Ako som chytal ryby

Ako malý chlapec som bol okrem iného vášnivý rybár. O rybách som vedel snáď všetko – čo ktorá ryba žerie, kedy a kde sa dá najľahšie uloviť a podobne. Záľubu mi trochu kazili zlí jazykovia, ktorí ma neustále znepokojovali tvrdením, že na ryby musí mať človek vraj akýsi rybársky lístok... Ale nedal som sa. Najprv som to skúšal na potoku pod kameňmi, potom som dostal vlasec a háčik, ľudovo zvaný pytlačka, a poriadal lovecko-objaviteľské exkurzie popri potoku v Lašťanoch a na Jívovej. Svoju prvú udicu som dostal ten rok, keď sme odchádzali na našu legendárnu dovolenku do Chorvátska, o ktorej mala mamka nedávno svoj príbeh. V duchu som sa úplne videl, ako z otvoreného okna nahadzujem udicu do hlbokého priezračného mora a vyťahujem jednu rybu za druhou... Aby ste si nemysleli, že som nejaký nečlovek a necita, teda skôr neryba a necita, ja som tie ryby hneď zase púšťal, lebo mi ich bolo ľúto. Ja som z toho mal dobrý pocit a ryby tiež, ale pre zmenu sa na mňa hneval zvyšok rodiny, ktorý ryby tiež veľmi rád, ale na tanieri so zemiakom! Mojou najväčšou obavou bolo, že by som mohol chytiť takú veľkú rybu, že by vytiahla naopak ona mňa, z okna do vody. Lenže ako sa často ukáže, skutočnosť bola iná než naše predstavy. Pri vzdialenosti okna od mora, uvedenej v reklamnom katalógu, niekto asi omylom zmazal pol slova, a práve ako naschvál to bolo to „kilo-“, zatiaľ čo „meter“ v katalógu zostal. Navyše to asi meral vzdušnou čiarou alebo ja neviem čo, skrátka môj sen o rybárčení sa rozplynul ako para nad hrncom. Keď ráno vyrazíme k moru, po obede tam dôjdeme a celé popoludnie sa budeme škriabať po štyroch späť hore. Po piatich, ak budem počítať aj vyplazený jazyk. Aby som rodičom celú situáciu uľahčil a nedošlo k omylu v hodnotení môjho duševného rozpoloženia, strašne som sa urazil a celé popoludnie so mnou nebola reč. Keď konečne prišla otázka, čo mi je, že nehovorím, začal som revať ako krokodíl: „Uá, ja som chcel chytať tie rybky! Ja tu nebudem, ja chcem ísť domov! Bé!“ Vo vzduchu sa vznášal pohlavok, ale na moje počudovanie ocko zavelil: „Nehádžte flintu do žita, nejako sa k moru dostaneme.“ Čoskoro sme našli skratku po skale, ale po tej by mohla chodiť tak horská koza a predtým by si ešte radšej skočila uzavrieť úrazové poistenie. Nakoniec sme k moru išli autom. Zatiaľ čo všetci ostatní sa vyvalili na piesočnatej pláži a prevádzkovali akési, pre mňa nezáživné a nepochopiteľné plávanie, ja som vyrazil s udicou na mólo neďalekého malého prístavu, nesmierne potešený zvesťou, že v Chorvátsku v mori nie je vraj rybársky lístok potrebný. Rozbalil som udicu a vybral špeciálnu návnadu, ktorej podľa mňa nemohli chorvátske ryby odolať – český chlieb. Ruky sa mi chveli očakávaním, keď som dvíhal prút na nahodenie. Kdeže pstruhy, tu ma čakajú exotické ryby mnohých farieb a tvárí! Tuniaky, makrely a morské šťuky! Švih a háčik letí do vody. Vlasec sa hneď napol! Zabrala! Teda skôr zabral! Prekvapením som v prvej chvíli onemel! Najväčší úlovok môjho života! Na háčiku bol zahryznutý...... luxusný gumový motorový čln Made in Nemecko! Malér! Čo teraz??? Jemne som skúsil trepotaním vlasca háčik uvoľniť. Hrot sa len zahryzol hlbšie do gumy. Ajajaj! V hrôze som čakal zvuk „Šššššš“. Úzkostlivo som sa obzrel. Nikto sa na mňa nepozeral, žiadny občan Nemecka v dohľade. Zľahka, pomaly, aby som nevzbudil nežiaducu pozornosť, som vybral z vrecka vreckový nôž a vlasec prerezal. Nasledovalo nenápadné zmiznutie z prístavu. Aj para by mizla nápadnejšie než ja. Do prístavu som celú dovolenku radšej nestrčil ani nos. Čo keby ma niekto spoznal, že. Lenže ouha. Ja som mal háčik len jeden! Náhradný som si zabudol vziať! Tak skončil môj sen o exotických rybách Chorvátska, neodviezol som si ani jednu. Zato som si odviezol poučenie, že naše sny a plány často vyjdú navnivoč. My totiž nevieme domyslieť a predvídať všetko, čo sa stane.