Obrúsok, baránok a mošna

Žili raz dedko a babka. Raz sa dedo vybral k rieke na ryby. Ale čo sa nestalo! Do siete sa chytil žeriav. Zmieta sa, bije krídlami, ale oslobodiť sa nemôže. Dedkovi bolo žeriava ľúto.
Prečo by mal taký pekný vták zahynúť?
Prišiel k žeriavovi a pomohol mu zo siete. A vtom na neho žeriav prehovoril ľudským hlasom:
„Ďakujem ti, dobrý človek. Nikdy na tvoju pomoc nezabudnem. Poď so mnou do môjho príbytku, chcel by som ti dať pekný dar.“
A tak teda spoločne vykročili.
Šli, šli, až došli k močiaru, kde žeriav býval. Žeriav priniesol z chalúpky ľanový obrus a hovoril:
„Tu je môj dar, dedko. Keď budeš chcieť jesť a piť, rozlož tento obrus, povedz len ..... Obrúsok, prestri sa! a dostaneš jedla a pitia, koľko hrdlo ráči.“ Dedko poďakoval a išiel domov.
Po ceste zaihral hlad. Sadol si pod krík, rozložil obrus a povedal:
„Obrúsok, prestri sa!“
A len čo dopovedal, už bolo na obrúsku množstvo jedál varených aj pečených, že by ich ani pluk nezjedol.
Dedko sa najedol a napil do sýtosti a išiel ďalej.
Cesta bola dlhá, a kým sa nazdal, padla na kraj čierna noc. Zabúchal teda na chalupu bohatého gazdu a poprosil:
„Nechajte ma u vás prespať, gazda!“
„Prespať ťa necháme,“ hovoril gazda, „ale pohostenie od nás žiadne nečakaj.“
„Nechcem pohostenie,“ odpovedal dedko, „mám taký obrúsok, ktorý mi vždy dá najesť a napiť, koľko potrebujem.“
„Nuž nie? Ten mi musíš ukázať!“ Dedo rozložil obrúsok a povedal:
„Obrúsok, prestri sa!“
Ešte nedohovoril, a už bolo na obrúsku toľko dobrôt, že sa na ne srdce smialo.
Gazda vyvaľoval oči a hneď si vzal do hlavy, že ten obrúsok musí mať. Len čo dedko zaspal, už mu zázračný obrúsok ukradol a vymenil ho za obyčajný.
Dedo sa ráno zobudil, ničoho si nevšimol a vybral sa domov. Hneď od prahu volal na babku:
„Raduj sa, žena, už nebudeš musieť zadiaľať chlieb a variť kapustnicu!“
„Čo je to za hlúposti?“
„Žiadne hlúposti. Odjakživa nás bude hostiť tento obrúsok.“ Rozložil na stole obrúsok a povedal:
„Obrúsok, prestri sa!“ Ale obrúsok nič.
„Žeriav ma asi oklamal,“ hovoril dedko. „Pôjdem za ním a poriadne mu vynadám. Toto som si od neho nezaslúžil.“ Dlho sa nerozmýšľal a vybral sa za žeriavom. Žeriav ho privítal a pýtal sa:
„Čo ťa to ku mne privádza?“
A dedko slovko sem, slovko tam, a že mu žeriav dal zlý obrúsok. „Prestaň nariekať,“ hovoril žeriav, „ja ti teraz dám baránka. Ale nie je to len tak hocijaký baránok. Keď mu prikážeš ..... Baránok, otras sa! ..... začnú z neho padať zlatky.“
Dedko vzal baránka a viedol ho domov. K večeru došiel zase k domu toho bohatého gazdu. „Nechajte ma u seba prespať!“
„Len poď ďalej!“
„Ale ja nie som sám, mám so sebou baránka.“
„Tak ho nechaj na dvore.“
„To nemôžem. Nie je to len tak hocijaký baránok, sypú sa z neho zlatky.“
„To azda ani nie je možné?“ krútil hlavou gazda. „Ale je!“
A dedko roztiahol uprostred izby rohož, postavil na ňu baránka a prikázal:
„Baránok, otras sa!“
Baránok sa otriasol a už sa z neho sypali zlatky. Gazda si umienil, že musí dostať aj baránka.
Uložil dedka na spanie, baránka ukryl a na jeho miesto priviedol zo svojho stáda iného, takého podobného, že sa nedali rozoznať. Ráno sa dedo s gazdom rozlúčil a zamieril domov. Hneď od prahu volal na babku:
„Raduj sa, žena, teraz si budeme žiť ako v raji!“
„A nechcel by si mi povedať, odkiaľ na to vezmeme?“
„Tento baránok z nás urobí boháčov.“
Babka sa na dedka pozrela, krútila hlavou, nejako jej to všetko nešlo na rozum. Ale starý jej hovoril:
„Prines rohož a polož ju na podlahu!“
Babka poslúchla. Dedko postavil baránka na rohož a prikázal:
„Baránok, otras sa!“ Ale baránok nič.
„Baránok, otras sa!“ opakoval dedko. A baránok stojí a len pobekáva.
„Nuž toto? Žeriav ma asi zase oklamal,“ hovoril dedko. „Pôjdem za ním a ako sa patrí mu za ten podvod vynadám.“ Dlho sa nerozmýšľal a išiel.
Dorazil k chalúpke pri močiari a začal na žeriava volať. Ten vyšiel a spýtal sa:
„Čo ťa zas ku mne privádza?“
„Ale tie tvoje dary nestoja všetky za nič, nemám z nich žiadny osoh.“
Žeriav ho vypočul a začal sa ho vypytovať:
„A či si sa náhodou po ceste u niekoho nezastavil?“
„Len u jedného bohatého gazdu.“
„A nepochválil si sa mojimi darmi?“
„To som sa pochválil.“
„No dobre,“ povedal žeriav, „dostaneš ešte jeden dar, ale ten už bude posledný. Viac rozumu ti dá a darčeky ti vráti.“ Potom zmizol v chalúpke a priniesol odtiaľ mošnu.
„Toto si vezmi a povedz ..... Hop, kopa, z mošny von!“ Dedko pobral mošnu a hovoril:
„Hop, kopa, z mošny von!“
A v tej chvíli vyskočila z mošny celá kopa statných junákov s palicami a hrr! na dedka. Ten sa dovtípil a vykríkol:
„Hop, kopa, do mošny! Hop, kopa, do mošny!“ A junáci s palicami boli razom späť v mošne. Dedko si hodil mošnu cez plece, poďakoval žeriavovi a hybaj domov. Po zotmení dorazil zase k bohatému gazdovi a požiadal ho o nocľah. A ten naňho už netrpezlivo čakal a privítal ho ako vzácneho hosťa. Dedo sa privalil do chalupy a pýtal sa:
„Kam si môžem uložiť túto mošnu?“
„Ale hoď ju hoci v sieni na zem.“
„To nejde, nie je to len tak obyčajná mošna, splní človeku každé želanie. Musí sa len povedať ..... Hop, kopa, z mošny von!“
„No tak ju teda zavesz tuto na klinec.“
Dedo zavesil mošnu na klinec, vyliezol si na pec a pozerá, čo sa bude diať. Gazda nejaký čas čakal, a keď myslel, že dedo už spí, povedal:
„Hop, kopa, z mošny von!“
A v tom okamihu vyskočila z mošny kopa junákov s palicami a začala gazdovi vyprášiť chrbát. Bili ho, tĺkli ho, nemohol sa im vykrútiť. Začal kričať, akoby ho na nože brali:
„Dedko, dedko, zobuď sa! Dedko, dedko, pomôž mi!“ A dedo na peci sa pýta:
„Kto mi vymenil môj obrúsok?“
„Neviem!“
„Keď nevieš, tak ja tiež neviem, ako by som ti pomohol.“
„Ja, ja som ti ho vymenil! Hneď ti ho vrátim, len ma vyslobodď!“
A dedo sa vypytoval ďalej:
„Kto mi vymenil môjho baránka?“
„Aj baránka ti vrátim, len ma vyslobodď, zachráň mi život!“
„A nebudeš už nikdy nikoho podvádzať?“
„Nikdy, na moju dušu, nikdy!“
Keď to gazda sľúbil, dedko prikázal:
„Hop, kopa, do mošny!“
A junáci zmizli v mošne, akoby nikdy ani v izbe neboli.
Gazda s stonaním a vzdychaním priniesol obrúsok a priviedol baránka.
Dedo si vzal, čo mu patrí, a ponáhľal sa za babkou. Každý deň potom mali sviatok, nepoznali nedostatok, v láske, v mieri spolu žili, všetkých z dediny pohostili. Aj ja som prišiel na hostinu, dostal som pivo, medovinu a bol by som pil s nimi ďalej, lenže sa mi prevrátil džbánok a všetko som rozlial.