počkaj, vlk, neutekaj! Zájdeme ku kmotre líške, tá sa vyzná v čaroch a bude už vedieť poradiť.“
A tak viedol medveď vlka lesom a dolinou k brlohu múdrej kmotry líšky. Našli ju doma, starenku, dávno nikam nechodila, pretože na tri nohy krívala a na štvrtú sa nemohla postaviť. Láskavo hostí privítala a vyzvala ich:
„Hovorte, čo vás ku mne privádza.“
A vlk jej zveril svoje trápenie.
„Naozaj,“ čudovala sa líška, „ja pamätám veľa, ale niečo takéto som za živý svet nepočula. Otvor poriadne papuľu,“ nariadila vlkovi, „uvidíme, čo s tým.“
Vlk otvoril papuľu a kmotra líška do nej zavolala:
„Ty pekelný chlap, ty rohaté čertisko, nech si hoci Belzebub, vylez z vlka hneď!“
Ako tam vlk sedel s papuľou otvorenou proti slnku, jeden lúč sa mu votrel do hrdla a prebil sa až do žalúdka. Trpásek uvidel svetlo, rýchlo sa za ním vydal a vyšplhal hrdlom vlkovi na jazyk. Sadol si naň rozkročmo ako na koňa a zahundral ako čert:
„Kto ste, že sa opovažujete takto mi rozkazovať! Zapamätajte si, že tu som pánom ja a že si môžem robiť, čo sa mi zachce! Ale aby ste vedeli, že som dobrák od kosti, vyleziem z vlka navždy, ak ma doveziete, kam prikážem.“
„A kam by si chcel dovézť, čertisko jedno?“ opýtala sa kmotra líška.
A vtom sa pozrela bližšie a vraví:
„Veď ty nemáš nijaké rohy! Nie si ty nejaký škriatok všadebol?“
„Hádaš zle,“ mračil sa ďalej Trpásek.
„To je mi čudné,“ krútila hlavou kmotra líška a pozrela sa ešte bližšie. „Tak sa mi zdá, že nie si nič iné než maličké ľudské stvorenie!“
Trpásek sa zasmial a zoskočil vlkovi z jazyka:
„Keď si uhádla, múdra líška, tak ti aj prezradím, čo sa mi prihodilo. Predstav si, že ma najprv zhltol náš vôl strakáč a potom tento čierny vlk. Vieš, aké je to, sedieť niekomu v žalúdku? Nech ma ten nenásyta teraz pekne odvezie domov, keď sa poriadne nepozerá, čím si napcháva brucho!“
„Prečo nie,“ povedala kmotra líška, „veď on je sám rád, že si mu tak ochotne vyliezol zo žalúdka, čo ty na to, vlk?“
A keď vlk súhlasil, líška pokračovala:
„Nejde mi do hlavy, človiečik, že si taký maličký, nie si ty azda chorý?“
A Trpásek sa znova zasmial:
„Keď práve nesedím vlkovi v žalúdku, cítim sa zdravý ako rybka!“
„Len sa nezriekaj,“ vraví líška. „Dobre počúvaj, niečo ti poradím. Tri dni a tri noci odtiaľto sa týči k nebu vysoká skala. Býva zamknutá na deväť zámkov, kto je však spravodlivý a vie úprimne poprosiť, tomu sa otvorí a dá mu vody, ktorá vylieči všetky jeho trápenia. Raz ťa môže mrzieť, že si nevyrástol, a pre ten prípad si moju radu zapamätaj.“
„Ďakujem ti, múdra líška. Zatiaľ ma trápi len to, že ma rodičia márne hľadajú. A keby sa im domov namiesto Trpáska vrátil junák ako jedľa, ani by ho nespoznali!“
„Tak choďte,“ pobádala ich kmotra líška. „Ty, vlk, otvor papuľu a nechaj ju celú cestu pekne dokorán, ty naskoč, človiečik, a ty, medveď, utekaj popredu a starej sa, aby ste došli bez ujmy.“
A rozlúčili sa s múdrou líškou a uháňali dolinou. Keď vbehli do stredu lesa, kde mali svoju chatrč zbojníci, medveď sa náhle zastavil a zašepkal:
„Pozor, tá banda je dnes doma!“
A naozaj, dvanásť zarastených chlapíkov si práve na ohnisku pred chalupou pieklo na večeru barana.
„To by som chcel vedieť, na čom sa asi dohadujú,“ zaujímal sa Trpásek a zoskočil vlkovi z jazyka.
„Načo ti to bude?“ čudoval sa medveď.
„Úbohý otec prišiel kvôli mne o vola. Keby sa mi podarilo tých lotrov prekabátiť, mohol by som mu kúpiť hoci dvoch.“
„Ty máš ale odvahu,“ povedal vlk.
„Vidíte, aké je dobré, že som škvrnka! Pôjdem tam, a kto by si ma všimol! A vy radšej zmiznite, kamaráti.“
„Dobre,“ vraví medveď, „ale keby si potreboval našu pomoc, zapískaj trikrát po sebe na dva prsty. Nech si kdekoľvek, na tvoje zavolanie pribehneme.“
A Trpásek už kráčal na nôžkach o nič väčších než zápalky, a aj o nič silnejších, rovno medzi zbojnícku bandu. Vybral si čižmu ich vodcu, vyškrabal sa hore a schoval sa do nej, že mu vyčnieval len nos. Napínal uši a počúval a v tej svojej hlavičke, nie o veľa väčšej ako špendlíková, si to všetko poukladal lepšie než leckto dospelý v poriadnej makovici.
Keď sa mesiac skryl za oblak a temne zahúkala sova, vyrazili zbojníci k cisárskemu zámku. Odomkli si postrannú bránku v záhrade a tuctom kľúčov a paklíčov potom ďalšie brány a bránky a vráta i vrátka, až otvorili dvere do komnaty cisárskej princeznej. A poviem vám, ako sladko spala, vyzerala tak ľúbezne, že sa tým mrzutým chlapiskám, čo ju prišli uniesť, na chvíľku zatajil dych. A nielen im, zatajil sa aj milému Trpáskovi, ako sa zasnil v zbojníckej čižme. Ale včas sa spamätal a hop a skok, je von zo svojej skrýše a kričí na zbojníkov, ktorí sa práve chystajú cisársku dcéru spútať, svojím najsilnejším hlasom:
„Ruky preč, alebo vás všetkých rozseknem na kašu!“
A tí otrlí lotri sa toho hlásku, ktorý musel vychádzať asi z nejakého strašidla, tak vystrašili, že sa bezhlavo dali na útek.
Trpásek nelenil, ponáhľal sa, stiahol princeznej z prsta zlatý prstienok a navliekol si ho okolo pása ako ten najkrajší opasok. A potom bežal do spálne cisárskeho otca, vyliezol na posteľ, chytil pána cisára oboma rukami za fúzy a z plných pľúc zakričal:
„Vstávaj, Výsosť, v zámku sú zbojníci, chceli ti ukradnúť tvoju dcéru!“
Rozospatý cisár vyskočil z lôžka oboma nohami naraz, potiahol za poplašný zvonec, a to bol rozruch! Zo všetkých strán sa hrnuli strážcovia a vojaci, zatarasili zámocké brány a bránky a vráta i vrátka a zbojníkov do jedného pochytali.
K ránu si cisársky otec sadol k lôžku svojej dcérky a opýtal sa:
„Dievča zlaté, ani ty si nespomenieš na toho svojho odvážneho záchrancu? Nikto o ňom nič nevie a ja som ho sám v polospánku iba počul. Povedz, ako vyzeral!“
„Ach, ocko, práve som mala sen, že ku mne prišiel mládenec urastený ako jedľa, pozrel na mňa zamilovanými očami a stiahol mi z prsta môj zlatý prstienok. Ale viac neviem a povedať nemôžem, len ten prstienok mi na ruke chýba.“
V tej chvíli sa nad lôžkom ľúbeznej princeznej podozrivo zatrepotal baldachýn. Úbohý Trpásek! Sedel tam schovaný, nemohol od dievčiny oči odtrhnúť a v jeho malom srdci bolo viac bolesti, než dokázal uniesť.
A zoskočil zo zamatového neba dolu, vybehol z princezninej komnaty a utekal z cisárskeho zámku von, akoby mu za pätami horelo. Potom na dva prsty trikrát zapískal, a keď sa objavili medveď s vlkom, požiadal ich:
„Kamaráti moji, doneste ma do stredu lesa, k zbojníckej chatrči. Tá banda je za mrežami, naložíme ich poklad a vezmeme ho k nám domov.“
Ale vlk a medveď nepopustili a Trpásek im musel najprv porozprávať, ako to bolo so zbojníkmi.
„A čo si teraz taký smutný, veď všetko sa šťastne skončilo?“ opýtal sa udivene vlk.
„Nezaľúbil si sa do princeznej?“ vyzvedal medveď.
Trpásek len mávol rukou:
„Ani ma nevidela a cisárskemu otcovi povedala, že ju zachránil mládenec ako jedľa!“
„A ty si stratil odvahu,“ nahneval sa medveď. „Naskoč, zavezieme ťa k tej čarovnej skale, ako ti radila kmotra líška.“
A vlk otvoril papuľu a Trpásek ako bez duše mu sadol na jazyk.
Tri dni a tri noci bežali, kým nedobehli cez nepreniknuteľné lesy k vysokej holej skale. Týčila sa až do oblakov a Trpásek si pod ňou pripadal ako smietka. Ale pretože ho medveď a vlk neprestávali povzbudzovať, nabral odvahu, zložil zlatý opasok, spomienku na ľúbeznú princezničku, a zavolal do nedohľadných výšin z celého srdca:
„Skalo k nebu vyzdvihnutá, deväťkrát zamknutá, daj mi trochu vodičky, nech nie som taký maličký!“
A že tak pekne poprosil, skala sa pohla a akoby priamo z neba skvapla kvapka. Trpásek ju chytil do dlaní, smädne ju vypil a začal vám rásť a rásť, lenže ach, môj smútok, prestal, práve keď bol veľký ako sedemročný chlapec. Čo teraz, takto by sa mohol s princezničkou hrať s káčou, keby ju to bavilo, ale ženiť sa?
A poprosil rýchlo druhýkrát:
„Skalo, skalo, skalo má, nebuď predsa lakomá, vidíš, že mi srdce chradne, daj mi kvapku vody chladné!“
Z hlbín zeme zaburácalo, skala sa otriasla a Trpásek zachytil aj druhú kvapôčku. Dychtivo sa napil a rástol a rástol, skoro to vyzeralo, že vyrastie na urasteného ženícha, ale predsa nedorástol, vyzeral teraz práve tak na štrnásť, kam s tým na ženenie!
A zaplakal nešťastný mládenček a poprosil po tretí raz:
„Skalo, skalo, skalo suchá, zmiluj sa a nebuď hluchá, uroň so mnou slzičku, daj mi ešte kvapôčku!“
Skala sa zachvela, zdalo sa, že aj ona vzlykla, a z nebeských výšin sa do Trpáskovej dlane zniesla vytúžená tretia kvapôčka. Čo vám budem hovoriť, v okamihu tu stál mládenec ako jedľa, a toho jasotu a toho hluku, keď sa k Trpáskovej radosti pridali aj medveď a vlk, takú vďaku čarovná skala ešte nezažila!
Navliekol si šťastný mládenec prstienok od milej a musel si ho navliecť na malíčok, vyskočil vlkovi nie na jazyk, ale na chrbát, medveď vyrazil a uháňali o preteky k zbojníckej chatrči. Tam naložili vrecia plné zlaťákov a hurá ďalej a domov.
Len čo to čudné spriahnutie zastavilo chalupníkovi pred oknami, vyšiel sa s ženou pozrieť, čo sa to deje. Objal ich oboch statný junák a že vraj je Trpásek! Nechceli veriť, ale nakoniec uverili, veď by ich niekto cudzí na staré kolená tak štedro zaopatril?
A tu vám ten ich veľký synček zrazu vraví:
„Otče a mamička, pekne vás prosím, oblečte si svoje najlepšie šaty a zájdite na zámok požiadať pána cisára o ruku jeho dcéry!“
Tak teda šli, keď inak nedal, ale čoskoro boli späť.
„Vidíš, vidíš, Trpásek,“ pokarhala ho mamička, „akoby nebolo dosť pekných dievčat v dedine. Princezná je dávno zasľúbená.“
„A komu, ak sa smiem opýtať?“
„Jednému statočnému junákovi, ktorý ju zachránil pred zbojníkmi,“ vraví chalupník, „veď sme ti vraveli, že táto nevesta nie je pre teba.“
Ale ich pomätený synček zajasal a hybaj na zámok! Čo si to len vzal do hlavy?
Kým sa otec s mamičkou stihli doma spamätať, poklonil sa Trpásek pred cisárskym trónom.
„Výsosť, to ja som ten mládenec, ktorý ťa potiahol za bradu a zobudil zo spánku, keď do zámku vtrhli zbojníci. Prichádzam, aby si mi podľa svojho sľubu dal princeznú za ženu.“
„Čo som sľúbil, splním,“ vyhlásil cisár. „Aký by som bol vladár, keby som svoje sľuby nesplnil. Lenže ako mi potvrdíš pravdivosť svojich slov?“
„Dôkaz nosím tu na ruke, môj cisár,“ odvetil Trpásek a ukázal zlatý prstienok. „Zavolaj princeznú, rád by som videl, či sa k nemu bude hlásiť.“
Verte, neverte, ľúbezná princezná, len čo vkročila do dverí, spoznala nielen svoj zlatý prstienok, ale aj toho krásneho mládenca, urasteného ako horská jedľa!
Že sa jej tak zapáčil, strojila sa svadba, a aká slávna! Koho len nepozvali, kto len tam nebol, len ja som zle pochodil. Za misy rýmov a vedro mojich žartov nedali viac ako polievky hrsť, vína do náprstka a pečené stehienko z ryby, ktoré im dodnes v špajzi chýba .....